Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 14.4.2019

Kvetná nedeľa (C)
Lk 23,1-49
Autor: KM
Nikdy som nerozumel kresťanom, ktorí modlitbu pred krížom alebo pobožnosť krížovej cesty obmedzovali na súcítenie s Ježišom a pohoršovanie sa nad jeho mučiteľmi. S Ježišom samozrejme súcitíme a na jeho tyranov sa hneváme, ale dnes to nemá žiaden význam. Keď sledujeme príbeh Ježišovho umučenia, nejde predsa o nejaký historický film, na ktorý sa pozeráme. Dobrý film, ako je známe, dokáže divákov nielen uchvátiť, ale aj rozplakať, ale potom príde záver a z kina či od televízora sa ide do reality. Keď čítame alebo počúvame pašie, máme náročnejšiu úlohu: Máme vstúpiť do deja, máme sa stať jeho účastníkmi, ba prijať, že sme jednou z postáv toho deja; jednou i viacerými.

Z praktických dôvodov sa v kostoloch zväčša nečítajú celé pašie, ale prednášajú sa v skrátenej forme. V Lukášovom evanjeliu, z ktorého čítame pašie tento rok, sa príbeh Ježišovho umučenia začína poslednou večerou. Pri nej Ježiš vyslovil známe slová: Toto je moje telo, ktoré sa za vás dáva, a tento kalich je nová zmluva v mojej krvi. Nasleduje napomenutie Petra, ktorý nesúhlasí, žeby mohol zaprieť Ježiša. Ďalej sa spomína odchod na Olivovú horu, kde sa Ježiš potí krvou, tam príde zradca a Ježiša zajmú. Peter zaprie Ježiša a Ježiša súdia vo veľrade. Ďalšiu časť pašií sme už počuli: Spomínalo sa vyšetrovanie u Piláta, predvedenie k Herodesovi a opäť k Pilátovi. Ľudia volajú na slávu Barabášovi a Ježiša Pilát nechá ukrižovať. Na krížovej ceste sa zvlášť spomína Šimon z Cyrény a plačúce ženy. Nasleduje ukrižovanie a scéna s lotrami. Podľa Lukášovho evanjelia nie je pod krížom z blízkych Ježišových ľudí nik, spomína sa však stotník, veliteľ vojakov, ktorý mal povedať: Tento človek bol spravodlivý! Celé pašie končia zmienkou o Jozefovi z Arimatey, ktorý zariadil pochovanie Ježišovho tela.

Vráťme sa teraz k našej pozícii: Dívame sa na film alebo sme súčasťou deja? Akou som postavou v Ježišovom príbehu? Súťažím o poprednú pozíciu medzi ľuďmi alebo slúžim, či dokonca delím sa o telo, o život, o seba ako Ježiš? Chvastám sa, a keď je zle, schovávam sa a zapieram? Venujem sa svojim veciam a opustím priateľa v najhoršej možnej chvíli? Namýšľam si, že mám pravdu, a súdim iných ľudí, a to dokonca z náboženských dôvodov? Taktizujem ako Pilát, chcem byť dobrý na všetkých stranách a napokon idem s tými, ktorí viac kričia? Volám s davom alebo si držím svoj názor? Vzdychám nad trpiacimi alebo sa ich reálne zastanem? Nadávam na život, keď sa nedarí, alebo sa otváram sebakritike a milosrdenstvu? Prihlásim sa k spravodlivému aj vtedy, keď ten človek prehral? A napokon, som aspoň trochu ako Ježiš? Ako Ježiš, ktorý sprítomňuje Boha a nechá sa odsúdiť svetskými a náboženskými autoritami i propagandou ľudí, ale Bohu, svojej jedinej autorite, zostáva verný?

Český spisovateľ Karel Čapek napísal raz poviedku o ukrižovaní. Pred Ježiša a lotrov na krížoch prichádzajú dvaja ľudia a komentujú. Jeden sa pýta: Prečo ukrižovali toho človeka napravo? Druhý mu povie: Viete, bol za národ a ukrižovali ho tí, čo sú za chudobných. – Aha, a prečo ukrižovali toho naľavo? – Bol za chudobných a ukrižovali ho tí, čo sú za národ. – A čo urobil ten v strede? – To máte tak, niekedy sa to domotá, a tí, čo sú za národ, a tí, čo sú za chudobných, sa dajú dokopy, a ukrižujú toho uprostred. Toho vlastne vždy...  


Ježiš nebol extrém, bol v strede. Ten jeho stred nie je priemer, ale vlastná cesta a vlastné svedomie, a napokon Božia spravodlivosť. Nájdime si svoje miesto v Ježišovom príbehu a nezľaknime sa jeho vlastnej cesty. A potom nezostaňme naboku, ale priblížme sa do stredu, k tomu, s ktorým sa naučíme zomierať i žiť.