Františkove myšlienky či prístupy, samozrejme, nie sú celkom „nové“. Poznáme ich z jeho textov počnúc programovým dokumentom EG. „Nové“ sú len v konfrontácii s duchom uzavretosti a stagnácie cirkevného prostredia na Slovensku.
1.
V dňoch pred pápežovou návštevou sa často kládla otázka: Prečo pápež na Slovensko vlastne príde? Aby sme si na túto otázku odpovedali, skúsme si najprv odpovedať na otázku, o aký typ udalosti išlo.
Niektoré udalosti sú takpovediac zážitkové, ponúkajú oddych, zábavu, športový, umelecký či iný zážitok na nižšej či vyššej úrovni. Samozrejme, zážitková môže byť aj udalosť náboženská (a nemusí to byť chyba, naopak, je dobré, ak máme z náboženských udalostí zážitok). Niektoré udalosti sa dejú zo strategických dôvodov, často kvôli presadeniu nejakého zámeru. Ich cieľ nemusí byť rozpoznateľný na prvý pohľad. Takéto reklamné a propagandistické udalosti sú časté v politike a obchode. Ale dejú sa občas aj v náboženskej oblasti (tak možno čítať rôzne vyjadrenia, odkazy, ale aj prekladanie kňazov a odvolanie biskupov z ich pozície, a potom následné „vysvetlenia“). Vo viacerých spoločenských oblastiach odohrávajú sa však aj udalosti, ktoré chcú niečo aj riešiť, inšpirovať, naznačiť smer. K tomuto typu udalostí priraďujem ostatnú pápežskú návštevu na Slovensku.
Pápež František prišiel riešiť, ukázať smer. Ako je preňho typické, v jeho prípade nejde o riešenie okamžité, nemení figúrky na šachovnici alebo dizajn šachovnice, ale snaží sa takpovediac vytvárať trendy, nové riešenia starej šachovej hry.
Pred návštevou som uvažoval, že František môže vnímať stredovýchodnú postkomunistickú Európu z aspektu cirkevných pomerov ako dosť problémovú. Vie, že sme malá krajina s tendenciou namýšľať si, že na nás nezáleží, a že sme obeťou iných, a aj z tohto dôvodu sa vyhýbame riešeniu svojich problémov alebo si ich sami zbytočne vyrábame. Vie, že máme v sebe temer zakódovaný sklon prežiť v tieni iných a zároveň v tom tieni sa uzatvárať do seba a robiť veci po svojom.
Po r. 1989 vedenie katolíckej cirkvi premrhalo šance, ktoré boli ponúknuté, a začalo sa štylizovať do roly akejsi morálnej dozornej inštitúcie. V tejto role je cirkev pre väčšinu obyvateľstva neprijateľná a zákonite stráca autoritu v spoločnosti. V rozpore s hlavnými tézami II. vatikánskeho koncilu slovenská cirkev málo napomáha rozpoznávaniu znamení čias, temer nestavia mosty medzi ľuďmi, nepomáha prekonávať rozpory a problémy, málo sa snaží o zrozumiteľné ohlasovanie evanjelia pre ľudí dnešnej doby, o to viac sa však stavia do pózy obrancu morálky, ktorého „zlý“ svet nepočúva.
Z môjho pohľadu bola preto jedna z hlavných dôvodov návštevy osobitosť krízovej situácie cirkvi na Slovensku. Iste, situácia katolíckej cirkvi je krízová v celej „starej“ Európe. Tá naša krízová osobitosť spočíva v kombinácii viacerých faktorov. Ľahko ich je možno pomenovať, ak si k trom bodom Františkovho príhovoru zo dňa 13. 9. 2021 v Katedrále sv. Martina v Bratislave dosadíme ich opozitá: nesloboda, netvorivosť, nedialóg. Preto pre budúce formovanie katolíckej cirkvi pokladám za najdôležitejší práve pápežov prejav z katedrály.
Pápežovu cestu na Slovensko výstižne zhodnotil Andrea Tornielli, novinár a riaditeľ Dikastéria pre komunikáciu Svätej stolice: Podľa neho púť na Slovensko umožňuje pochopiť, akú cestu navrhuje František cirkvám v celej Európe. Je to cesta, ktorá na postupujúci sekularizmus neodpovedá útokom ani uzavretím sa do seba. Je pokorná ako Ježiš, kráča spoločne, neoddeľuje sa od sveta, ale „žije v ňom“. Je to cesta, ktorá sa neuchyľuje k uniformite a rigidite, ale umožňuje slobodný rast a rešpektuje cesty každého jednotlivca. Vo vzťahu k tradícii sv. Cyrila a Metoda na Slovensku Tornielli dodáva: „Hľadanie nových abecied pre ohlasovanie evanjelia bez nostalgie po minulosti je najnaliehavejšou úlohou pre cirkvi uprostred národov Európy“ (Ze Slovenska k celé Europě, KT č. 39/2021, 1).
2.
Hľadanie novej abecedy môže byť jedným
z hesiel programu pre kresťanstvo a cirkev v Európe. Samozrejme,
nejde doslova o abecedu, ale o spôsob reči, inscenácie
a gestikulácie cirkvi v celom súčasnom kultúrnom priestore. Tvorba
tejto novej abecedy či reči môže patriť k najzaujímavejším dlhodobým
úlohám, na ktoré sa podujmeme.
Na Slovensku už príliš dlho „robia muziku“ tvrdí konzervatívci, a to vo všetkých oblastiach: vnútro-cirkevne, teologicky, spoločensko-kultúrne i politicky. Pojem konzervatívny nie je pritom celkom presný. Čo vyžaruje zo slovenskej katolíckej cirkvi, je skôr to, čo pomenoval pápež František v rozhovore s A. Ivereighom: „Povyšovanie sa nad ľud vedie k moralizmu, legalizmu, klerikalizmu, farizejstvu a ďalším elitárskym ideológiám, ktoré nevedia nič o radosti z toho, že sme súčasťou Božieho ľudu.“ (Poďme spolu snívať, Fortuna libri, Bratislava 2021, 116.) Tento typ konzervativizmu má zjavný problém komunikovať so sekulárnou časťou verejnosti, ale sám o sebe sa tvári, ako by predstavoval katolícky hlavný prúd.
Po návšteve pápeža Františka malo by sa ľahšie dýchať „normálnym“ katolíkom (to sú tí, čo sa nepotrebujú vymedzovať ani ako konzervatívci, ani ako liberáli), a azda aj sekularizovaní ľudia si budú častejšie klásť otázku o vlastnom postoji k náboženstvu. Podnetov sme dostali dosť, máme možnosť ich prijať a rozvinúť. Prvou veľkou príležitosťou bude začiatok celosvetového synodálneho procesu cirkvi, ktorý štartuje v októbri tohto roku.