Choď srdce moje, hviezda svieti.
Mnoho na cestu vziať nemôžeš.
A mnoho sa cestou stratí.
Len choď.
Zlato lásky, kadidlo túžby, myrhu bolesti
máš pravdaže so sebou. On ich prijme.
A my nájdeme.
Korona. Na pohreb najviac šesť ľudí, kostol zatvorený. Veľké zmeny a vývoj, každý sa musí pýtať, ako môže osobne prispieť, aby ľudia mohli žiť. Covid-19 otriasa životnými základmi. Som konfrontovaný so zraniteľnosťou svojej existencie. Priepastná prázdnota života, ktorý ide v ústrety smrti, je brutálnou výzvou voči viere v Boha, v jeho stvoriteľskú Božiu moc.
Táto prázdnota sa nedá ani zaprieť, ani len tak vydržať. A nejde vôbec o to, dokedy budú zatvorené kostoly, kedy budem môcť s veriacimi slúžiť omšu, modliť sa s nimi ruženec, litánie, sláviť prvý štvrtok, prvý piatok a prvú sobotu v mesiaci, kedy budem krstiť, sobášiť... Teraz ide o to, že zoči-voči Covidu-19 a zoči-voči tomu, čo minulý rok dal do pohybu, a zoči-voči smrti našich najbližších, státisícov ďalších obetí Covidu-19, sa musíme pýtať: Potrebujem vieru v Boha a cirkev?
82 ročný, 52 rokov rehoľník a 46 rokov Kristov kňaz, som vybavený istými zásobami zmyslu a môžem otvoriť zmysel pre iné prebývanie v čase, pre iný vzťah k svetu, ktorý nesmeruje na disponovanosť so svetom – k túžbe po moci, sláve, bohatstve, uznaní a pohodlnom živote (po čom ľudská prirodzenosť najviac túži). Ja môžem a chcem otvoriť zmysel pre silu, ktorá je mocnejšia ako všetko ostatné, po čom človek túži – pre lásku. Ako prvé je dôležité, aby sa ľudská prirodzenosť dostala do rovnováhy. Preto, na druhú misku váh musíme položiť lásku k chudobe, poníženosti, službe blížnemu. Nápomocná mi je viera, že „nielen z chleba žije človek, ale z každého slova čo vychádza z Božích úst“.
Ježiš takto odpovedá na pokušenie, ktoré dovolil, aby nás poučil (Mt 4, 1-11). Modlím sa, meditujem Božie slovo, slávim eucharistiu a pred očami sa mi odohráva nový spôsob môjho situovania vo svete. Mám účasť na nesmiernom množstve mojich a ľudských skúseností. A mám ich veľmi mnoho. Extrémne bolestných a až neuveriteľne krásnych. Idem a som vedený, „an Gottes Hand ins Gottes Land“. A hlboko v srdci mám nádej, že „raz vstanem a Boha uvidím na vlastné oči“. Budú to aj na mojom pohrebe spievať.
Môžem povedať, že pre mňa je dobré, že Boh jestvuje. Viem, že on do svojej lásky a priateľstva nikoho nenúti, len volá a dáva silu vôle, aby sme sa mohli slobodne rozhodovať. Stretol som ho a stretám ho v každodennom živote. Vás, ktorí už desaťročia čítate moje Slovo do ticha, a všetkých ľudí, ktorí ma chcú počúvať, keď svetu ohlasujem evanjelium nášho Pána Ježiša Krista, Vás všetkých otvorených pre tento veľký dar viery, otvorených pre tento neuveriteľný, úžasný príbeh s Bohom, môžem uistiť, že cirkev aj dnes, zvlášť po II. vatikánskom koncile, otvára prístupy k neustále novým ľudským skúsenostiam, ktoré by inak neboli.
Preto chcem využiť všetky tieto zásoby, lebo mi to nebolo v minulosti vždy dopriate, aby som vo Vás udržiaval živú chuť na iné, aj sociálne usporiadanie. Predovšetkým chcem v nás všetkých uchovávať chuť na stále lepšiu kvalitu našich vzájomných medziľudských vzťahov. Všetky tieto moje predstavy o tom, ako môžem pomôcť, aby ľudia mohli žiť, sú práve tak povzbudením ako aj výzvou a môžu budiť strach i zneisťovať, a to práve preto, že idú ponad bežné kategórie myslenia a rúcajú to, čo je nám dôverne známe a na čo sme si tak zvykli. Lenže tu nerúcam ja, ale ten, v ktorého verím. Boh rúca hranice mojich ľudských schopností a možností. Ja Bohom povolaný ku kňazstvu – čo je veľká milosť, dar, ktorý sa nedá získať len prijať – spolu s Máriou, Bohorodičkou, hovorím fiat, nech sa stane, čo chceš ty, Pane.
Lebo aj to si uvedomujem, čo som počas môjho osemročného pôsobenia vo Vatikánskom rozhlase tak často počúval z úst spolubrata P. Tomáša Špidlíka SJ, neskôr kardinála Svätej rímskej Cirkvi: „Vlastná vôľa je bronzová brána medzi Bohom a človekom.“ Preto sa modlím so sv. Ignácom, zakladateľom mojej milovanej Spoločnosti Ježišovej, modlitbu, o ktorej som ako mladý jezuita – často z úst spolubratov o niečo starších ako som ja teraz – počúval hovoriť, že „úprimne sa ju môžeš modliť, až keď nevidíš alebo nepočuješ“: SUSCIPE DOMINE.