Už niekoľko týždňov máme blokované bohoslužby v našich kostoloch. Koniec tohto nanúteného stavu zatiaľ nevidieť. Úrady odporúčajú zostať doma a sv. omše sledovať cez obrazovky počítačov a televízorov. Viacerí známi sa mi posťažovali, že situácie majú plné zuby. Do práce chodiť musia, tam sedia alebo stoja s ďalšími ľuďmi denne niekoľko hodín, ale do kostola nesmú ani v obmedzenom režime. Jedna priateľka mi napísala: „Nikdy predtým som si to tak neuvedomila, že v kostole je naozaj duch viery prítomný viditeľnejšie, ako keď pozeráme omšu doma. Keď prídem do kostola, mám na Boha skutočne čas – nie je to len také odbehnutie od varenia obeda alebo iných činností, ktoré vždy doma vyskakujú.“ Iste, hovorí sa, že kdekoľvek sme, „máme mať Boha pri sebe“, ale asi je to tak, že ak ho máme mať pri sebe vo všednosti, potrebujeme sa s ním stretnúť v posvätnosti, v nejakom svätom čase a priestore. Kde je však tento svätý čas a priestor? Je niekde mimo nás, niekde u múdrych a svätých ľudí alebo v tom momentálne zatvorenom kostole?
25. kapitola Matúšovho evanjelia začína podobenstvom o desiatich družičkách, ktoré sa vychystali na svadbu. Piatim z dievčat sa svadby zúčastniť nepodarilo pre chýbajúci olej do lampy, s ktorou mali vítať ženícha. Poslucháčov príbehu môže udiviť tvrdosť ženícha, ktorý nemá pochopenie pre oneskorené dievčatá. A tiež neochota tých prvých dievčat, ktoré sa nechceli podeliť. Ježiš však nerozprával neškodný príbeh pre stredoškoláčky. Je to podobenstvo o nebeskom kráľovstve a konaní Boha medzi nami. Rozhodujúca udalosť, niečo mimoriadne krásne a radostné, sa od života očakáva, ale nik nevie, kedy to presne nastane. Preto je dôležitý olej, ktorý sa nedá požičať, ani sa oň nedá podeliť. Olej tu zjavne predstavuje kvalitu, ktorá sa stále míňa (zhára), a preto aj stále dopĺňa. Tento olej podľa všetkého predstavuje naše vlastné myslenie, cítenie, pýtanie, dúfanie i pochybovanie, našu tvorivú námahu poctivo sa vysporiadať so základnými otázkami o Bohu a o svete, živote a dobe.
Podobenstvo o desiatich pannách sa nachádza v kapitole evanjelia, ktorá bezprostredne predchádza rozprávaniu o Ježišovom umučení. Z pohľadu autora evanjelia, človeka prvotnej cirkvi, svadba je stretnutie s Ježišom a Ježiš je Mesiáš, ktorého príchod väčšina Židov fatálne premeškala. „Nepoznám vás“, musí povedať ženích spoza dverí. Božie kráľovstvo je inde, nedeje sa už v jeruzalemskom chráme ani v židovských synagógach. Je to tvrdé vymedzenie, takto to však prví kresťania naozaj prežívali. Rozdiel je zobrazený olejom a lampou. Dnes by sme možno povedali, že rozdiel je v tom, či máš softvér alebo len hardvér. Lampa, hardvér – to bolo pre prvých kresťanov židovské náboženstvo. Určite úctyhodné, ale predsa len nádoba, ktorá sa mala naplniť softvérom, teda živým myslením, cítením, otázkami, hľadaním, a napokon poznaním, cez koho a ako aktuálne koná Boh.
Čo nám dnes chýba, ak nám chýba otvorený kostol? Chýba nám vzájomné zdieľanie našej viery, našich otázok, darov, starostí, trápení a radostí, a to vo forme aktuálne prežívaného priateľstva, modlitby, rozhovoru a svätého jedla. Takéto zdieľanie, spoločenstvo, iným slovom komúnio, nie je však ako jedlo v chladničke alebo v špajzke, ktoré sa z nej občas vytiahne a pripraví. Nie je to hotový tovar ani polotovar. To, čo nám chýba, je spolutvorba a spolužitie. Nie ako v kancelárii alebo vo fabrike, nie ako v kuchyni alebo pri sledovaní televízie, ani nie ako v škole alebo na plošnom testovaní. To všetko je len ohmatávanie hardvéru. Chodenie s prázdnou lampou, povedal by Ježiš. To, čo potrebujeme, je moje vlastné hľadanie zmyslu všetkého, čo robím, a jeho spojenie s tvojím hľadaním, môj pokus vysloviť svoju vieru a jeho spojenie s tvojím slovom a tvojou vierou, moja ochota slúžiť v láske a jej spojenie s tvojou ochotou.
Keď nám ide o otvorené kostoly, nejde nám o lampu bez oleja,
nejde nám o hardvér bez softvéru. Prečo nám nestačia omše
v televízii? Ako mi ktosi ešte na jar napísal: „Je to tak, ako keď by si
mamička s oteckom uvarili obed a deťom by dovolili pozerať sa cez
sklo...“ Keď cisárske úrady pohanského Ríma označili kresťanov za nepriateľov
štátu, stretávali sa kresťania v podzemných katakombách. Keď komunisti prekážali
životu cirkvi – oni kostoly nezavreli, snažili sa o horšie: zbaviť ich
zmyslu – stretávali sme sa po bytoch, starí i mladí, príbuzní
a priatelia. Deti počúvali a sledovali, o čo sa zaujímajú
dospelí, čo spolu robia, ako sa radia a modlia, ako sa delia o svoje
myšlienky a vzájomnú pomoc. Podobne, keď niektorým intelektuálom
a umelcom zakázali pôsobiť na verejnosti, usporadúvali
prednášky, besedy a výstavy vo svojich bytoch, ale nevzdali sa svojej
tvorby a svojich priateľov.
Prosím, nečakajme, až nám dovolia otvoriť kostoly. Sami si ich otvorme doma, vlastne nie celkom sami, ale s tými, ktorí nám pomáhajú myslieť, veriť, obetovať sa, žiť! Ako ktosi múdry povedal: Nevyhovárajme sa, že sa nedá, že je zlá doba. My sme doba, my sme kostol i cirkev! Tie televízory a počítače otvorme len ako malú pomôcku, aby sme sa dozvedeli, či už aj inde majú zažaté.