Počas doktorandského štúdia som mal profesora, staršieho augustiánskeho kňaza, ktorý svojím prejavom, rečou a postojom vyžaroval múdrosť a zrelosť. Všetko v ňom vykazovalo integritu. Okamžite ste mu dôverovali ako múdremu starému dedkovi z rozprávok. Jedného dňa hovoril v triede o svojom vlastnom modlitbovom živote. Rovnako ako pri všetkom, čo zdieľal, neexistovali žiadne filtre, iba čestnosť a pokora. Nepamätám si jeho presné slová, ale dobre si pamätám podstatu toho, čo povedal. A to zostalo so mnou takmer štyridsať rokov, odkedy som mal tú česť byť v jeho triede.
Na ďalších riadkoch je zhrnuté to, o čo sa podelil:
Modlitba nie je ľahká, pretože sme vždy unavení, rozptýlení, zaneprázdnení, znudení a zapletení v toľkých veciach/záležitostiach, že je ťažké nájsť čas a energiu, aby sme sa na chvíľu sústredili na Boha. Takže tu je to, čo robím: Bez ohľadu na to, ako vyzerá môj deň, bez ohľadu na to, čo mám na mysli, bez ohľadu na to, aké sú moja roztržitosť a pokušenia, tomuto som verný: Raz za deň sa modlím Otče náš ako najlepšie viem, v takom stave, v akom sa v danej chvíli nachádzam. Zahrnúc všetko, čo sa v ten deň deje v mojom vnútri i okolo mňa, sa modlím Otče náš prosiac Boha, aby ma počul zvnútra všetkých tých rozptýlení a pokušení, ktoré na mňa doliehajú. To je najviac, čo môžem urobiť. Možno je to len prosté minimum a mal by som urobiť viac a snažiť sa viac sústrediť, ale aspoň toto robím. A niekedy je to všetko, čo som schopný urobiť, ale robím to každý deň najlepšie, ako viem. Je to modlitba, ktorú nám odkázal sám Ježiš, aby sme sa ju modlili.
Jeho slová môžu znieť zjednodušene a minimalisticky. Vskutku, cirkev nás vyzýva, aby sa stredobodom nášho života modlitby stala eucharistia a aby sme si osvojili návyk denného rozjímania i súkromnej modlitby. Podobne veľa klasických duchovných spisovateľov nám hovorí, aby sme si každý deň vyhradili hodinu na súkromné modlitby a taktiež mnoho súčasných duchovných spisovateľov nás vyzýva, aby sme každodenne praktizovali sústredenú modlitbu alebo nejakú inú formu kontemplatívnej modlitby. Kde v tom nachádzame nášho starého augustiánskeho teológa a jeho radu, aby sme sa modlili jeden úprimný Otče náš každý deň – najlepšie ako vieme?
No, nič z toho nie je v rozpore s tým, čo tak pokorne zdieľal. Bol by prvý, kto by bol súhlasil s tým, že eucharistia by mala byť stredobodom nášho modlitbového života, a rovnako by bol súhlasil s klasickými duchovnými spisovateľmi, ktorí radia hodinu súkromnej modlitby denne, a tak isto so súčasnými autormi, ktorí nás vyzývajú, aby sme konali nejakú formu kontemplatívnej modlitby každý deň alebo aspoň obvykle. Ale povedal by aj toto: V jednej z tých chvíľ dňa (ideálne pri eucharistii alebo pri modlitbe Liturgie hodín, alebo aspoň niekedy počas vášho dňa), keď hovoríte Otče náš, modlite sa to úprimne a zamerajte sa na to, ako sa dokážete v danej chvíli sústrediť („najlepšie ako môžete“), a vedzte, že bez ohľadu na vašu roztržitosť v danej chvíli, je to všetko, čo Boh od vás žiada. A to postačuje.
Jeho rada ostáva so mnou po celé tie roky, a hoci sa modlím niekoľko Otčenášov denne, snažím sa aspoň v jednom z nich modliť Otče náš najlepšie, ako viem, plne si vedomý toho, ako intenzívne to robím. Aká to výzva a útecha!
Výzvou je, aby sme sa modlili Otče náš každý deň, ako len najlepšie dokážeme. Táto modlitba je hlboko komunitárna. Každá prosba je v množnom čísle – „náš“, „my“, „nás“ – v Otčenáši nie je žiadne „ja“. Naviac, všetci sme kňazmi na základe nášho krstu a sme neodmysliteľnou súčasťou zmluvy, ktorú sme tým uzavreli. Každý deň sa od nás žiada, aby sme sa modlili za iných, za svet. Pre tých, ktorí sa nemôžu zúčastňovať eucharistie každý deň a ktorí sa denne nemodlia Liturgiu hodín cirkvi, je modlitba Otče náš vašou eucharistickou modlitbou, vašou kňazskou modlitbou za druhých.
To je útecha: Nik z nás nie je božský. Všetci sme nevyliečiteľne ľudskí, čo znamená, že častokrát, možno väčšinou, keď sa snažíme modliť, ocitáme sa v stave, keď na nás dolieha všetko možné – od únavy, nudy, netrpezlivosti a plánovania zajtrajška cez zaoberanie sa dennými zraneniami, lámaním si hlavy nad tým, na koho sme nahnevaní, až po riešenie erotických fantázií. Naša modlitba málokedy vychádza z čistého srdca, skôr vychádza zo srdca veľmi pozemského. Avšak, a to je podstata, jej samotná pozemskosť je aj jej skutočnou poctivosťou. Naše rozrušené, zmätené srdce je zároveň naše existenciálne srdce a je tiež existenciálnym srdcom sveta. Keď sa modlíme z tohto rozpoloženia, dvíhame myseľ a srdce k Bohu (ako znie klasická definícia modlitby).