Chudobná cirkev (aj pred Františkom)

Keď som v r. 2017 končil štúdiá teológie v Bratislave, vo svojej diplomovej práci som sa venoval práve túžbe pápeža Františka po Cirkvi chudobnej a pre chudobných. Nebudem zachádzať do podrobností, len chcem teraz pripomenúť, že ak pápež František hovorí o nutnosti zamerať pozornosť Cirkvi na chudobu, v žiadnom prípade nejde len o nejaký rozmer charity, resp. diakónie. Skôr si myslím, že túžba pápeža Františka po Chudobnej cirkvi je dôsledkom dlhodobého postupného vytvárania obsahu a používania pojmu Chudobná cirkev v Magistériu Cirkvi – či už v učení Františkových predchodcov, v učení II. vatikánskeho koncilu alebo v teológii a pastoračnej praxi. Toto veľmi podrobne rozoberám v druhej časti svojej diplomovej práce. Jej cieľom bolo zadefinovať obsah pojmu Chudobná cirkev resp. zadefinovať hlavné charakteristiky, ktoré ohraničovali pojem Chudobná cirkev ešte pred 13. marcom 2013, t.j. pred zvolením J. M. Bergoglia za rímskeho biskupa. Vychádzajúc z týchto zdrojov som vo svojej práci načrtol sedem hlavných znakov Chudobnej cirkvi takto:

1.     Vonkajšia chudoba Cirkvi otvára cestu k jej vnútornej dokonalosti 

Impulzom na to, aby Cirkev bola aj navonok chudobná, sú v prvom rade vnútorné duchovné dôvody – spása každého človeka. Ak kráčať cestou chudoby, ktorou kráčal Kristus, je pre Cirkev základnou úlohou, potom je treba túto chudobu žiť vnútorne i navonok. Chudobný životný štýl Cirkvi, žitý napr. v intenciách jednotlivých článkov Paktu z katakomb, je jednou z príležitostí, ktoré sa Cirkvi ponúkajú. Vzdať sa vysokého životného štandardu, odpútať sa od vlastníctva nie nevyhnutných majetkov a byť úprimný v chudobe, to by malo byť pre každého veriaceho radostnou samozrejmosťou. Ak platí pre jednotlivca, že lipnutie k pozemským dobrám mu prekáža v zdokonaľovaní sa v jeho láske k Bohu, potom odpútanie sa od nich je prejavom jeho dospelej viery. Analogicky to platí i pre Cirkev ako celok.

2.     Chudobná cirkev sa autenticky pripodobňuje Kristovi – svojej Hlave

Rovnako, ako Ježiš Kristus, apoštoli, prví kresťania, neskôr rôzni pustovníci, svätci a mystici uprednostňovali život v materiálnej chudobe, tak aj Chudobná cirkev ako spoločenstvo sa snaží o chudobný životný štýl. Všetci veriaci sa majú zriecť všetkého nepotrebného a vynikať v čnosti miernosti s cieľom autenticky, vierohodne a pravdivo sprostredkovať Krista svetu. Cirkev sa stotožňuje so svojou Hlavou – Kristom a jeho životným štýlom. Nasledovanie príkladu Božieho Syna, ktorý vedie všetkých členov svojej cirkvi k jednoduchosti, chudobe a slobode, ich činí schopnými byť naplno k dispozícii pri ohlasovaní Evanjelia.

