Všetci si vieme predstaviť návštevu u lekára. Lekár alebo zdravotná sestra si najprv zapíšu osobné dáta a potom sa pýtajú na prejavy choroby. Následne prehliadnu pacienta a často ho pošlú ďalej na rôzne prístroje. Kým sa vo vážnejších prípadoch začne s liečbou, prejdú aj celé týždne. Želali by sme si, aby išlo všetko rýchlejšie, a najmä by sme si želali citlivý prístup. Pri množstve pacientov venovať sa každému s láskavosťou a trpezlivosťou však nie je vôbec jednoduché.
Dá sa liečiť aj nábožensky? Má na to niekto tzv. nadprirodzené schopnosti? Mal také schopnosti Ježiš? V evanjeliách často čítame, že Ježiš uzdravoval. Zároveň platí, že nevystupoval ako alternatívny liečiteľ. Vlastne ani nechcel, aby sa o jeho liečení hovorilo. Prípad hluchonemého človeka, o ktorom sme dnes čítali, je medzi ostatnými uzdraveniami zvláštny. Spomína sa len v Markovom evanjeliu. Pri Ježišových uzdraveniach sa od chorých ľudí zväčša očakávala viera v Ježišovo poslanie. V tomto prípade o viere nie je reč. Hluchonemý vidí, čo sa deje, ale nepočuje, ani nechápe, a ani nepovie, čo si myslí. V istom ohľade to bola ťažšia situácia ako u slepého. „Priviedli ho,“ čítame. Ešteže mal ľudí, ktorí mu pomáhali. Čo s ním Ježiš urobil? Zachovalo sa aramejské slovo effeta (otvor sa). Ježiš toho človeka otvoril.
Pri čítaní alebo počúvaní príbehov z evanjelia máme sklon zamerať sa na samotný príbeh a zväčša zabúdame na zámer autora. Autor Markovho evanjelia bol zameraný na pohanov, nešlo mu až tak o Židov, ale o priblíženie Ježišovho posolstva svetu. 7. kap. jeho textu začína spochybňovaním Ježiša zo strany farizejov a zákonníkov – pamätáme si z minulej nedele: vyčítali mu neumývanie rúk. Ježiš reagoval dôrazom na srdce, na vnútorné nastavenie. Autor vidí židovské náboženstvo ako vykonávanie rôznych rituálov, ktoré s vierou v Boha majú málo spoločného. V 7. kap. nechá Marek Ježiša odísť spomedzi Židov medzi pohanov čiže ľudí žijúcich na grécky spôsob. Spomína niekoľko miest pri mori, a potom územie na severovýchode Palestíny. Tam prišlo k stretnutiu s hluchonemým. Rituál, ktorý Ježiš použije, nemá nič spoločné so židovskými rituálmi. Išlo o rituál ľudského kontaktu. Keďže ho ten človek nepočuje a nerozumie mu, Ježiš s ním udržiava očný kontakt a dotýka sa ho. Aby pochopil, čo s ním robí, dotýka sa jeho uší a jazyka. Potom ho vyzve: Otvor sa!
Nevieme, či ten človek bol hluchý a nemý od narodenia. Možno sa zablokoval neskôr. O tom by svedčila skutočnosť, že po odblokovaní začal hneď správne rozprávať. V každom prípade je hluchonemý človek pre autora evanjelia obrazom pohanov, ktorí nepočujú Boha a nevedia mu nič povedať. Potrebné je ich otvoriť. Nedá sa to urobiť pomocou náboženských poučiek a rituálov, ktoré im nič nehovoria. Ježiš s nimi nadväzuje osobný kontakt s cieľom odblokovať ich. Ak sa niekto učí počúvaniu, vnímaniu a rozprávaniu – nie táraniu, ale vysloveniu sa, vyjadreniu toho, čo je pre človeka podstatné, je to cesta k viere. Nie k viere ako poučkám a rituálom, ale k viere, ktorá je vypočutím Božieho osloveniu a odpoveďou naň. Náboženské poučky a rituály nie sú viera, ani nádej, ani láska k Bohu. Sú to spôsoby prežívania viery, ktoré potrebujú stálu obnovu a zmenu, ak majú zostať nápomocné. Náboženský človek, ktorý neuznáva nutnosť zmeny pravidiel a rituálov, podobá sa bačovi z jedného vtipu: Na salaš prišli cudzinci, chceli si niečo kúpiť a spýtať sa na cestu. Skúšali to anglicky, nemecky i v ďalších rečiach, ale nič nepomohlo, a tak smutní odišli. Valach povedal bačovi: Vidíte, mali by sme sa začať učiť cudzie reči! Ale bača mu odpovedal: A načo? Pozri, koľko ich hentí vedia a je im to celkom nanič!
Na rozlíšenie politických, kultúrnych i náboženských postojov sa často
používajú slová konzervatívny a liberálny (v ostatnom čase aj progresívny).
Osobne pre náboženské postoje používam radšej slová otvorený a zatvorený.
Nedávno som spomínal kňazov, ktorí za bývalého režimu mali funkcie na
teologickej fakulte a nemali našu dôveru. Na škole bola aj funkcia, ktorá
sa volala špirituál, a ten kňaz našu dôveru mal. Mal staré školy ešte
spred vojny, obliekal sa do čierneho a vždy nosil aj čierny klobúk. Keď sa
k nemu prišlo na spoveď, nepýtal sa najprv na hriechy, ale ako sme sa
vyspali a či nám chutí jesť. Často navštevoval chorých v nemocniciach.
Bol taký chápavý, že aj evanjelici ležiaci na izbe ho prosili o spoveď
a sv. prijímanie. Ten kňaz bol zaiste konzervatívny, ale vôbec to
nevadilo. Bol to otvorený človek a vedel ľudí otvárať.
Výzva: „Otvor sa,“ je dnes adresovaná nám. Ježiš tú výzvu hovorí cirkvi i pohanom. Ak ju prijmeme, necháme sa otvoriť, vypočujeme Boha a budeme mu mať čo povedať. Potom, ako otvorení, možno s prekvapením zistíme, že aj my dokážeme iných otvárať a uzdravovať.