Radujte sa, Pán je blízko, čítali sme dnes z Listu apoštola Pavla Filipanom. Ján Krstiteľ na rozdiel od apoštola nehovoril, že sa máme radovať, skôr napomínal: Dajte si pozor, prichádza mocnejší, ten bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. Jedno aj druhé, reč apoštola, aj reč Krstiteľa sú o zmene, ktorá prichádza, na ktorú sa máme pripraviť. Apoštol je zjavne nastavený pozitívne, kým Ján bol najmä kritický. Pochádzalo to z toho, že jeden už zažil a druhý len tušil. Pavol sa prihováral kresťanom, ktorý krst ohňom a Duchom už prijali, a Ján sa prihováral Židom, ktorí ešte nezažili, len niektorí zažiť chceli.
Otázka: čo máme robiť?, sa medzi tradičnými Židmi vlastne ani nemala položiť, bolo predsa jasné, čo je správne, aké zákony sa majú zachovávať. Na dnešnom úryvku z evanjelia je povšimnutiahodné, že Ján na otázku, čo treba robiť, neodpovedal poukazom na bežné náboženské pravidlá, ale pripomenul skutky, ktoré by sa dali označiť za sociálne či humánne. Ľuďom, ktorí mali určitý majetok, povedal, aby sa rozdelili, mýtnikom (daniarom), aby boli čestní a nepýtali si bokom, a vojakom odporučil, aby nerabovali a uspokojili sa so žoldom. Z istého pohľadu Ján nepožadoval nič zvláštne. Keď sa nad jeho požiadavkami zamyslíme, všimneme si, že žiadal opustiť „panský“ postoj: Prestaň sa hrať na pána, že čosi máš a čo ťa po druhých, prestaň sa tváriť, že si môžeš dovoliť, lebo máš pečiatku či dokonca zbraň... Nezdá sa mi, ako to niektorí kňazi vykladajú, že Ján žiadal, aby sme si plnili len mravné povinnosti. To by sme zľahčili, ako keď sa povie: Komu česť, tomu česť, pastierovi trúba. Teda: Kto je pán, je pán, môže si dovoliť, a pastier kráv môže akurát trúbiť. Podobne sa hovorí: Psí hlas do neba nejde. Nie, Ján nehovoril iba o plnení povinností, Ján žiadal zrieknuť sa „panských“ predstáv a zvyklostí. Nik nie je pán, ktorý si môže dovoľovať, a nik pes, ktorý môže do neba len bezmocne vyštekávať.
Teda: čo máme robiť? Taká otázka je znakom neistoty, ale aj nádeje. Je to náš prvý krok. Potom, v druhom kroku je dôležité, či si dáme odpoveď ľudskú, solidárnu a humánnu. Teda, že nechcem, že protiví sa mi hrať sa na pána. Naopak, nehrám to, ale som naozaj blížny, som sestra, som brat. Nepanujem, ale slúžim. Človek, ktorý sa delí o majetok, slúži. Daniar, ktorý čestne vyberá dane, slúži. Vojak, ktorý chráni ľudí, slúži. Potom príde na rad tretí krok, o ktorom Ján hovoril ako o krste Duchom Svätým a ohňom. Tento krok nie je v našej moci. Ján cítil, že ani on nad tým nemá kontrolu. Ján sa len snažil zobudiť, rozkývať zaspatých, ako som povedal pred týždňom: Krstil, ako keď sa na zaspatého vyleje vedro studenej vody. Šokoval, ale nemenil. Pripravoval zmenu. Ten tretí krok urobil Boh skrze Ježiša. Ľudí pripravených na zmenu omilostil, dal im skúsiť svoju lásku, ponúkol im svoje objatie. Dôsledkom bolo, že nasledovníci Ježiša prestali sa pokladať za dôležitých a Ježiša prijali za Pána. Za toho, ktorý je pánom nie preto, že ovláda, ale preto, že miluje. Krst ohňom, krst v Ježišovi spálil naše „panstvo“ a Pánom v nás stal sa Ježiš. Jemu slúžim tým, že sa snažím milovať ako on, a to ma teší. K tomu sa vzťahuje Pavlova veta: Radujte sa vo svojom Pánovi.
Pred Vianocami sa
mnohí katolíci spovedajú. Neberme to ako pravidelné čistenie. Skôr ako
priateľské stretnutie s Ježišom cez otázky: Túžim po zmene; čo mám robiť;
chcem slúžiť; komu môžem poslúžiť; som vďačný za lásku? V Borinke máme
farskú pečiatku, na ktorej je krížik a pod ním srdce prebodnuté šípom.
Zjavne je to odkaz na Ježišovo Srdce,
ktorému je zasvätený tunajší kostol. Teológ Karl Rahner kedysi povedal, že toto
Ježišovo Srdce si dnes možno uctiť len tak, že si necháme bolesťami dnešného
sveta prebodnúť svoje srdce, že prestaneme byť priveľmi citliví na seba
a staneme sa citliví na zranenia druhých. Pápež František dodáva: Vtedy, keď sa skláňaš k zraneniam druhých,
liečiš zároveň svoje vlastné rany... Ak sa na to tešíme, ak sa z toho
tešíme, prežívame pozitívne javy, ktoré ohlasujú, že Pán prichádza, že nám ide
v ústrety, aby nás potešil, oslobodil, uzdravil.