Podobne sa správame v našej cirkvi. Kričíme: hriech, hriech!, aj tam a vtedy, kde žiaden nie je, a keď sa naozaj deje, ľudia už nepočúvajú, neberú cirkev vážne. V príbehu, ktorý sme dnes čítali z evanjelia, sa hriech naozaj stal. Zákonníci a farizeji priviedli k Ježišovi ženu, ktorú pristihli pri cudzoložstve. Ježiš sa k ich kriku: hriech, hriech!, nepridal. Nedal sa nachytať ani falošnou otázkou a problém otočil: Nech súdi ten, kto je bez hriechu! Napokon sa so ženou rozlúčil slovami: Ani ja ťa neodsudzujem, choď a už nehreš!
Farizeji a zákonníci poznali len dve možnosti: hriech sa schváli alebo sa potrestá. A to až smrťou, keďže cudzoložstvo sa popri bohorúhaní pokladalo za najťažší hriech. Ježiš našiel tretiu možnosť: súcitiť, pochopiť, liečiť. Dokonca bez podmienok. Niekto by mohol pripomenúť, že človek sa nepolepší, neprestane hrešiť, kým si hriech neprizná. Správnejšie by bolo povedať: nepolepší sa, kým svoj hriech nezačne brať vážne. Ale kedy začneme brať svoje hriechy vážne? Je to ako na tom salaši. Keď si medveď alebo vlk po ovce prídu, je jasné, koľká bije. Vážny hriech poznáme podľa toho, že sme nešťastní. To neznamená, že máme čakať až na nešťastie, aby sme sa polepšili. Úlohou strážnikov – či už salaša alebo morálky – je predchádzať nebezpečnej situácii, ale keď k nej predsa príde, nesúdiť, nerobiť krik, ale naprávať a liečiť. To je Ježišov postoj.
Včera večer mi priatelia poslali zaujímavý výklad dnešného evanjelia, ktorý našli na internete. Autorom je kňaz, ktorý pôsobí v Izraeli ako sprievodca pútnikov. Pripomína, že s dnešným úryvkom z Jánovho evanjelia mali prví kresťania veľký problém, lebo sa im zdalo, že zľahčuje cudzoložstvo. Viac ako 200 rokov trvalo, kým ho vložili do textu Jánovho evanjelia, a ďalších 200, kým ho začali čítať pri bohoslužbách. Sv. Augustín okolo roku 400 n. l. napísal: Ľudia slabí vo viere alebo nepriatelia pravej viery zo strachu, aby nebola daná možnosť ich manželkám beztrestne hrešiť, odstránili zo svojich kódexov gesto odpustenia, ktoré Pán udelil cudzoložnici.
Treba vedieť, že manželstvo v Izraeli začínalo zásnubami, počas ktorých 18. ročný muž a 12. ročné dievča boli vyhlásení za manžela a manželku, a potom sa každý vrátil do svojho domu. Po roku sa slávila svadba a začali spoločný život. Ak došlo k cudzoložstvu v období medzi zásnubami a svadbou, zákon predpisoval trest ukameňovaním, ak po svadbe, ženu obesili. Takže „žena“, ktorá bola predvedená pred Ježiša, mala najviac 13 rokov. O manželstvách rozhodovali rodičia, mladomanželia sa často videli až v deň zásnub, takže cudzoložstvo mohlo byť časté. Pre mužov takéto zákony neplatili. Ak boli neverní so slobodnou alebo pohanskou ženou, nik ich nesúdil.
Keď si uvedomíme tieto súvislosti, lepšie pochopíme Ježišovo konanie. Zastal sa dievčaťa, ktoré rodina nútila žiť s cudzím mužom. Ježiš neschválil jej hriech, ale podržal dievča v ťažkej situácii. Nevieme, ako to dopadlo, je možné, že to dievča snúbenec opustil a svadba sa nekonala. Čo by sme však vedieť mali, je Ježišov odkaz pre nás. Ťažký hriech je ako pasca, ktorá zaklapne a nepustí. Je ako slepá ulica, po ktorej sa nedá ísť ďalej. To sú situácie, keď na nás nik nemusí kričať, aby sme nehrešili. To je tá situácia, keď márnotratný syn sedel pri sviniach a už vedel, že je zle. Vtedy máme ísť hriešnikovi v ústrety a prejaviť milosrdenstvo. Samozrejme, máme urobiť aj viac. Máme napomáhať radosti z čestného, spravodlivého života, a tým predchádzať hriechu. Nemáme však vidieť svet ako dieťa, keď vidí výklad hračkárstva a premýšľa len o tom, na akú hračku má práve chuť. Radosť a spravodlivosť máme vidieť vzájomne previazané. Radosť je ovocím spravodlivosti, ale aj naopak, spravodlivosť je ovocím radosti. To dievča, ak by malo muža, z ktorého by sa tešilo, ktorý by ju ľúbil, by asi nehrešilo. Niektorí ľudia našej cirkvi sa pohoršujú nad stavom spoločnosti a nechcú vidieť, že je to aj dôsledok toho, ako robia krik okolo medveďa na salaši, hoci tam žiaden nie je. A keď príde a narobí škody, pohoršujú sa opäť, že salaš – teda našu cirkev, spoločnosť či morálku spoločnosti nik nebráni.
Ten kňaz, ktorého výklad dnešného
evanjelia som spomínal, nedávno sprevádzal iných mojich priateľov v Izraeli.
Volá sa Rasťo, študoval v Taliansku, na istý čas sa vrátil na Slovensko,
ale naša cirkev ho neprijala. Dovolili mu sprevádzať aspoň pútnikov.
A tí sú nadšení. Inak, nadšenie a radosť sú neklamné znaky Božej
prítomnosti... A tak si pomôžme pri našich modlitbách, sv. spovediach
a ďalších prípravách na veľkonočné sviatky k tomu pravému nadšeniu
a pravej radosti!