Ak sa niekto pýta, či sa Ježiš správal ako šikovný iluzionista, ide o nezmyselnú otázku, ktorú nekládli ani jeho najväčší odporcovia. Tým bolo zrejmé, prečo je Ježiš pre nich nebezpečný; nie kvôli kúzlam, ale kvôli jeho chápaniu náboženstva a spoločnosti. Ak sa niekto pýta, či Ježiš dokázal chodiť po vode, lebo si rozumel s prírodou, treba povedať, že s prírodou si rozumejú mnohí citliví a duchovní ľudia, ale chodenie po vode nie je podstata veci. Tou je skúsenosť s Ježišom, že sa naňho možno spoľahnúť aj v situáciách, ktoré sa javia byť beznádejné. Príbeh o chodení po vode nájdeme okrem Matúšovho evanjelia aj u Marka a Jána. Či už ide o skutočnú udalosť alebo literárne rozprávanie, príbeh má prvoradý zmysel ako znázornenie situácie Ježišových učeníkov, prvotnej cirkvi. Títo ľudia zažívajú nepriaznivý vietor, ktorý fúka oproti. Chce sa povedať, že cirkev naráža na nepriazeň okolia, na sily, ktoré sú proti nej. Pokiaľ cirkev nepočíta s Ježišom, je zmietaná nepriateľskými silami. Keď však rozpozná jeho hlas a počúvne ho, obstojí voči týmto silám.
Rozprávanie je v každom z evanjelií podané trochu inak. Iba u Matúša je scéna s Petrom. Ten pokiaľ dôveruje Ježišovi, zvláda vietor aj vlny. Akonáhle venuje priveľkú pozornosť okolitému nebezpečenstvu, začne sa topiť. Nezachránia ho vlastné schopnosti, ale Ježišom podaná ruka. Podľa biblických teológov sa evanjelista Matúš týmto príbehom obracia na kresťanov svojej doby, ktorí čelili viacnásobnému ohrozeniu a prenasledovaniu. Na prvom mieste prichádzalo to prenasledovanie od Židov, ktorí odmietali Ježiša ako Mesiáša. Samotné evanjelium podľa Matúša bolo určené najmä kresťanským Židom v Sýrii a Palestíne, aby dokázali obstáť v sporoch s nekresťanskými Židmi a utvrdili sa vo viere v Ježiša. Predpokladá sa, že na podklade starších textov (od Matúša) bol text evanjelia zostavený okolo r. 80 po Kr. v Antiochii, kde bola veľká kresťanská obec. Od čias cisára Neróna (asi od r. 64 po Kr.) boli kresťania čoraz viac prenasledovaní aj pohanmi. Kým útokom zo strany Židov predchádzali často sporné diskusie, za útokmi zo strany pohanov bola „inakosť“ kresťanov. Pohania sa na nich dívali ako na podivínov, ktorí neuznávajú ich náboženské a kultúrne zvyky, a neskôr štátne úrady kresťanov obviňovali aj z nepriateľstva voči štátu a cisárovi.
Všetky tieto ohrozenia evanjelium znázornilo protivetrom a rozbúrenými vlnami, v ktorých išlo prvým kresťanom „o krk“, o život. Ako tieto ohrozenia kresťania prekonali? Azda diplomaciou, lepším vzdelaním, lepšou morálkou alebo naučili sa lepšie skrývať pred nepriateľmi? Niektorí kresťania, pôvodom Gréci a Rimania (najmä o niekoľko desaťročí neskôr), pôsobili aj diplomaticky a svojím vzdelaním boli na najvyššej úrovni svojej doby. A zaiste, zbytočne sa nevystavovali nebezpečenstvu. V morálke sa kresťania nerobili lepší, ale v prípade žien a otrokov určite bilo do očí, že ženy a otroci sú rovnocennými členmi kresťanských spoločenstiev. Rozhodujúcim však bol vzťah k Ježišovi. Ježiš, jeho osoba, on sám a jeho evanjelium – nie to napísané, ktoré vzniklo až neskôr, ale evanjelium ako posolstvo od človeka k človeku, žité v jednotlivých kresťanských obciach – bolo tou stratégiou, ktorá obstála aj v protivetre a búrkach.
Profesor homiletiky, Jozef Vrablec, nám ako študentom hovoril, že kedysi na každej fare boli vzorové knihy na kázne. Príprava kňaza na kázeň spočívala v tom, že si na príslušnú nedeľu vyhľadal vzorový text, prepísal si ho a prispôsobil. Často išlo o tzv. kázne na pokračovanie, pričom sa postupne vykladal katechizmus, zoznam poučiek a vysvetlení cirkvi, ktoré sa oživovali pútavými príkladmi. V čase bez rozhlasu a televízie to bolo vítaným spestrením pre poslucháčov. Kázne na rozdiel od sv. omše neboli povinné, konali sa pred omšou a často trvali aj hodinu. Bývalo bežné, že po roku kňaz predniesol znova tú istú kázeň, ktorá bola na príslušnú nedeľu určená. Kázne na Sv. písmo a zvlášť evanjelium sa začali zdôrazňovať až po II. vatikánskom koncile. Odvtedy sme si v cirkvi povedali, že cirkev sa musí viac sústrediť na Ježiša. On nás oslovuje cez slovo, ktoré zaznamenali evanjelisti, oslovuje nás cez ľudí, ktorí sa prišli s nami priateliť a modliť, oslovuje nás cez eucharistiu – lámanie chleba, ak nám ide o podelenie sa o lásku, oslovuje nás cez zranenia ľudí, prírody a sveta, na ktoré nás Ježiš upozorňuje a posiela nás, aby sme ich šli liečiť a uzdravovať.
Jedna priateľka mi pred pár dňami poslala vtipné čínske príslovie: „Keď dujú veľké vetry, niektorí ľudia stavajú múry a iní veterné mlyny.“ Aj v súčasnosti je dosť protivenstiev, ktoré zažívame. Neprichádzajú len zvonka, často sú z vlastných radov. Predstava, že v búrlivom vetre obstojí pevný múr, je však mylná. Veľký vietor vyvráti aj strom s mocnými koreňmi. Naopak, veterný mlyn použije silu vetra a premení ju na užitočnú energiu. Neznalému sa to môže javiť ako kúzlo, múdremu kresťanovi, ktorý dôveruje Ježišovi, je to vzor, motivačný príklad, ako aj veľké ohrozenie premeniť na dar Boží. Prijmime Ježišom podávanú ruku a spolu s ním postavme tie správne mlyny!