Keď pred viac ako rokom slávil František Mikloško svoje 70. narodeniny, boli na tej oslave ľudia, ktorí by sa inde pospolu asi nestretli. Boli tam intelektuáli, umelci, novinári, diplomati, katolíci konzervatívnejší i liberálnejší, boli tam ľudia iného náboženstva i bez vyznania, ľudia rôzneho životného a spoločenského zázemia. Všetci mali s Františkom dobrý vzťah. Vtedy som si uvedomil, že František vie ľudí spájať, že vie zabezpečovať dialóg a komunikáciu a svojou autoritou a priateľstvom zabezpečovať aj bázu na túto komunikáciu. Takúto schopnosť a službu pokladám za jednu z najdôležitejších vlastností prezidenta.
Nedávno jeden novinár mainstreamového internetového denníka napísal: „Ak sa pozrieme na to, kto má za sebou dostatok morálnych skúšok, životných a politických skúseností a kto má čistý volebný motív, vyskočí nám na prvom mieste František Mikloško. Ako kandidát, ktorý má roky pevný morálny aj názorový profil, je čitateľný, prijateľný aj pre druhú stranu. A hlavne: ktorý sa nepripravoval na funkciu, o ktorej je reč, len pár týždňov, ale o niečo dlhšie...“
Ohľadom kandidatúry F. Mikloška som často počul vyjadrenie: „Je to najlepší kandidát, ale nemá šancu.“ Áno, asi urobil chybu, ak šiel do kandidatúry bez toho, aby si pripravil šou, bez ktorej sa dnes nedá byť v žiadnych politických voľbách úspešný. Kandidát môže byť ten najlepší, ale aby bol zvolený, musí byť „predaný“ na dnešnom masmediálnom trhu ako lákadlo, ťahák či modelka, ako výsledok náročnej manipulácie s predstavivosťou väčšinového voliča. Čo táto skúsenosť vypovedá o súčasnom stave nielen slovenskej demokracie, je na náročnejšiu reflexiu, pričom to v krátkodobom i dlhodobom horizonte nevyznieva vôbec optimisticky.
Ak sa podľa výskumov predvolebných preferencií ukazuje, že preferovaný kandidát nemá najlepšie vyhliadky dostať sa do ďalšieho kola, nastáva u niektorých voličoch dilema, či neuprednostniť voľbu tzv. menšieho zla. Akoby boli pred nami len tri možnosti: náš (akože dobrý) kandidát, a potom kandidáti väčšieho a menšieho zla. Na vývoji preferencií súčasných kandidátov na prezidenta možno sledovať, ako je takéto uvažovanie neisté i scestné. Nielenže opakovaním vratkej polopravdy o preferenčnej slabosti niektorého kandidáta či kandidátky prikladáme polienka na oheň, v ktorom predčasne zhoria, ale ponižujeme aj sami seba.
Pravdepodobnou situáciou, že v druhom kole sa ocitnú kandidáti, z ktorých jedného považujeme za neschopného, nebezpečného či rovno zlého, a druhý nás nepresvedčil, nezískal si našu dôveru, nemali by sme sa nechať vydierať ani ponižovať. Nedávno som videl western Veľká zem, film nakrútený koncom 50. rokov minulého storočia. V jednej scéne zástupca akejsi podnikateľskej skupiny vyzval na verejnosti k súboju čestného muža, ktorý kúpil majetok v danej lokalite a odmietal vyhovieť sebeckým požiadavkám znepriatelených strán, ktoré tam mali svoje záujmy. Ten čestný muž verejný súboj odmietol a nechal sa radšej označiť za zbabelca. Pohrdla ním aj jeho nádejná snúbenica. Ten čestný muž neskôr zviedol súboj so svojím vyzývateľom, ale bez svedkov. Kvôli sebe, a ako sa ukázalo, aj kvôli svojmu súperovi. V neskoršom priebehu udalostí aj vďaka tomu súkromnému súboju dovtedy namyslený súper veľa pochopil, začal vidieť súvislosti a hodnoty iných ľudí.
Podobná situácia je v politických voľbách. Voliť máme toho, o kom sme presvedčení, že je dobrou voľbou. Ale nedajme sa zatiahnuť do verejných súbojov, kto je ten viac zlý a menej zlý. To oslabuje a ponižuje. Nevyhýbajme sa však súbojom, ktoré musíme zviesť sami kvôli sebe.
