Podvečer 6. apríla 2021 sa po svete rozletela správa,
že vo veku 93 rokov zomrel v Tübingene Hans Küng, celosvetovo známy katolícky
kňaz, autor množstva publikácií a významný profesor teológie. Vo svetských i cirkevných
médiách sa pri jeho mene nezabudlo pridať: zomrel kritik cirkvi.
Hans Küng tu:
I.
Slovné spojenie „kritik cirkvi“ by sa normálne mohlo očakávať u ľudí, čo sú mimo cirkvi alebo z nej sklamaní odišli. Ako napísal v jednom z prvých komentárov Thomas Jansen (https://www.katholisch.de/artikel/16893-der-versoehnte-kirchenkritiker), Küng neznášal to opakované titulovanie, že je cirkevným či pápežským kritikom. Slovenské konzervatívno-katolícke médiá používajú pri ňom podobné tituly: kontroverzný či dokonca najkontroverznejší. Odhliadnuc od otázky, či nie je potrebné byť niekedy aj kritikom a rozvíriť stojaté vody, pravdou je, že Hans Küng sa dostal do všeobecnej pozornosti najmä pre tie svoje názory, v ktorých sa ako málokto iný odvážil byť kritický na rôznych ľudí a rôzne úkazy vlastnej rímskokatolíckej cirkvi.
Ak by si niekto na Slovensku myslel, že Hans Küng svoju kritiku prejavoval len v občasných novinových článkoch či na facebookovom profile, veľmi by sa mýlil. Prekvapilo ma, že aj obdivovatelia Hansa Künga na Slovensku neprečítali od neho viac ako jednu-dve knihy. Poznajú najmä titul Dejiny katolíckej cirkvi z r. 2001, ktorú u nás vydal Slovart v preklade z angličtiny. Osobne túto Küngovu knihu považujem v jeho tvorbe za okrajovú. V češtine vyšlo od Künga viacero titulov, najmä vo vydavateľstve Vyšehrad.
II.
Hans Küng študoval na najkvalitnejších školách: pápežská univerzita Gregoriana v Ríme, Sorbonna a Institut Catholique v Paríži. V r. 1954 bol vysvätený za kňaza v Ríme. Stal sa najmladším profesorom katolíckej teológie vo svete (32 ročný) a čoskoro bol ako odborný poradca pozvaný na II. vatikánsky koncil. Kniha, ktorú Küng napísal počas leta v roku 1959 pod názvom Koncil a znovuzjednotenie. Obnova ako pozvanie k jednote, dostala sa k pápežovi Jánovi XXIII., ten ho pozval na koncil a Küngova kniha sa stala podkladom na vypracovanie okruhu tém, ktorými sa koncil zaoberal. Na koncile zasadali a hlasovali biskupi z celého sveta, viacerí si priviedli so sebou najschopnejších teológov, ktorí na rozdiel od teológov-úradníkov vo Vatikáne prišli so sviežimi pohľadmi a skúsenosťami z reálneho života. Počas koncilu Hans Küng bližšie spoznal Josepha Ratzingera, ktorý tiež významne prispel k reformným koncilovým tézam. Kým Hans Küng bol poradcom kardinála Hermanna Volka z Mainzu, Ratzinger pripravoval podklady pre kardinála Josefa Fringsa z Kolína a veľký teológ Karl Rahner zasa pre kardinála Franza Königa z Viedne. (Samozrejme, boli tam mnohí ďalší z celého sveta.) Dá sa povedať, že títo rozhľadení biskupi a ich poradcovia urobili koncil tým, čím bol.
Küng svoju dizertáciu napísal na tému ospravedlnenia, v ktorej sa z katolíckej pozície zaoberal dielom protestantského teológa Karla Bartha. Ak sa na to ešte koncom 50. rokov 20. stor. dívali vatikánski úradníci s podozrením, aj vďaka jeho práci mohol sa r. 1999 medzi najvyššími predstaviteľmi katolíckej a evanjelickej cirkvi podpísať dokument, že náuka o ospravedlnení nie je viac príčinou rozporov medzi katolíkmi a protestantmi. (Nepochopenie toho, čo robí človeka spravodlivým pred Bohom, bolo na počiatku sporu katolíckej cirkvi s Martinom Lutherom, keď vystúpil proti odpustkom.)
III.
Po návrate z koncilu H. Küng urobil všetko možné, aby presvedčil J. Ratzingera, nech príde učiť k nemu na univerzitu do Tübingen, na katedru dogmatickej teológie. V revolučnom roku 1968 bol Ratzinger dekanom teologickej fakulty. Znechutený zo študentských protestov, ktoré zachvátili univerzitné prostredie v západnej Európe, však Ratzinger z Tübingenu odchádza do zátišia v Regensburgu. Hansa Künga pozýval pápež Pavol VI., aby prijal nejakú významnú pozíciu vo Vatikáne, ale on radšej pokračoval v práci na univerzite, prednášal po celom svete a temer každý rok vydával novú knihu. Stáva sa najčítanejším teológom v nemeckom jazyku a jeho knihy sa napriek náročným témam stávajú bestsellermi.
