Keď čítame apoštola Pavla, zdá sa, že on akoby všetko škrtol, akoby bol nad všetkým, nad všetkými predstavami o riadení sveta, a všetko vsadil na Krista, milovaného Syna Božieho. Na začiatku Listu Kolosanom o ňom priam básní, keď píše: Je obraz neviditeľného Boha, prvorodený zo všetkého stvorenia, všetko v ňom bolo stvorené, všetky panstvá a mocnosti sú až po ňom a pod ním. Skrze neho Boh zmieril všetko so sebou...
Nevie sa isto, či Pavol sám napísal List Kolosanom, možno to bol niektorý jeho spolupracovník, isto však vieme, na čo tento list reagoval. Cirkevné spoločenstvo v Kolosách založil istý Epafras, Pavlov priateľ. Mesto sa nachádzalo v Malej Ázii, v dnešnom juhozápadnom Turecku. Ako sa čoskoro ukázalo, tamojší ľudia, čo sa stali kresťanmi, mali sklon podliehať predstavám, že svet a ich život ovládajú rôzne nadpozemské sily, pred ktorými sa chceli chrániť prísnym dodržiavaním náboženských zákonov, asketickými cvičeniami, ba až sebatrýznením. Pavla a jeho spolupracovníkov trápilo, že kresťania v Kolosách neprežívali svoju vieru ako oslobodenie – a áno, aj ako moc, síce nie zo seba, ale z Krista –, a svoju vieru žili v strachu, že sú pred Bohom nedostatoční a silami sveta neustále ohrození.
Podľa Pavla, kto prijal Krista za svojho Pána, ten prijal Božiu milosť v pravde (Kol 1,6), teda skúsil, že je ospravedlnený a milovaný. Kto sa cíti Bohom milovaný, nemôže žiť v strachu; kto prijal Krista za svojho Pána, nemôže sa báť iných pánov, či už si ich predstavuje ako svetských vladárov alebo ako tajomné nadpozemské bytosti. Prejavom viery a vďačnosti voči Bohu nemajú byť prehnané skutky askézy, ale láska v Duchu Sv., múdrosť a duchovná chápavosť, tiež trpezlivosť, vytrvalosť, radosť a vďačnosť voči Otcovi (Kol 1,6-12). Tak sa píše hneď v úvode tohto listu. V závere dnešného liturgického úryvku sa píše, že Boh skrze Krista zmieril všetko so sebou, keď pre jeho krv na kríži priniesol pokoj všetkému, čo je na zemi aj čo je na nebi (Kol 1,20).
Čo nám znie ako zbožná reč autora, znelo prvým kresťanom ako program, dokonca politický. Zmierovateľom a hlavou ľudu, ktorý vedel zaistiť pokoj, sa v tých časoch nazýval mocný panovník, ktorý dokázal zmieriť, teda prinútiť k vzájomnému rešpektu a poriadku ľudí rôznych kultúr, názorov a záujmov. Za prvého takého zmierovateľa bol považovaný Alexander Macedónsky, ktorý dobyl obrovskú ríšu a na istý čas ju dokázal ovládnuť. Neskôr si titul hlavy národov a ríše nárokovali rímski cisári. Pavol tieto tituly preniesol na Krista, a ako čítame v 1. kap. Listu Kolosanom, odvodil Kristov nárok priamo zo začiatku celého stvorenia – Kristus bol pred všetkými a je nad všetkých.
Pavlova reč znie príliš vznešene, aby sme si pod ňou niečo konkrétne vedeli predstaviť. Nezabudnime však, že Pavol spomína Krista aj ako hlavu cirkvi (Kol 1,18). Pavol buduje cirkev vedome ako sieť komunít, ktoré stoja v protiklade k cisárovej ríši. Prežívaním evanjelia o prijatí za oslobodené Božie deti sa zaisťuje stabilita a pokoj týchto komunít iným spôsobom, ako to robili svetskí vladári. Hlavnou čnosťou kresťana mala byť ochota nechať sa milovať. Samaritán, o ktorom je reč v dnešnom evanjeliu, dokázal prejaviť milosrdenstvo, lebo sám prijal milosrdenstvo. To bol Ježišov prístup. Na začiatku nebola výzva: Dokáž, že vieš čosi dobré urobiť, ale prijmi, že si milovaný.
O moci
v dnešnom svete si netreba robiť žiadne ilúzie. Najväčšia korupcia nie je
v malých štátoch strednej Európy, ako sa nám snažia nahovoriť naši politici,
ktorí by sa radi prezentovali ako záchrancovia hriešneho sveta. Najväčšia corruptio
(zvrátenosť) je v hlavných mocenských centrálach sveta. Kresťan nech si vyberie,
ale nech neverí. To, čomu veríme, je Kristova alternatíva a ľudia, ktorí
sa stali našimi sestrami a bratmi na ceste jej nasledovania. Politika, ba
ani cirkev, ktorá rada moralizuje, nie je Kristova. Cirkev Kristova je tam, kde
ponížení a chudobní získavajú sebavedomie, vďačnosť a radosť; ľudia,
ktorí prejavujú starosť už nielen o seba, ale o svet. Po tieto týždne
sa naša cirkev pripravuje na jednu z najvýznamnejších udalostí ostatných
desaťročí, na synodu o Amazónii. Pôjde na nej o cirkev, ktorá vyrastá
z malých ľudí, čo sa prestali báť a prijali zodpovednosť za svoje farnosti (v ktorých
temer nemajú kňazov); pôjde o cirkev, ktorá sa už nekrúti okolo seba, ale
prijíma zodpovednosť za prežitie stvorenstva, ktoré je chamtivosťou mocných tak
viditeľne ohrozené práve v Amazónii.
O čo nám ide na Slovensku? O spory, kto
z nás je viac alebo menej slušný, viac alebo menej progresívny či
naopak zaostalý? To sú spory farizejov. Kristus nás oslobodil k iným
métam. Prijmime ho za svojho Osloboditeľa a Pána!