Dnes, keď v našej cirkvi slávime sviatok Nanebovstúpenia Pána, slovko nebo sa spomína v rozprávaní Skutkov apoštolov v tej súvislosti, že Ježiš sa pred očami učeníkov vzniesol niekam hore, až im ho vzal oblak z dohľadu. Oni ďalej uprene hľadeli k nebu, až ich museli dvaja neznámi muži napomenúť, aby už do neba nehľadeli (Sk 1,9-11). Autorom knihy Skutky apoštolov je podľa tradície Lukáš a on je zároveň autorom evanjelia, z ktorého tento rok na dnešný sviatok čítame. V texte evanjelia sa tiež spomína, že sa Ježiš vznášal do neba, neuvádza sa však žiadne napomenutie, len poznámka, že učeníci sa Ježišovi klaňali, radovali sa, a potom išli do chrámu, kde chválili Boha (Lk 24,51-53).
V našej reči používame slovko nebo v dvojakom význame. Jednak ako označenie priestoru nad nami, čím myslíme oblohu, ktorá obklopuje planétu Zem, a potom nebo ako označenie Božej prítomnosti. V našich predstavách je nemožné oddeliť oba významy, a tak, keď hovoríme o nebi ako Božej prítomnosti, temer automaticky si nebo predstavujeme ako oblohu nad nami. Boh a jeho sláva však nie je nad nami v telesnom, ale hodnotovom význame. Fyzicky môže byť niekto od nás postavou menší, ale ak si ho vážime, napríklad ako svojho rodiča či učiteľa, nedívame sa naňho povýšenecky, ale s úctou. Tak aj o nebi ako priestore Božej slávy hovoríme ako o niečom, čo je nad nami v hodnotovom, nie priestorovom význame.
Keď pozorne čítame svedectvá evanjelií a Skutkov apoštolov o vzkriesenom Ježišovi, poznávame, že nám chcú povedať, ako je vzkriesený Ježiš u Boha. V našich ľudských predstavách Božiu prítomnosť znázorňujeme ako oblohu nad nami. Táto prítomnosť však nie je len ako obloha, časť vesmíru, je skôr ako celý vesmír, ktorý nás obklopuje. Zasa nie v priestorovom, ale hodnotovom význame. Je to podobné ako skúsenosť s ľuďmi, ktorí nás majú radi. Neobklopujú nás predovšetkým telesne, ale hodnotovo. Vzkriesený Ježiš je v tejto hodnotovej Božej prítomnosti, pričom táto prítomnosť nie je nemá, ale živo s nami komunikuje.
Keď zostaneme pri Lukášovom evanjeliu, tam nájdeme rozprávanie, ako sa vzkriesený Ježiš pripojí cestou k emauzským učeníkom, potom sa im zjaví a naraz zmizne z očí. Oni idú hneď späť do Jeruzalema, porozprávajú, čo sa stalo, a odrazu sa Ježiš zjaví všetkým. Najprv sa zľaknú, že vidia ducha mŕtveho, ale potom sa im Ježiš dá spoznať ako živý. Rozdiel je v tom, že duchovia mŕtvych sú nemí a budia strach, ale ľudia zjavujúci sa z Božej prítomnosti nás zrozumiteľne oslovujú, pomáhajú nám pochopiť naše problémy a dávajú nám skúsiť, že nie sme opustení. V Lukášovom evanjeliu zjavenie vzkrieseného Ježiša pokračuje odchodom do Betánie, kde sa Ježiš vznesie do neba. Na rozdiel od zjavenia v Emauzoch toto zjavenie končí rozlúčkou a poverením. To, čo nazývame nanebovstúpením, je teda posledné zjavenie Ježiša, pri ktorom Ježiš komunikuje vo viditeľnej podobe. Potom bude komunikovať v Duchu Svätom, čo učeníci spoznajú podľa Božej moci, ktorá sa na nich zjaví.
Keď o týchto skutočnostiach premýšľame, vidíme, že zmŕtvychvstanie, nanebovstúpenie a prijatie Ducha Svätého nie sú rôznymi oddelenými udalosťami, ale jednou udalosťou, jedným procesom či seriálom. Učeníci, ktorí boli napomenutí, aby sa nedívali ako onemení do neba, ale išli chváliť Boha a stali sa vo svete svedkami Božej liečivej prítomnosti – prítomnosti Boha zjavenej v Ježišovi a cez neho – si splnili svoju úlohu. Nenakrútili nejaký zaujímavý seriál o Ježišovi, ale vytvorili čosi omnoho lepšie: seriál či sieť vzťahov a udalostí, do ktorého môže každý vstúpiť a overiť si, či aj on dostane od Ježiša jeho Ducha radosti, uzdravenia a porozumenia. V tomto seriáli nemáme byť len divákmi. Máme pokračovať v tom, čo robili prví Ježišovi učeníci a učeníčky. Máme chváliť Boha, vyprosovať si Božiu moc a stávať sa Ježišovými svedkami. Na našich rozhovoroch o svete a živote, na našich vzťahoch, na riešení našich problémov, na našej radosti a vďačnosti si môžeme opakovane overiť, ako to funguje. A keď to funguje, tak naozaj platí, že nielen teraz, ale aj po smrti budeme sa vidieť a počuť, budeme sa dívať z neba, nielen do neba.