Tematicky mal H. Küng mimoriadny záber. V 60. rokoch 20. stor. vydáva viacero teologických titulov o cirkvi. Najdôležitejšie dielo na túto tému sa volá jednoducho: Cirkev (1967). Svoje poznatky o teologickom myslení G. F. Hegela spracoval v diele: Vtelenie Boha. Úvod do teologického myslenia ako prolegomena k budúcej kristológii (1970). Knihou pod názvom Neomylný?, ktorá vyšla v r. 1970 k 100. výročiu dogmy o pápežskej neomylnosti, vyvolá Küng búrlivé reakcie. Hans Küng v knihe kládol otázky, ako sa táto neomylnosť má chápať a či obstojí v tej podobe, ako je definovaná. Určite nemožno tvrdiť, že o učení katolíckej cirkvi sa nesmie diskutovať. Otázka je, ako. V tej forme, ako to v knihe o neomylnosti poňal H. Küng, ho však nepodporili aj viacerí teologickí priatelia. K ďalším dôležitým titulom z tohto obdobia patria diela: Byť kresťanom (1974) a Existuje Boh? Odpoveď na otázku po Bohu v novoveku (1978).
Napriek výhradám na Küngovu adresu kvôli jeho tézam o pápežskej neomylnosti kariéra H. Künga na katedre dogmatiky pokračovala až do začiatku epochy Jána Pavla II. Po prvom roku pôsobenia Karola Wojtylu v pápežskom úrade v r. 1979 zverejní Küng krátke hodnotenie, v ktorom vysloví viacero kritických postrehov na pápežovu adresu. Cez vianočné prázdniny, keď bol na lyžovačke, bol rozhlasom na svahu vyzvaný, aby sa okamžite dostavil k telefónu. Následne medzi Vianocami a Novým rokom nemeckí biskupi cestovali na rokovania do Vatikánu. Nič nepomohlo, čoskoro prišiel pre Künga zákaz vyučovať na katedre katolíckej dogmatiky. Rozruch na verejnosti bol obrovský, v Tübingene sa konali demonštrácie. Vďaka priateľom sa H. Küng po nejakom čase uchytil ako profesor na Inštitúte ekumenickej teológie.
Thomas Jansen sa vo svojom komentári zmieňuje o Karlovi Lehmannovi, neskoršom kardinálovi a predsedovi Nemeckej biskupskej konferencie, že deň odvolania Künga z jeho učiteľskej pozície označil za „čierny deň“ pre katolícku teológiu. V časti teologickej obce sa vyostrenie situácie okolo Künga pripisovalo aj tej skutočnosti, že chýbala taká osobnosť, ako bol predčasne zosnulý mníchovsky kardinál Döpfner (ktorý Künga chránil), a napokon aj pápež Pavol VI., ktorý zomrel v r. 1978. Isté je, že počas pontifikátu Jána Pavla II. a počas vedenia Kongregácie pre náuku viery kardinálom J. Ratzingerom boli na rôznej úrovni postihnutí viacerí profesori teológie, nielen Hans Küng. Na rozdiel od niektorých z nich, čo sa sklamaní stiahli alebo sa úplne rozišli s katolíckou cirkvou, Küng zostal kňazom a katolíckym teológom, hoci aj bez cirkevného schválenia. Küng sám seba bral ako „lojálneho teológa“, pričom nevidel rozpor v tom, že sa vyjadruje aj kriticky. Nevzdával sa nádeje, že sa veci v cirkvi môžu pohnúť.
IV.
V ďalších desaťročiach sa Küng venuje najmä svetovým náboženstvám (knihy: Kresťanstvo a svetové náboženstvá. Islam, hinduizmus, budhizmus, 1984; Po stopách svetových náboženstiev, 1999; vyd. bola na túto tému aj séria dokumentov na DVD). Vydáva obsiahle pojednania aj o čínskom náboženstve a judaizme. Vo viacerých knihách spracoval témy z umenia, literatúry i prírodnej vedy. Zakladá nadáciu a projekt Svetový étos. V rámci tohto projektu, v ktorom ide o dialóg medzi náboženstvami ako predpoklade porozumenia medzi kultúrami, vydáva viacero titulov: Projekt Svetový étos, 1990; Svetový étos v politike a hospodárstve, 1997, a mnohé ďalšie.
Vydáva aj viacero titulov o viere a kresťanstve: Večný život?, 1982; Krédo – pre súčasníkov, 1992; Ježiš, 2012; Kresťanstvo. Podstata a dejiny, 1994; Dejiny katolíckej cirkvi, 2001, tiež o reforme katolíckej cirkvi: Katolícka cirkev – kam? Proti zrade koncilu, 1986; Dá sa cirkev ešte zachrániť?, 2011; Sedem pápežov, 2015. Osobnejšie o vlastnej viere píše: Dôvera, ktorá nesie. Spiritualita pre dnešok, 2003; V čo verím?, 2009; Zomrieť ľudsky dôstojne, 2009. Vydáva aj trilógiu spomienok na vlastný život, ktoré obsahujú množstvo cenných poznatkov pre dejiny cirkvi za ostatné desaťročia.
