Môžeme si dať otázku: Ako to je, ako to má byť? Vianoce ako Narodenie Krista Pána alebo Vianoce rodiny? Pokúsim sa tieto možnosti nevidieť proti sebe, ale ich prepojiť. Vianoce, samozrejme, nie sú majetkom cirkvi. A keď hľadáme ich zmysel a podstatu, tie nenájdeme v našich náboženských zvyklostiach, piesňach a ozdobách, ale v získaní skúsenosti, že naša ľudská existencia napriek občasnému zdaniu nie je slepým osudom ani lotériou, v ktorej málokto vyhráva.
Kresťanské posolstvo je pri vianočnej liturgii prednesené dvojakým spôsobom. V noci a skoro ráno cez príbeh o malom dieťati, ktoré na podnet anjelov našli pastieri z Betlehema v jasličkách za mestom. Cez deň pri hlavnej bohoslužbe je vianočné posolstvo prednesené prostredníctvom náročnej úvahy, ktorá sa nachádza na začiatku Jánovho evanjelia. Tu sa nespomína dieťa, ani Mária s Jozefom, ani pastieri. Reč je o Slove, ktoré bolo na počiatku, prichádza od Boha a koná vo svete. Koná tak, že sa stáva Svetlom pre ľudí, teda pomáha žiť, ukazuje cestu a zohrieva na tej ceste. Pôsobenie tohto Svetla nie je ľahké, stretáva sa s odporom tých, ktorí neveria, tých, čo sa narodili z krvi teda z násilia, nechcú poznať lásku a konajú len zo svojej vôle. Predsa, toto božské Slovo stalo sa telom, teda prejavilo sa v konkrétnom žití až tak, že môžeme vidieť a uznať jeho slávu, jeho božské poslanie.
Jánovo evanjelium vzniklo na konci prvého storočia nášho letopočtu a hneď od prvej kapitoly predstavuje Ježiša ako prostredníka (mediátora) medzi nami a Bohom. Chce povedať, že Ježišov príbeh nie je rozprávkou pre deti ani pre sentimentálnych dospelých, ale je zjavením pravej ľudskosti, pripomenutím, že sme stvorení do sveta z Božej lásky a nie náhodne doňho hodení. Sme Bohom stvorení a súčasne sme z toho, čo je v stvorenstve temné a boľavé, božským Slovom, v jeho konaní na Ježišovi, vyslobodení a vykúpení (podobne ako boli v stredoveku doslova vykupovaní kresťanskí otroci od nekresťanských otrokárov). Ak má nejaký význam sláviť Vianoce, tak práve pre poznanie, že svetlo vo tmách svieti (Jn 1,5). Svieti, lebo Boh napriek zdaniu, že nekoná, lieči naše rany, utiera naše slzy, napĺňa naše túžby a prináša pokoj.
Ak toto veríme,
vidíme svet inými očami. Vidíme, kde sú slzy naozaj osušené, kde prichádza
mier, kde sa rodí spravodlivosť, kde si ľudia a národy začínajú odpúšťať a
dôverovať. Vtedy začíname aj v našom bežnom živote vidieť, kde máme nádej,
kde odpúšťame a odpúšťa sa nám, kde radosť zažívame a radosť dať
môžeme. Vtedy začíname vidieť, kde sme naozaj doma a kto je naša rodina.
Vianoce sa stali sviatkami rodiny, lebo ich podstatou je naozaj rodina,
a to rodina ako blízkosť medzi ľuďmi a Bohom. Úlohou kresťanov
a cirkvi malo byť žitie, sprítomňovanie a uskutočňovanie tejto blízkosti.
Nepoviem, že sa nám to vôbec nedarí, ale darí sa to málo, takže mnohí ľudia
slávia Vianoce aj bez nás, bez nášho kostola, našich piesní a nášho
Ježiška.
Včera som bol za jedným priateľom v sociálnom zariadení v Záhorskej Bystrici. Za niekoľko mesiacov veľmi ochorel, zoslabol, lekári mu nedávajú nádej. Priateľ nerozpráva, iba sa díva, nevedno či rozumie. Pomodlili sme sa s ním a na záver som povedal: Neboj sa, na Vianoce nebo prichádza k nám alebo my vchádzame do neba. Sociálne zariadenie má na priečelí vznešený názov: Slnko. Neviem prečo, keď sú tam odložení pacienti, o ktorých sa nemocnica už nevie a rodina nevládze postarať. Ale predsa slnko, svetlo. Azda aj to, ktoré svieti v temnotách. Úlohou nás, ktorí Vianoce slávime, je toto svetlo prijať, živiť a ďalej niesť. Úlohou nás, ktorí Vianoce vedome slávime ako narodení z Boha, je ukázať, že ho vieme priniesť aj tam a tým, ktorí jeho pôvod z božského Slova a Ježišovho príbehu nepoznajú. Nech sa nám to darí, nech sme Bohu vďační a voči ľuďom, a to nielen voči najbližším, skutočne priateľskí a božsky otvorení!