Keby sme sa opýtali apoštola Pavla, čo si myslí o ľudských právach, asi by veľmi nerozumel, o čom hovoríme, ale isto by pripomenul, že pred všetkými právami je dôležitý obraz, ktorému sme uverili, obraz, ktorý si o sebe vytvárame. V 15. kapitole 1. listu Korinťanom spomína dva možné obrazy. Jeden priraďuje pozemskému alebo prvému Adamovi a druhý Adamovi nebeskému či poslednému, tomu, ktorý je na konci vývoja, na vrchole. Naše práva a povinnosti si uplatňujeme a žijeme podľa jedného alebo druhého obrazu. Podľa toho, v ktorom sa vidíme. Apoštol vidí ľudskú nerovnosť, ale jej prekonanie nevidí v nejakej deklarácii, nových zákonoch, ale v prijatí obrazu nebeského Adama. O čom tu apoštol vlastne hovorí?
Z minulých nedieľ si pamätáme, že apoštol spomínal charizmy, schopnosti, ktorými boli po krste obdarovaní kresťania v Korinte, ale nevedeli ich žiť. Preto apoštol podčiarkol ako hlavnú charizmu lásku a tú dal do súvisu s Ježišovým zmŕtvychvstaním, ktoré kresťania v Korinte tiež nechápali a nebrali vážne. Pavol nehovoril iba o Ježišovom zmŕtvychvstaní, ale o zmŕtvychvstaní, premenení všetkých ľudí, čo prijali krst. Pritom mu nešlo iba o duše, ale o konkrétnych ľudí, o ich životy v tele (bez tela niet zmŕtvychvstania). Tak sa apoštol dostal k rozlišovaniu tela pozemského a nebeského, keď chcel vysvetliť, v akom tele budeme vzkriesení. Na pomoc si vzal výpovede o stvorení človeka z knihy Genezis. Tam sa spomína, že Boh stvoril človeka na svoj obraz, stvoril ich ako muža a ženu (Gn 1,27). To je ten pekný, vznešený, priam božský obraz človeka. Potom v ďalšej kapitole sa spomína, že Boh utvoril človeka z prachu zeme, a potom ženu z jeho rebra (Gn 2,7.22). Na toto dvojaké rozlišovanie človeka myslel apoštol, ale poradie obrátil. Kým vo Sv. písme je najprv človek božský, a potom sa spomína človek z prachu zeme (pozemský), u Pavla je najprv pozemský, a potom božský. Pavol tu sleduje svoju myšlienku o zmŕtvychvstaní. Kým všetky pohanské mýty hovoria, že na začiatku sveta bol raj či zlatý vek, po ktorom nastal úpadok, apoštol vidí vrchol pred nami, nie za nami.
Moderní revolucionári podobne ako pohanské mýty tvrdia, že na začiatku bolo dobre, kým nenastali rozdiely medzi ľuďmi, a že sa treba vrátiť k pôvodnej rovnosti. Preto aj Deklarácia práv človeka a občana ohlasuje: Ľudia sa rodia a zostávajú slobodní a rovní pred zákonom. Na základe tohto presvedčenia sa (aspoň na papieri) zrovnoprávnili šľachtici a obyčajní ľudia, deti manželské a nemanželské, príslušníci jedného i druhého náboženstva. Problém bol v tom, že vrchol, kvalita sa videli na začiatku, ku ktorému sa akoby stačilo vrátiť.
Nie, hovorí apoštol, nie je najprv dokonalé, ale živočíšne, k tomu dokonalému ešte len treba dospieť. Krásny obraz, v ktorom sa chceme vidieť, nie je za nami, ale pred nami. Adam, stvorený na Boží obraz, je zmŕtvychvstalý Ježiš, v ktorého mene sme pokrstení, na neho zameraní, on je v nás akoby zobrazený. K vymaľovaniu čiže uskutočneniu tohto obrazu spejeme vierou. Viera znamená, že prijímame Ježiša za svoj obraz, jeho evanjelium za svoj životný program a jeho samého za svojho Pána. Nie seba, ale Ježiša.
Kedysi sa na Slovensku hovorievalo: Ja pán, ty pán, a kto bude ovce pásť? Inak povedané: Kto bude pracovať, kto bude slúžiť? Ozaj, kto..? Keď vo Francúzsku mnohí ľudia videli hrôzy, ktoré priniesla revolúcia, chceli sa vrátiť do sveta, ktorý sa pominul. Nazývalo sa to pokus o reštauráciu. K moci sa nakrátko vrátili králi a stará šľachta. Ale už to nikdy nefungovalo a revolúcie sa opakovali. Na druhej strane sa nemôžeme klamať, že stačí vyhlásiť ľudské práva. Tzv. štartovacia čiara je rovná, ale nestojíme na nej rovnakí. Preto kresťanská viera nehovorí o rovnosti či zlatom veku na začiatku. Ak bol na začiatku raj, tak je podľa Sv. písma dávno stratený. Preto hovoríme o spoločnom veľkom cieli na konci, na vrchole. Veľký teológ Johann Baptist Metz, ktorého som mal možnosť počúvať vo Viedni, nám často hovorieval: Návrat pred osvietenstvo, pred revolúciu je nemožný. Nemôžeme žiadať žiadne privilégia, a to ani pre cirkev. Máme však žiadať privilégia pre trpiacich, pre tých, ktorí zostávajú pod kolesami dejín. Máme hlásať a žiť, že nejestvuje pokrok, ak nevidíme utrpenie ľudí.
Kto uveril v budúcnosť podľa Ježiša Krista, nechal si jeho a evanjelium takpovediac vytetovať do svojho rozumu a srdca, aby sa do tohto obrazu, do tohto Krista v sebe, postupne pretváral, premieňal. Nech je to naša spoločná úloha i radosť!