Keď dnes niekto zažije v súvislosti s náboženstvom, vierou a cirkvou niečo nevhodné či priamo hlúpe, zvolá: Je to hotový stredovek! V skutočnosti ide z historického hľadiska o javy spojené s úpadkovým obdobím spoločnosti a cirkvi. Pre katolícku cirkev boli (alebo stále sú) takým obdobím úpadku tie časy, keď bola neschopná viesť dialóg s meniacou sa kultúrou a politikou novovekej Európy. Istý vrchol táto neschopnosť dosiahla v období industrializácie a kolonializmu v priebehu 19. stor. V cirkevnej architektúre sa to prejavilo na romantizujúcom, umelom návrate do minulosti, v teológii sa bránilo intelektuálnej konfrontácii s prírodnými vedami a novšími filozofickými školami, odmietala sa literárna kritika Biblie. V politike sa odmietali republikánske a demokratické formy spoločnosti, vo vnútornej cirkevnej štruktúre sa presadila uniformita a centralizmus (dogma o neomylnosti pápeža) a v nábožnosti individualizácia, pietizmus a rozmach tzv. súkromných zjavení, čím sa nábožnosť odtrhla od prepojenia so svetom, kultúrou i prirodzenou ľudskosťou.
Končiaci stredovek v druhej polovici 15. stor., tesne pred nástupom reformácie, bol obdobím, keď kresťanstvo v Európe nebolo ešte rozdelené na katolíkov a protestantov. Bolo to obdobie, keď viacerí pápeži, kardináli a biskupi boli aj svetskými vladári, bojovali vo vojnách, boli mecenášmi umelcov, ale viacerí viedli aj pohoršlivý život, či už v túžbe po moci a majetku alebo žili v nezodpovedných partnerských vzťahoch. Ešte nejestvovali neskôr významné rehole ako napríklad jezuiti, boli však mocné mníšske kláštory a na univerzitách vyučovali rehoľníci, najmä dominikáni, františkáni, augustiniáni a ďalší. Cirkev počas 15. stor. riešila problém s dvoj- a trojpápežstvom, strednú Európu poznačili husitské vojny, nevydaril sa pokus so zjednotením katolíckej a pravoslávnej cirkvi.
V mestách západnej Európy, najmä v Nizozemsku a Nemecku, sa medzi laikmi rozšírila nová nábožnosť. Bola menej rituálna, menej klerikálna, smerovala k vnútornej skúsenosti a mystike. Najznámejším náboženským dielom toho obdobia je kniha Nasledovanie Krista od Tomáša Kempenského (+1471). Typickým prejavom stredovekej mystiky bola snaha o opustenie sveta. Taká bola predstava – aby človek našiel Boha, musel opustiť svet. Sprievodnými znakmi mystickej skúsenosti mohli byť zvláštne videnia, prorocké schopnosti a extázy. Kňazi boli voči laickej nábožnosti opatrní, keďže sa obávali blúznení a poburovania ľudí.
Vo Švajčiarsku sa v tomto období stal známym Mikuláš z Flüe. Narodil sa v roku 1417, zomrel v roku 1487. Pochádzal z kantónu Unterwalden, dnes kantón Luzern. Jeho telo je pochované vo farskom kostole v Sachseln. Svoj život prežil na horskej planine nad mestom, v osade Flüeli, ktorá je od mesta vzdialená asi hodinu cesty pešej chôdze. Krajina má predalpský charakter, môžeme si ju predstaviť ako naše lazy a kopanice. Obyvatelia tohto kraja sa v 15. stor. venovali chovu dobytka a obrábaniu pôdy. Aj Mikuláš bol sedliak, ktorý sa vedel prácou na rodinnom majetku uživiť. V obci a meste bol uznávaný, už ako 29 ročný stal sa starostom, richtárom. V tej dobe bola vo Švajčiarsku povinná vojenská služba. Zúčastnil sa viacerých vojenských ťažení. Ako 30. ročný sa oženil so 16. ročnou Dorotheou. Mali spolu 10 detí. Popri práci sedliaka pravidelne sa musel zúčastňovať vojen, ktoré v tej dobe boli v jeho vlasti časté. Dotiahol to až na kapitána. Pôsobil ďalej aj v miestnej politike. Ako 38. ročný zastupoval svoj kantón v parlamente švajčiarskej konfederácie. Pôsobil aj ako sudca z ľudu. Kňazov bolo málo. Je známe, že Mikuláš bol na nich náročný, zachovali sa dokumenty, ako bránil právo farníkov voliť si slobodne farára a ako bol proti neprimeraným majetkovým nárokom farára. Na protest proti podvodom v politike sa ako 50. ročný vzdal verejných funkcií.
