Celá sv. omša tu:
Napriek tomu, že žijeme v sekulárnej (nenáboženskej) kultúre, opakovane ma prekvapuje necitlivosť, s akou sa o možnosti verejného slávenia bohoslužieb vyjadrujú niektorí ľudia. „Ak kostoly, tak aj reštaurácie, kaviarne a športoviská – a veriaci, čo vlastne chcú, môžu sa predsa modliť doma,“ odkázala nám aj včera jedna politička. Svoj názor vyslovila z kresla vzdialeného ani nie meter od kolegu s opačným názorom, pričom rovno pred nimi sedel novinár kladúci otázky. Nechápem. Zjavne sa vysielanie takéhoto rozhovoru považuje za potrebnejšie pre verejné zdravie ako bohoslužby, hoci by sa konali aj za prísnych podmienok.
Veriaci človek pozná význam tichej modlitby. Na začiatku pôstnej doby, na Popolcovú stredu, sme z Matúšovho evanjelia čítali Ježišovo napomenutie: „Keď sa chceš modliť, vojdi do svojej izby, zatvor za sebou dvere a modli sa k svojmu Otcovi“ (Mt 6,6). Ježiš to povedal, aby podrobil kritike tých náboženských predstaviteľov, ktorí sa svojou nábožnosťou radi predvádzali. Keď som bol mladší, poznal som kňazov, ktorí v 50. rokoch minulého storočia prežili dlhý čas vo väzniciach a trestných táboroch. Spomínali, že neveriaci spoluväzni sa ich pýtali, ako zvládajú týranie dozorcami a pobyt na samotke. Jeden významný komunista, ktorého odsúdili jeho vlastní, chodil do kruhu po malej cele a bál sa, že príde o rozum. Väznení kňazi sa modlili. Osobná modlitba sa však nedeje mimo alebo namiesto spoločenstva. Potrebujeme byť niekedy sami, ale nik by nemal byť nadlho sám. Nielen preto, aby neprišiel o rozum, najmä preto, aby sa naučil milovať. Iste, nie nadarmo hovoríme, že láska začína v srdci. Aby tam však mohla začať, musíme dovoliť, aby sa nás najprv dotkla, musíme ju prijať a byť za ňu vďační. Skutočnosť lásky je ako slnečné teplo a svetlo, ktoré nás obklopuje. Túžime sa mu vystaviť, ponoriť sa do jeho prítomnosti.
Ľudia si vytvárajú rôzne spoločenstvá, od rodinných vzťahov cez vzťahy pracovné, záujmové, až po politické. Ak sme veriaci, nežijeme svoju vieru ako nejakú klubovú činnosť. Potrebujeme zážitok slnka, dotyk posväcujúcej prítomnosti. V katolíckej cirkvi sú takýmto dotykom predovšetkým znamenia, ktorým hovoríme sviatosti, na prvom mieste sviatosť Pánovej večere čiže sviatosť eucharistie (vďačnosti). Túto sviatosť nazývame aj sväté jedlo, sv. prijímanie. Dnes, na začiatku trojdenného veľkonočného slávenia, čítame pri bohoslužbe niekoľko textov zo Sv. písma. Ježišove slová, ktoré mal povedať priamo pri večeri, pochádzajú z listu apoštola Pavla, o Ježišovom konaní, ktoré stolovaniu predchádzalo, sme čítali z 13. kap. Jánovho evanjelia.
Ježiš tesne pred večerou umyl svojim učeníkom nohy. My si pred jedlom umývame ruky. V krajinách, kde sa chodí temer naboso po prašných cestách, a navyše sa pri stole nesedí, ale skôr napolo leží, bolo si treba umyť najmä nohy. Túto službu vykonával nejaký sluha, určite nie pán domu. Ježišova služba zaskočila viacerých, na protest sa ozval Peter. Chápeme, máme slúžiť, a Ježiš sám povedal: „Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, čo som ja urobil vám“ (Jn 13,15). Ale ešte predtým Ježiš povedal Petrovi: „Ak ťa neumyjem, nebudeš mať podiel so mnou“ (Jn 13,8). Čiže, ak neprijmeš moju službu, ak neprijmeš môj dar, zostaneš mimo vzťahu so mnou.
Ak by sme v kresťanstve zdôrazňovali iba službu,
hrozil by nám sociálny aktivizmus a zužovali by sme náboženstvo na mravnosť.
Naše náboženstvo je však predovšetkým o obdarovaní, ktoré sa učíme
prijímať a byť zaň vďační. Preto sa konanie na Ježišovu pamiatku nazýva po
grécky eucharistia čiže vďačnosť. Pri slávení bohoslužby na Ježišovu pamiatku sa
vystavujeme slnku božskej lásky, zjavenej v Ježišovi, a sprítomňovanej
cez konanie bratov a sestier vo viere. Prijímame, nechávame sa obdarovať,
aby sme sa premieňali na ľudí vďačných i schopných slúžiť a dávať. Niektorí
naši kresťania sa na pozadí súčasných okolností výstižne vyjadrili, že „bohoslužby
sú ako vakcína proti stresu a strachu; dávajú zmysel ľudskému životu, ako
aj zápasu za dôstojný život“. Pápež František sa v inej súvislosti vyjadril
podobne, keď eucharistiu nazval liekom pre hriešnikov, nie odmenou pre
spravodlivých. Navyše, tento liek nie je vlastníctvom nejakej cirkevnej farmaceutickej
firmy ani nepodlieha schváleniu nejakej agentúry. Tento liek svojou modlitbou a konaním
vytvárame spolu s Kristom, ako ľudia, ktorí sa nechávajú Ježišom obslúžiť,
aby sa uzdravili zo svojho stresu a strachu, zo svojho hriechu a smrti.
Myslime dnes s vďakou na všetkých, ktorí nás od prvého dňa nášho života obklopili svojou láskou, a zvlášť na tých, ktorí nás zasvätili do lásky Božej. Spojme sa v modlitbe so všetkými, živými i zosnulými, ktorí s nami tvoria spoločenstvo obslúžených Ježišom a sami sú pripravení slúžiť. Žime vedome, že sme jedna rodina v Kristovi. Byť s vlastnou rodinou nemožno zakázať (nie s bublinou, ako sa v súčasnosti prihlúplo hovorí). Nech naša rodina, naše spoločenstvo s Kristom a v Kristovi, nie je len cirkevným rituálom, ale naozaj uzdravujúcim, zachraňujúcim liekom pre nás i okolitý svet!