3.     Chudobná cirkev je slobodná pre nebeské kráľovstvo

Schopnosť odpútať sa od materiálnych vecí je aj povinnosťou danou priamo od Ježiša Krista, ktorý „krátko pred svojím umučením ... dal [apoštolom] za príklad chudobnú jeruzalemskú vdovu, ktorá pri svojej chudobe dala všetko, čo mala na živobytie. Príkaz odpútať sa od bohatstva je záväzný pre vstup do nebeského kráľovstva.“[1] Pretože, ak Ježiš hovorí: „Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba“ (por.: Mt 16,24; Mk 8,34; Lk 9,23), tak tým poukazuje na nevyhnutnú podmienku v živote každého kresťana. Zaprieť sám seba totiž znamená zbaviť sa duchovnej závislosti, pripútanosti k materiálnym veciam a totálne sa odovzdať do Božej vôle, spoliehať sa výlučne na Božiu prozreteľnosť. Cirkev, ktorá je skutočne chudobná a nezištná v duchu evanjelia, je zároveň úplne slobodná pre nebeské kráľovstvo. Pre zachovanie tejto slobody je nutné, aby sa Cirkev popri pastorácii venovala iba tej činnosti, ktorá bezprostredne súvisí s jej poslaním ohlasovať evanjelium.

4.     Chudobná cirkev je prorockým znamením v dnešnom svete

Chudoba Cirkvi má v súčasnom svete významný prorocký rozmer. Chudoba Cirkvi je dnes najúčinnejším prostriedkom apoštolátu v postmodernom svete, a to nielen v chudobných regiónoch, ale aj v ekonomicky najrozvinutejších častiach sveta. Zachovávanie dobrovoľnej chudoby je pre svet veľmi cenným znamením, ktorým ho Cirkev zároveň obohacuje, pretože v ňom šíri ducha chudoby, miernosti, pokory a ďalších pozitívnych hodnôt. Chudobná Cirkev je zároveň Cirkvou pokornou, ktorá dokáže uznať svoje omyly a chyby a je schopná objektívnej sebakritiky, a to jej pomáha v neustálom sebazdokonaľovaní a posväcovaní sa. Vďaka svojej chudobe a pokore sa stáva Cirkev vernejším obrazom Ježiša Krista. Svet od Cirkvi očakáva svedectvo autentickej evanjeliovej chudoby, prostý život, svätosť, ducha modlitby a lásky. A neexistuje iná alternatívna inštitúcia, ktorá by toto dnešnému svetu mohla ponúknuť. Preto je zároveň chudoba Cirkvi jej najdôležitejšou povinnosťou.

5.     Chudobná cirkev je blízko pri chudobných, trpiacich a opustených

Chudobná cirkev musí byť aj Cirkvou chudobných. Tak, ako Kristus, ktorý prišiel ohlasovať evanjelium chudobným, oznámiť zajatým, že budú prepustení, slepým, že uvidia, a tiež oslobodiť väzňov z otroctva (por. Lk 4,18), chce aj Chudobná cirkev vynaložiť všetky svoje prostriedky pre pastoračnú službu chudobným.[2] V súlade so svojou odvekou tradíciou dáva Cirkev prednosť pastorácii chudobných, ale pritom nediskriminuje žiadne iné skupiny. Hmotný majetok, ktorý Cirkev nadobúdala po stáročia, je v prvom rade prejavom bratskej lásky, šľachetnosti a solidarity bohatších kresťanov, ktorí ho venovali Cirkvi pre pomoc chudobným. Preto ho Cirkev spravuje s vedomím, že nejde o jej vlastníctvo, ale v prvom rade o majetok chudobných.

Podobne, ako sa Boh znížil a priblížil k ľuďom tak, že sa Vtelením sám stal človekom, aj Cirkev sa snaží „vteliť“ do života chudobných. To sa jej však podarí len vtedy, ak sa sama stane chudobnou. Jedine tak dokáže chudobným sprostredkovať stretnutie so svojou Hlavou – so živým Kristom.

Z tohto poslania vyplýva aj povinnosť Chudobnej cirkvi poukazovať na obrovské sociálne rozdiely a nespravodlivosti vo svete, a pomáhať v srdciach všetkých ľudí vzbudzovať vnímavosť na problémy chudobných, čo samozrejme nemá nič spoločné s marxizmom.

