Kto na správnej strane?

Amerika je z pohľadu malého Slovenska ďaleko, ale voľby v USA vyvolali vášne aj u nás. Netreba sa tomu diviť, vrcholní politici v USA rozhodujú o osudoch celého sveta, a tak výsledky amerických volieb môžu mať vo viacerých oblastiach na občanov Slovenska väčší vplyv, ako sú výsledky volieb do slovenských mocenských orgánov.

Čomu sa možno diviť, je masívna podpora, ktorú našiel prezident USA Donald Trump medzi verejne sa angažujúcimi slovenskými katolíkmi. Ako je známe, viacerí z nich sa v predvolebnom prieskume konzervatívneho internetového denníka (postoj.sk) priznali, že na mieste amerických voličov by ho uprednostnili pred J. Bindenom. V liberálnych médiách si za toto vyjadrenie užili značnej kritiky. Niektorí naši konzervatívci sa svoje stanovisko pokúsili vysvetľovať; medzičasom na stránkach ďalšieho nedávno vytvoreného konzervatívneho média (dennikstandard.sk) vyšli aj viaceré odsudzujúce komentáre na adresu J. Bindena a chváliace D. Trumpa.

Z uverejnených komentárov vidno, že slovenskí (katolícki) konzervatívci vyslovujú svoju podporu americkým republikánom a zvlášť D. Trumpovi na základe vlastných morálno-náboženských dôvodov. Prezidentské voľby prežívajú temer ako zápas za záchranu kresťanskej (bielej, západnej) civilizácie proti poblúdeným silám morálnej zvrátenosti a chaosu. Už tradične vidia rozvrat najmä na kultúrno-etickom poli, a to zvlášť v intímnej oblasti ľudských vzťahov.

Polarizácia v kultúrno-etických otázkach je pochopiteľná, otázka môže byť, ako a či vôbec je riešiteľná. Iste, dá sa poňať ako tvrdý zápas, sústrediť všetky sily a veriť si, že druhej strane v pravú chvíľu zasadíme konečný úder. Pri zdravom rozume je však zrejmé, že tieto otázky sa nedajú definitívne vyriešiť jednými či druhými voľbami, jedným či druhým zákonom a ani žiadnym hocijako argumentačne dobre zvládnutým textom. V týchto témach ide o dlhodobé kultúrne trendy, ktorým treba rozumieť a následne ich podľa vlastných možností aj formovať.

Jedna etická téma?

Všímam si zvlášť dve viditeľné stránky aktuálnej problematiky.

Po prvé, medzi konzervatívnymi katolíkmi je zrejmé silné sústredenie sa na jednu morálnu oblasť – na otázku ukončenia tehotenstva a sexuálno-rodovej identity. Následne svojich favoritov nachádzajú medzi tými politikmi, ktorí sú za zákonné sprísnenie umelého ukončenia tehotenstva a proti akejkoľvek právnej úprave spolužitia rovno-pohlavných párov. Prosím, svojich politických favoritov si každý vyberá podľa svojho gusta, ale istú mieru triezvosti si treba zachovať. Mocenskí predstavitelia sú hriešni ľudia ako všetci ostatní, z túžby po moci asi aj hriešnejší. Jednoznačne sa postaviť za nejakého politika či „jeho“ politiku, a to z kresťanských dôvodov, sa mi zdá preto nerozumné až trápne.

Nemenná viera?

Po druhé je oprávnené klásť otázku, čo je ten správny názor na niektorú vieroučnú či morálnu tému. Tvrdiť (ako to niekedy počujeme), že v katolíckej viere alebo náuke nejestvuje, či dokonca ani nemôže jestvovať vývoj a zmena, je jednoducho nepravda a zavádzanie. Zmena sa môže týkať formálnej stránky čiže primeranejšieho vysvetlenia či upresnenia, ale aj obsahovej stránky čiže objavenia nových, donedávna nevidených súvislostí a z nich vyplývajúcich nových výpovedí k danej veci.

Celkom na počiatku kresťanstva bolo veľkou otázkou, či všetci kresťania musia zachovávať židovské náboženské predpisy, aby boli spravodliví pred Bohom. Židia, ktorí sa stali Ježišovými učeníkmi, žili svoje nasledovanie Ježiša naďalej v rámci svojej pôvodnej tradície. Mala sa však týkať aj bývalých pohanov? Riešeniu sa venovali apoštoli r. 50 na tzv. Jeruzalemskom sneme. Kresťanov, ktorí pochádzali z pohanstva, zbavili povinnosti zachovávať židovské zákony, avšak z ohľadu na spolužitie so žido-kresťanmi ich požiadali, aby nejedli napríklad mäso obetované modlám (dalo sa lacno kúpiť pri pohanských chrámoch) a nejedli pokrmy, v ktorých zostala krv (Sk 15,29). Je zjavné, že zmenou spoločenských okolností táto požiadavka dávno stratila svoju platnosť.

Definovaniu toho, ako chápať vzťahy medzi božskými osobami a zvlášť ako chápať Ježiša Krista sa venovalo niekoľko koncilov (zvlášť Nicea r. 325, Konštantínopol r. 381, Efez r. 431, Chalcedón r. 451). Spoločne a väčšinovo (čiže katolícky) odsúhlasené výpovede cirkvi sa nerušili, ale rozvíjali, dopĺňali, spresňovali čiže menili.