Ohrozenie demokracie
Nezávisle na výsledkoch prezidentských volieb ukazuje sa pred týmito voľbami niekoľko závažných tém pre politicko-teologickú reflexiu. Viaceré sa týkajú priamo vzťahov medzi politikou a náboženstvom alebo súčasnou kultúrou a cirkvou. Ako si možno všimnúť, novinári niektorých médií opakovane kladú otázky na postoj kandidátov k interrupciám, trestnému postihu za užívanie drog, partnerstvám ľudí rovnakého pohlavia, a tiež sa pýtajú na postoj voči Rusku a Číne. Divák či poslucháč sa môže len diviť, čo za obraz sa má namaľovať takýmto výberom otázok. Na svoje otázky čakajú moderátori jasné odpovede, ktorými sa daný kandidát znemožní buď pred občanmi liberálnej alebo občanmi konzervatívnej orientácie. Na viaceré problémy však čierno-biele odpovede nejestvujú alebo nemajú žiadnu výpovednú hodnotu.
Od čias pádu komunistických režimov vo východnej Európe sme si zvykli na to, že máme demokraciu. Znakom demokracie sú pre väčšinu ľudí najmä voľby do rôznych orgánov, tiež voľby sudcov na ústavný súd a voľby prezidenta. Odborníci pripomenú, že k demokracii patrí rozdelenie zákonodarnej, výkonnej a súdnej moci. Spoločnosť, ktorá používa demokratické mechanizmy a má inštitúcie, čo spomenuté mechanizmy zabezpečujú, je tzv. procedurálna demokracia. Demokracia však nespočíva len v opakovaní procedúr (napr. volieb), ale žije aj z predpokladov, o ktorých netreba alebo sa ani nedá hlasovať. K nim patria spoločne uznávané hodnoty či nepísané autority (ľudské práva a povinnosti, viera a vízie, autorita rozumu, dialógu, ale aj trpiaceho človeka a prírody).
V mene viery v tieto hodnoty sa demokratické procedúry konajú a zároveň pomáhajú vytvárať ich obsah. Všetky procedúry majú umožňovať participáciu teda účasť občanov na moci, na rozhodovaní o spoločnosti. Pomocnými prostriedkami alebo médiami týchto procedúr sú komunikačné kanály, slobodný občiansky dialóg, a to počnúc vyjadrením slobodného názoru medzi občanmi niekde na ulici cez rozličné typy médií verejnej služby až po médiá súkromné, médiá rôznych záujmových skupín a inštitúcií.
Demokracia je ohrozená, ak spoločnosť nezdieľa spoločné hodnoty a vízie, ak sa jednotlivé skupiny občanov nedokážu dohodnúť na spoločných zásadách, cieľoch a víziách, ak sa tieto vízie spoločne ani nehľadajú. Je ohrozená, ak len malé skupiny občanov majú podiel na ekonomických výhodách a ziskoch. Je ohrozená, ak médiá neprinášajú pravdivé a objektívne informácie a prezentujú len názory niektorých záujmových skupín. Je ohrozená, ak veľmi bohatí ľudia majú na základe svojho bohatstva väčší, zväčša zákulisný vplyv na rozhodovanie v spoločnosti. Je ohrozená aj vtedy, keď záujmy jednotlivcov príliš prevažujú nad spoločnými záujmami, alebo sa ani nedá dohodnúť na tom, čo sú tie spoločné záujmy.
Ak sme na Slovensku po Novembrovej revolúcii pokladali za prejav demokracie zavedenie základných občianskych slobôd, tak dnes sledujeme, že tieto slobody zneužívajú malé skupiny obyvateľstva, aby si zaistili výhody len pre seba. Niektoré menšiny však môžu prežívať opačný problém a nazdávajú sa, že väčšinová spoločnosť im nedožičí dostatočnú sebarealizáciu.
Kultúrne vojny
O kultúrnej vojne sa hovorí, keď je spoločnosť rozdelená v názore na základné etické hodnoty, na miesto náboženstva a morálky v spoločnosti, a keď sa striktne rozchádzajú názory na to, či náboženstvo a morálka patria do verejnej alebo len do súkromnej sféry. Konfrontáciu vyostruje mocenský prístup. Buď majú navrch predstavitelia niektorého náboženstva, konfesie, alebo sekulárni ľudia či priamo ateisti. Jedni potláčajú druhých, nielen z túžby po moci, ale z úprimného presvedčenia. V ostatných desaťročiach sú niektorí katolíci náklonní viesť kultúrne vojny kvôli témam, o ktorých si myslia, žeby sa o nich ani nemalo vyjednávať či diskutovať (ochrana života od počatia, manželstvo, tradičná rodina, gender). Tradičné predstavy o živote, rodine, láske, sexualite sa stali predmetom politického boja. Tzv. mainstream vytvoril súbor pokrokových (progresívnych) predstáv o fungovaní jednotlivcov v spoločnosti a v ich mene biľaguje neprogresívnych. Konzervatívni biľagujú opačný tábor.