6.     Chudobná cirkev je cirkvou Božieho milosrdenstva

Všetci hriešnici sú odkázaní predovšetkým na Božie milosrdenstvo, preto Chudobná cirkev je sprostredkovateľkou Božieho milosrdenstva, Cirkvou milosrdnej nežnej Božej lásky. Je Cirkvou, ktorá ponúka a propaguje Božie milosrdenstvo ako liek na mnohé duchovné zranenia. Chudobná cirkev je svedkyňou Božieho milosrdenstva, rozdáva z tohto bezodného prameňa milostí, a jasne tým dokazuje, že Boh je bohatý na milosrdenstvo (Por. Ef 2,4). Milosrdenstvo však nemožno zamieňať so slabosťou a falošnou zhovievavosťou či laxnosťou. Disciplína vo vnútri Cirkvi je totiž tiež veľmi dôležitá. Má však vychádzať predovšetkým z Evanjelia, má byť s ním v súlade a má sa aplikovať v jeho duchu. Toto chápanie „zodpovedá tradícii, ktorá chápala Ježiša Krista v súvislosti s jeho zázrakmi ako lekára, vykupiteľa, spasiteľa, liečiteľa, ktorá si vážila lekárov (Lukáš, Kozma, Damián, atď.) a duchovných sprievodcov – predovšetkým spovedníkov, nie iba ako sudcov, ale predovšetkým ako lekárov duše.“[3] 

7.       Chudobná cirkev odmieta zosvetštenie

Cirkev, ktorá žije v tomto svete, ale nie je z tohto sveta (Por. Jn 17,11.14) musí byť schopná prispôsobiť svoju pastoračnú činnosť potrebám sveta, a využiť pri tom všetky možnosti, ktoré jej dnešná doba ponúka. Zároveň to však neznamená, že sa má pri plnení úloh ohlasovateľky Evanjelia a univerzálnej sprostredkovateľky spásy stať inštitúciou tohto sveta. Naopak, chce byť predovšetkým duchovnou a hodnotovou autoritou, založenou na službe lásky k blížnym. Preto musí byť schopná vlastnej sebareflexie a vedieť kriticky skúmať vlastné zosvetštenie. Cirkev, ktorá ohlasuje evanjelium chudobným, no navonok vystupuje okázalo, veľkopansky, je pre ľudí dnešného sveta nedôveryhodná. Preto sa Chudobná cirkev vzdáva všetkých svetských pôct, privilégií a spoločenskej prestíže, odmieta elitárstvo a klerikalizmus, pričom vedie svojich pastierov k chudobnému životnému štýlu. Vonkajšia chudoba kléru je prejavom vnútornej chudoby a slobody pred Pánom. Zasvätení služobníci nehľadajú v Cirkvi svoj vlastný materiálny prospech, či prostriedky k nezdravému obohacovaniu sa, resp. k naplneniu svojich nezdravých ambícií, ani nemajú voči laikom nijaké prednostné (resp. elitárske) postavenie, ale si uvedomujú svoj záväzok im slúžiť. Zároveň sú otvorení pre spoluprácu s laikmi a sú schopní využívať ich potenciál pri plnení svojich úloh, pričom sa snažia vytvárať nové, aj netradičné organizačné formy. Vzťah Chudobnej cirkvi voči chudobným je nezištný, pri evanjelizácii a katechizácii sú odmietané akékoľvek formy prozelytizmu. 

Záver

Na záver ešte raz pripomeniem, že pojem Chudobná cirkev pre chudobných sme takto zadefinovali na základe Magistéria Cirkvi spred roka 2013. Ak František spomína Chudobnú cirkev, nejde o úplne nový či neznámy pastorálno-teologický, resp. ekleziologický pojem. Jeho obsahom je určitý cieľ – želateľný „životný štýl“ Kristovej cirkvi. Keďže vychádza zo Zjavenia a z dokumentov Magistéria, ťažko ho možno stotožňovať s nejakou svetskou ideológiou. A keďže má aj významný spirituálny rozmer, nemožno sa naň dívať zúžene iba cez optiku sociológie a ekonómie, politológie či akejsi altruistickej charity.

Stojíme však pre zásadnou otázkou – ako tento životný štýl Cirkvi zaviesť do praxe?