V.
Určite Küngovi záležalo na tom, aby mohol fungovať v súlade so svojou cirkvou. Preto po zvolení J. Ratzingera pápežom požiadal svojho bývalého kolegu okamžite o rozhovor. Po tejto udalosti sa veľa nezmenilo, ale Benedikt XVI. Hansa Künga nenapádal a na verejnosti sa stretnutie interpretovalo ako istý spôsob Küngovej rehabilitácie. Benedikt XVI. ocenil aj Küngovo angažmán v jedinečnom projekte Svetový étos. V nasledujúcich rokoch Küng zostal verejne kritický – a nešetril ani svojho kolegu v pápežskom úrade. S pápežstvom si porozumel až počas pontifikátu pápeža Františka. Jeho práca okolo projektu Svetový étos priniesla svoje plody, keď pápež František vo svojom programe univerzálneho dialógu a bratstva akoby realizoval viaceré Küngove podnety a myšlienky. Fratelli tutti (všetci sme bratia) je názov ostatnej pápežovej encykliky z roku 2020. Pri návšteve Nairobi v Keni v r. 2015 vítal Františka najvyšší moslimský predstaviteľ citátom od H. Künga: „Niet mieru medzi náboženstvami bez dialógu medzi náboženstvami.“
O zmierení medzi Hansom Küngom a Rímom sa 7. apríla 2021 vyjadril kardinál Walter Kasper (https://www.katholisch.de/artikel/29377-kardinal-kasper-kueng-hat-sich-mit-rom-ausgesoehnt?utm_content=buffer80008&utm_medium=social&utm_source=facebook.com&utm_campaign=buffer&fbclid=IwAR1W-EfWaLdSWSuAnEaVSfv19TCe5pevbtmPqTjjwST_CaAi7QzYiuXzfbA). Pápež František ho ešte počas leta minulého roku poveril, aby Küngovi odovzdal jeho pozdravy a požehnania. „Hans sa z toho veľmi tešil, bolo to preňho dôležité,“ povedal Kasper pre talianske noviny Corriere della Sera. Kasper ocenil Künga, že ako teológ svojou zrozumiteľnou rečou „pomohol mnohým ľuďom, aby našli cestu k viere alebo zostali v cirkvi“. Küng bol podľa Kaspera „tvrdým kritikom, a niekedy neoprávnene“. Ako sa ďalej vyslovil: „V hĺbke svojho srdca však Küng vždy zostal mužom cirkvi a v cirkvi. Jeho úmyslom bolo konať pre cirkev to najlepšie zvnútra.“ O Küngovom stave bol podľa Kaspera informovaný aj Benedikt XVI. a modlil sa zaňho.
Biskup z Essenu, Franz-Josef Overbeck, nazval Künga „dôveryhodným mentorom a autentickým kresťanom, ktorý staval mosty medzi kultúrami a náboženstvami“. Prezident Centrálneho výboru nemeckých katolíkov, Thomas Sternberg, hovoril o Küngovi ako o „veľkom ekumenikovi, významnom teológovi a slobodnom duchu, ktorý miloval cirkev a chcel jej zmenu“. Augsburský biskup Bertram Meier sa vyjadril: „Mne ako biskupovi, ktorému záleží na jednote kresťanov a ktorý sa venuje medzináboženskému dialógu, bude chýbať Küngov konštruktívne kritický hlas.“
VI.
Mal som asi 28 rokov, keď som bol správcom katedrály sv. Jána Krstiteľa v Trnave. Potrebovali sme riešiť v kostole akustiku. Priateľ navrhol zájsť do Bratislavy za pátrom jezuitom Michalom Kumorovitzom (1911-2007), ktorý bol okrem iného aj vynikajúcim fyzikom. V r. 1980 to okolo H. Künga „horelo“. Na Slovensku sme nemali prístup k jeho knihám, ale mnohí kňazi veľmi povýšenecky Künga odsudzovali. Pýtal som sa pátra jezuitu, čo si o tom myslí. Odpovedal: „Viete, nečítal som všetky jeho knihy, iba asi sedem-osem. To, čo som čítal, sa mi páči. Ale asi sa niekedy správa príliš provokatívne, nediplomaticky, a tak si narobil nepriateľov...“
Hans Küng patril ku gigantom katolíckej teológie. Dokázal prekročiť hranice svojej akademickej profesie a komunikovať vec náboženstva, viery a cirkvi zrozumiteľným spôsobom širokej verejnosti, a tieto témy – a to práve v dobe, ktorá všetko náboženské odkazuje do privátnej oblasti – udržať ako relevantné vo verejnom priestore. Sebavedomý Švajčiar, ktorý prežil svoj život najmä v nemeckom meste Tübingen, bude odpočívať na tamojšom mestskom cintoríne. Jeho osobnosť a dielo sa však dávno stali dedičstvom svetovej cirkvi a všetkých ľudí pripravených na dialóg a zápas o lepší svet.