Napriek spomenutým činnostiam Mikuláša z Flüe dávno by sa naňho zabudlo, ak by ako 50. ročný neurobil zvláštne rozhodnutie – opustiť rodinu a odísť do pustovne. Toto rozhodnutie urobil so súhlasom manželky a po tom, ako zveril starosť o gazdovstvo najstaršiemu synovi. Predsa aj v tých časoch išlo o veľmi zvláštne rozhodnutie. Mikuláš, odteraz nazývaný ako Brat Klaus, sa domnieval, že odíde niekam ďaleko z rodného kraja, napokon zostal žiť v rokline Ranft, ktorá sa nachádzala v blízkosti jeho domu. V malej cele spojenej s kaplnkou prežil 20 rokov, podľa hodnoverných svedectiev bez jedla a vody. Cirkevná vrchnosť to viackrát preverovala. Jeho pôst priťahoval zvedavcov, on sám však mal záujem najmä o spojenie s Bohom. Že nešlo o čudácky útek z reality, svedčí jeho rastúca autorita ako duchovného radcu, dokonca aj v politických otázkach. Prisudzuje sa mu zásluha, že Švajčiari medzi sebou ukončili občianske vojny a dohodli sa na texte akejsi prvej ústavy, na základe ktorej stabilizovali svoj neobvyklý štátny zväzok, ktorý si občania podnes riadia veľmi samostatne a držia ho mimo veľkých svetových konfliktov.
Brat Klaus mal od mladosti hlboký duchovný život, úprimne a veľa sa modlil. Od mladosti mal aj dar mimoriadnych videní. Ich dôveryhodnosť potvrdzuje jeho normálny život v rodine, obecnej politike i armáde. Podivíni vyhľadávajú duchovné zážitky, ale od reality sú odtrhnutí, nepôsobia múdro ani láskavo, sú nepraktickí a neužitoční. Aj preto nábožnosť, ktorá je modelovaná úpadkovým duchom 19. stor. a podnes je rozšírená cez rôzne úkazy v cirkvi, nie je pravou tradíciou. Že je falošná, potvrdzuje jej apolitický, asexuálny a neteologický charakter.
Brat Klaus bol sedliak a laik, ale nebol nevzdelaný, bol nábožný, ale nebol nepraktický a nemužský. Do školy nechodil, učil sa, ako bolo vtedy možné – zo životných skúseností, tvrdej práce a príkladu v rodine. Vo Švajčiarsku mali vtedy už 14. roční chlapci volebné právo. Čo sa týka cirkvi a nábožnosti, bol ovplyvnený rozprávaniami skúsených ľudí z okolia, chodil pravidelne do kostolov a kláštorov, spoznal aj alternatívne laické aktivity v cirkvi – tzv. Spoločnosť bratov modlitby alebo Priateľov Boha. Jeho nábožnosť sa nekrútila len okolo cirkevných rituálov, vychádzala zo zamerania na Boha ako Najsvätejšiu Trojicu.
Najlepším vyjadrením tejto spirituality je meditačný obraz Brata Klausa, ktorý pochádza z prostredia nadväzujúceho na učiteľov alternatívnej mystiky z konca 14. stor. (Majster Eckhart, Johann Tauler, Heinrich Seuse). Brat Klaus mal obraz doplniť, asi v roku 1483 ho nejaký pútnik (františkán) priniesol do Nemecka, kde ho namaľovali do dnešnej podoby. Umiestnený je v kostole v Sachseln. Klaus o obraze hovoril ako o svojej modlitebnej knižke.
Keď si porovnáme motívy tohto obrazu a predstavy či texty, ktorými sa dnes živia mnohí katolíci a kresťania, vidíme aktuálnosť tohto obrazu. Centrom života a viery je Boh zjavený v Ježišovi, k nemu smeruje náš život a zároveň on náš život inšpiruje. Obraz rámcujú evanjeliá a tvoria ho skúsenosti s Bohom, ktorý svet stvoril, zjavil sa v Ježišovi, komunikuje s nami, vyslobodzuje nás z nešťastia, daruje sa v Ježišovi až po smrť na kríži a sprítomňuje sa v eucharistii. Všetky tieto skúsenosti sú zároveň prepojené so životom a prejavujú sa skutkami milosrdenstva. Nie je náhoda, že všetky tieto motívy a podnety boli zdôraznené na II. vatikánskom koncile, ktorý požadoval návrat ku Kristovi, Biblii, evanjeliu a službe. Pápež František to zjednotil v hesle: milosrdenstvo.
Modlitba Brata Klausa
Môj Pán a môj Boh, vezmi mi všetko, čo mi bráni ísť k tebe!
Vezmi mi závislosti, ktoré mi bránia, aby som prišiel k sebe samému. Vezmi mi aktivizmus, ktorým potláčam každú hlbšiu myšlienku.Vezmi mi slepotu, ktorou prehliadam tvoje pôsobenie vo svete.
Môj Pán a môj Boh, daj mi všetko, čo ma povedie k tebe!
Daj mi poznanie, aby som spoznal tvoje cesty. Daj mi praktickosť, aby som nehovoril len pekné slová. Daj mi odvahu, aby som sa zasadil o pokoj.
Môj Pán a môj Boh, vezmi si ma a navždy tvojím učiň ma!