Celá sv. omša tu:
Pri čítaní dnešného evanjelia som si spomenul na jedného kňaza, ktorého som poznal viac z počutia ako z videnia. Volal sa Jozef Porubčan, bol jezuita, vysvätený za kňaza tajne v r. 1950. Prežil veľmi skromný život, 20 rokov pracoval ako robotník bez toho, aby sa verejnosť dozvedela, že je kňazom, po r. 1970 mohol verejne pôsobiť v Považskej Bystrici a okolí; po r. 1990 v obnovenom jezuitskom kláštore v Piešťanoch. Spomenul som si naňho, lebo jeho meno sa vždy spájalo s láskou. O láske veľmi často kázal a láskou aj žil. Azda nik iný v cirkvi na Slovensku nemal také hlboké chápanie lásky a taký zápal láskou žiť ako on. Zomrel v r. 1998; najľahšie sa o ňom niečo dozvedieť možno z internetu, keď si zadáme heslo s jeho menom.
Ostatné nedele sme čítali z evanjelia o viacerých Ježišových sporoch s nábožensko-spoločenskými skupinami v Izraeli. V Matúšovom evanjeliu sú texty o týchto sporoch umiestnené do obdobia, ktoré Ježiš prežil v Jeruzaleme tesne pred svojou smrťou. Podľa dnešného úryvku opäť prišli farizeji a pýtali sa na najväčšie prikázanie v Zákone. Tým sa myslelo Sv. písmo Starého zákona, najmä 5 kníh Mojžišových. Židia sa cítili byť viazaní stovkami prikázaní, zďaleka nešlo len o známe Desatoro. Hoci bola otázka Ježišovi položená zlomyseľne, jeho odpoveď má pre nás zásadný význam. Niekoho zaujme, ako Ježiš hovorí, skadiaľ láska k Bohu pochádza – z celého srdca, celej duše a celej mysle. Teda, že zapojená má byť duchovná, psychická i rozumová stránka našej bytosti. Všimnúť si treba aj prepojenie prikázania o láske k blížnemu s prikázaním o láske k Bohu. Keď sú prepojené, spočíva na nich podľa Ježiša celý Zákon i proroci, teda všetko, čo možno pokladať za najdôležitejšie v našom živote.
V kresťanstve sa radi pochválime, že naším hlavným alebo najväčším prikázaním je láska k Bohu a blížnemu. Ťažšie nám už padne dať tomuto prikázaniu aj viditeľný obsah a skutočnú podobu v tisícorakých variáciách nášho života. Nikdy som nemal rád slovo slušný. Niektorí ho radi používajú aj v politike. Vždy som to slovo vnímal ako zásterku pre nejakú skrytú hru, povyšovanie sa alebo odťahovanie od reálneho riešenia problémov. Slušný nemiluje, nezašpiní sa, nanajvýš komentuje a tvári sa. Podobne lacno vyznie odvolávanie sa niektorých kresťanov na lásku, pričom ospravedlnia hocijakú hlúposť alebo krivdu: „Musíme to prijať, byť trpezliví, len si zachovajme jednotu...“ V Matúšovom evanjeliu nasleduje po dnešnom úryvku obsiahly výpočet zlyhaní farizejov a zákonníkov, pričom ich Ježiš opakovane označuje za zvádzačov a pokrytcov a volá: beda vám (Mt 23,1-36).
Ak chceme porozumieť, o čom Ježiš hovoril, nesmieme prehliadnuť súvis, v ktorom o láske hovoril. Tým súvisom je množstvo, zával prikázaní. Ktoré je najväčšie? V súčasnej pandémii sme zavaľovaní množstvom prikázaní. Nielen, že sa ustavične menia, ale často v nich strácame prehľad a málokedy vidíme ich zmysel. Ktoré je najväčšie? Parížsky arcibiskup Michel Aupetit nedávno poukázal na to, že spôsob informovania o počtoch nakazených a úmrtiach vnáša do spoločnosti strach: „My však nepotrebujeme strach, ale obyčajnú opatrnosť a zdravý rozum.“ Arcibiskup Aupetit bol pôvodným povolaním lekár. Hovorí, že mal radosť, ak niekomu mohol predĺžiť život, ale dnes ako problém vidí, že ľudí paralyzuje strach zo smrti: „Vedomie smrteľnosti nás nemá ochromovať, ale pomáhať, aby sme vedeli žiť, ceniť si každú chvíľku a otvoriť sa životu v plnosti.“
Podobne v jednom rozhovore pre noviny Le Figaro uvažuje filozof Martin Steffens: „Svet je dnes podobný ako za Herodesa: sčítanie, strach a kontrola. Bojíme sa dieťaťa, ktoré sa narodí. Toho, čo prináša život, z čoho prýšti život, život, ktorý riskuje a je v protiklade k sebazáchovnej morálke, ktorá nateraz prevláda. Svojim deťom zatiaľ hovorím, aby si nezvykali na svet, ktorý pokladá za morálnu povinnosť byť vzdialený od druhých. Udržujme vzťahy, navštevujme sa, pestujme radosť v rodine, nežime bez tváre...“
Ježiš nepridal svoje prikázanie lásky ako čosi navyše
k ostatným prikázaniam. To prikázanie je skúškou a mierkou všetkých
ostatných náboženských či svetských prikázaní. Páter Jozef Porubčan raz
napísal: „Naša generácia si na vlastnej koži vyskúšala rôzne vlády teroru,
prísnej disciplíny, moc nepremožiteľných armád. Bolo by už načase zamyslieť sa
nad Kristovými slovami o vláde tichých a milujúcich. Taká vláda však
môže vyrásť len zospodu, zo spoločenstva, v ktorom sa nebude nič tak
vysoko hodnotiť ako láska a v ktorom budú dôsledne vládnuť tí, čo
najviac milujú.“
Nečakajme, že niekto mimo nás nám zariadi takú vládu. Ak veríme Ježišovmu prikázaniu, láska medzi nami porastie a napriek všetkým prekážkam sa prejaví a bude sa v nás a cez nás uskutočňovať.