Od vieroučných otázok treba odlíšiť morálne zásady a ich pastoračné uplatnenie. Kto by sa dnes odvážil morálne ospravedlniť upaľovanie bludárov alebo vlastníctvo otrokov? Zjavne to však v minulosti odobrené či aspoň tolerované bolo. V cirkvi sa záväzne menil morálny náhľad na rôzne témy – napríklad na požičiavanie peňazí na úrok, trest smrti, tzv. spravodlivú vojnu alebo na novodobý koncept ľudských práv. Samozrejme, jestvuje aj vývoj v náhľadoch na manželstvo, plodnosť a intímny život. Pri pastoračnom sprevádzaní má dôležitú úlohu aj zohľadnenie okolností konania, aby sme niekoho pri riešení jeho problémov a hriechov takpovediac „nedorazili“, ale pomohli mu ísť k ideálu z kroka na krok.

Menlivá politika

Úplne inou je otázka konkrétneho politického postoja kresťanov (katolíkov) voči zákonom prijímanými občianskou legislatívou. Niekto na základe svojej kresťanskej viery podporí politický program, v ktorom sa dáva do popredia téma migrácie, chudoby či ochrany prírody, iný uprednostní program, v ktorom je na prvom mieste ochrana počatého života alebo boj s korupciou. Pri posúdení toho, čo je správnejšie, treba si dať pozor na zjednodušenie, naivnosť a jednostrannosť, a počítať s tým, že konkrétna politika nejakej strany nikdy nenaplní kresťanský morálny ideál.

Zákony, ktorými politici zaviažu občanov, nemožno brať na ľahkú váhu, ale sú to z podstaty veci vždy len dočasné opatrenia. Pritom treba rozlišovať, či niektorý zákon občana núti k určitému konaniu alebo toleruje jeho konanie. Mali by sme vnímať ten rozdiel, keď štátna moc napr. dovoľuje ukončenie tehotenstva a ak by ho v istých prípadoch prikazovala. Ochrana počatého života a teoretickej prirodzenej rodiny zo strany niektorých kresťanských aktivistov zostáva v širšej verejnosti navyše ťažko pochopiteľná, ak túto aktivitu nesprevádza ešte mocnejšia sociálno-ekonomická podpora narodeného života a reálne jestvujúcej rodiny.

Spoločenská úloha cirkvi

Zdá sa, že konzervatívni katolíci by svoju cirkev najradšej videli v pozícii všeobecne prijímanej učiteľky morálky a garanta tejto morálky pre celú spoločnosť. Už sa pominuli časy, keď predstavitelia cirkvi vyzývali občanov, aby v referende odmietli povolenie občianskeho rozvodu podobne, ako v niektorých krajinách podnes odmietajú uzákonenie spolužitia rovnako-pohlavných párov. Zjavne sú však tie časy, keď občianska spoločnosť formulovala svoje zákony v súlade s predstavami niektorých predstaviteľov cirkvi, dávno preč, a je otázkou, či by sme mali chcieť, aby sa vrátili.

Občianska spoločnosť je ovplyvňovaná rôznymi podnetmi, inšpiráciami a motiváciami a cirkev by sa isto mala snažiť, aby prichádzala s inšpiráciou, ktorá bude patriť k tým najvítanejším. Na rozdiel od komunistickej minulosti nevládne v súčasnom svete nejaká vyhranená politická ideológia, ale vládnu najmocnejší vlastníci kapitálu, ktorí presadzujú svoje ekonomické záujmy často bez ohľadu na ľudí a prírodu. Najrozšírenejšou „ľudovou“ filozofiou sa stal na jednej strane ideál konzumu a na druhej snaha zachrániť si „holý život“.

Za ostatný rok si treba všimnúť aspoň dve inšpiratívne udalosti, s ktorými prišla katolícka cirkev a cez ktoré sa vyslovila k súčasnému svetu. Jednou udalosťou je minuloročná biskupská synoda o Amazónii s následným textom pápeža Františka Querida Amazonia, druhou je zverejnenie Františkovej encykliky Fratelli tutti, datovanej 4. októbra 2020. Nevšimol som si, žeby našich najhlasnejších „verejných“ katolíkov tieto udalosti nejako zvlášť zaujali. Jedna malá pápežova poznámka ohľadom partnerstva rovnako-pohlavných osôb však stačila, aby sa od pápeža dištancovali.

Viacerým našim katolíkom asi uniklo, že pápež František z dobrých dôvodov odmieta „neurotickú obsesiu“ (posadnutosť) sexuálnymi témami súkromného života a do popredia dlhodobo posúva inú agendu. Ako ktosi dávnejšie povedal, Františkovi dnes nejde až tak o záchranu cirkvi (aspoň nie v jej terajšej či včerajšej podobe), ale o záchranu sveta. Tým sa myslí svet ako Božie stvorenie, ktorého prežitie je vážne ohrozené bezohľadnými zásahmi do prírody a následnými klimatickými zmenami, ako aj svet, ktorý je ohrozený rastúcou ekonomickou nerovnosťou, rastúcim schudobnením mnohých regiónov sveta a vytláčaním na okraj spoločnosti celých miliónov ľudí, ktorým sa dáva najavo, že už nie sú ani hodní toho, aby boli vykorisťovaní – že sú už len smeťami a odpadom. Pápež František zároveň presadzuje dialóg kultúr a náboženstiev a vnútro-cirkevne bojuje proti klerikalizmu. Nemožno nevidieť, že všetko sú to témy, ktorých sa naši konzervatívci temer vôbec nedotýkajú.