Skúsenosť ostatných desaťročí potvrdzuje, že katolíci, ktorí si neželali povolenie civilných rozvodov, interrupcií, eutanázie či alternatívnych foriem spolužitia, v kultúrno-legislatívnom boji zatiaľ prehrávajú. Ukazuje sa, že časť predstaviteľov cirkvi príliš veľa očakáva od mobilizácie presvedčených na pochodoch v uliciach či od nájdenia koalície ochotných, cez ktorých neprejdú liberálne legislatívne úpravy. Omnoho viac úsilia by sa malo vynaložiť vo vlastnom pastoračnom pôsobení, aby cirkev dokázala dôveryhodne svedčiť (a presvedčiť), že návrhy cirkvi nie sú obmedzujúce, ale humánne a liečivé.
Nový boj o rozdelenie moci vo svete
Po rozpade socialistického bloku pod vedením ZSSR sa zdalo, že vo svete nastane obdobie porozumenia a spolupráce. Nádej trvala krátko. Už málokto si pamätá, že prvá vojna v Zálive bola vedená s mandátom OSN, a Rusko, USA a EÚ boli spojencami proti agresorovi, ktorý obsadil Kuvajt. Po krátkej pauze sa však začal nový boj o rozdelenie moci vo svete – vedie sa ekonomicky, vojensky i ideologicky. Bipolárny svet obdobia po 2. svetovej vojne sa na krátke obdobie zmenil na unilaterálny pod dominanciou USA a neoliberálneho kapitalizmu. Dlhodobé trendy však svet posúvajú smerom k multilateralizmu, k rozdeleniu sfér vplyvu medzi viaceré mocnosti.
Ako sa v „novom“ svete majú zorientovať také malé krajiny, ako je Slovensko? Sme Západ, ale čo to dnes znamená? Pre veľkú časť občanov Slovenska Západ už nie je tak ako v roku 1989 synonymom demokracie a prosperity, ale mravného úpadku a temer koloniálnej namyslenosti. Rusko nie je svetom, kde by chceli žiť, ale mnohí ľudia sú radi, ak Rusko zabráni Západu (bohatým korporáciám Západu) vo svetovláde. Isté je, že cirkev sa má poučiť z minulosti, nepostaviť sa na stranu mocných a bohatých, ale postaviť sa jasne voči zneužívaniu moci a byť na strane ohrozených a chudobných.
Kríza identít
Sme právom kritizovaní, ak nevidíme „za roh“ alebo za horizont, ak sme len ľuďmi sediacimi „za pecou“. Na druhej strane ľudia majú právo byť niekde „doma“, mať „svoju kolísku“ a „svoj hrob“. Tzv. progresívni odsudzujú prílišnú väzbu na národnosť, tradičné náboženstvo, tradičnú morálku a domácu kultúru. Na druhej strane vyzývajú prijať „inakosť“ – nie však v domácom vydaní. Cirkev po II. vatikánskom koncile začala hovoriť o inkulturácii, teda prijatí iných kultúr a ich zohľadnení v liturgii, teológii a štruktúre cirkvi. Niečo sa podarilo, cirkev už nemá len „európsku“ tvár, ale proces inkulturácie sa zasekol, nový rozmach mu dáva až pápež František, ktorý prišiel z „periférie sveta“.
Kresťanské krédo, že nie je dôležité, či sme Žid alebo Grék, muž alebo žena, otrok alebo slobodný (Gal 3,26-29), by malo platiť pre každého kresťana. Čo to však znamená v praxi? Podľa Pavla je identita (sebapoznanie, sebaúcta) získaná vďaka Kristovi a toto sebapoznanie podľa Krista je bázou zjednotenia, nie nivelizácie. Čo tu ponúka sekulárno-liberálny svet a čo ponúkame ako kresťania?
V dnešnom svete a na dnešnom Slovensku potrebujeme autority, ktoré majú jasnú orientáciu, charakter a minulosť, a zároveň nenahrávajú jednej strane. Ak sú takými autoritami ľudia vo vysokých politických pozíciách, je to pre danú krajinu úžasný bonus. Ale častejšie sa to nepodarí. O to dôležitejšie je autority hľadať a zviditeľňovať aj mimo veľkej politiky a moci.