Pápež František na jednej audiencii, ktorá sa konala na jeseň roku 2015, povedal, že všade je potrebná „injekcia rodinného ducha“. „Rodina“, hovorí pápež, „privádza k potrebe vzťahov vernosti, úprimnosti, dôvery, spolupráce, úcty ... učí brať ohľad na osobné obmedzenia a limity druhých. A všetci sme si vedomí nevyhnutnosti rodinnej pozornosti voči tým najmenším, najzraniteľnejším, najviac zraneným, ba dokonca tým, čo si prešli najväčšími životnými pohromami ... rodinný duch je pre Cirkev ústavou“ (7. október 2015).
Z rodinného prostredia pochádzajú biblické obrazy, cez ktoré nám Boh už v Starom zákone zjavuje tvár plnú milosrdenstva: Boh ako otec k deťom (napr. Ex 4,22; Oz 11; Ž 103,13);
Boh ako matka k deťom (napr. Iz 49,15; Ž 131,2);
Boh ako milujúci manžel (napr. Oz 2,18-23).
Láska a milosrdenstvo sú Bohu najvlastnejšie:
Oz 11,8-9: „Srdce sa vo mne obracia, budí sa moje zľutovanie. Nevylejem svoj rozpálený hnev, neznivočím zase Efraim, veď som ja Boh, a nie človek.“
Láska, milosrdenstvo, sú najlepším vyjadrením toho, ako sú Božie cesty a myšlienky vysoko nad ľudskými (Iz 55,8-9):
Ž 103,8-14: „Milostivý a milosrdný je Pán, zhovievavý a dobrotivý nesmierne. Nevyčíta nám ustavične naše chyby, ani sa nehnevá naveky. Nezaobchodí s nami podľa našich hriechov, ani nám neodpláca podľa našich neprávostí. Lebo ako vysoko je nebo od zeme, také veľké je jeho zľutovanie voči tým, čo sa ho boja. Ako je vzdialený východ od západu, tak vzďaľuje od nás našu neprávosť. Ako sa otec zmilúva nad deťmi, tak sa Pán zmilúva nad tými, čo sa ho boja. Veď on dobre vie, z čoho sme stvorení; pamätá, že sme iba prach.“
Hnev môže byť u Boha vzplanutím, no láska, milosrdenstvo, je jeho charakteristikou, ktorá ostáva:
Ž 30,6: „Lebo len chvíľku trvá jeho hnev, ale celý život jeho láskavosť.“
Exhortáciou Amoris laetitia František nadväzuje na svoju skoršiu programovú exhortáciu Evangelii gaudium o ohlasovaní evanjelia v súčasnom svete (24. november 2013), kde v línii s II. vatikánskym koncilom hovorí o hierarchii právd viery. Pripomína, že v jadre evanjelia „žiari nádhera spásonosnej Božej lásky“ (AL 36). Čo sa týka morálnej roviny, cituje sv. Tomáša Akvinského: „Hlavným elementom Nového zákona je milosť Ducha Svätého“ a „milosrdenstvo je ... najväčšou z čností ... je vlastné Bohu používať milosrdenstvo a v ňom sa osobitne prejavuje jeho všemohúcnosť“ (AL 37).
V podobnom duchu sa vyslovili už predchodcovia pápeža
Františka: „Milosrdenstvo je skutočne jadrom
evanjeliového posolstva, je to vlastné meno Boha“ (Benedikt XVI., Regina
coeli, 30. marec 2008). „Cirkev žije
opravdivým životom, keď vyznáva a hlása milosrdenstvo“ (Sv. Ján Pavol II.,
encyklika Dives in misericordia, 30. november 1980,13).
Súčasťou evanjelia sú nepochybne aj morálne požiadavky, no cirkev je prioritne povolaná zjavovať Božiu tvár plnú milosrdenstva, vrátane toho, ako Boh rieši a lieči zlyhania krehkého človeka.
Pápežovi Františkovi záleží na tom, aby sa konanie v cirkvi nenieslo v znamení byrokratickej nemohúcnosti zákona, s akými sa veriaci niekedy stretávajú na cirkevných úradoch, ale aby sa inšpirovalo rodinným duchom, najmä duchom milosrdenstva. Rodina tak môže byť nielen objektom či subjektom misie cirkvi, ale môže byť pre ňu tiež paradigmou (napr. AL 1, 6, 15, 16, 28, 29, 31, 53, 67, 77, 88, 119).
I prístupom k ľuďom rozvedeným a žijúcim v nových zväzkoch má cirkev vysielať do sveta signál rodinného ducha, signál o uzdravujúcej všemohúcnosti Božieho milosrdenstva, ktoré vie tvorivo nájsť cestu k novým obzorom z každej spletitej životnej situácie (napr. AL 296, 297, 299, 309, 310, 311).