Z príležitosti ukončenia 1. svetovej vojny sme v televízii mohli sledovať staré dokumentárne filmy. Na záberoch bolo vidieť aj posledného ruského cára Mikuláša a rakúskeho cisára Karola. Obaja vladári boli celkom morálni ľudia, mali radi svoje manželky, cítili sa zodpovední za svoje štáty, ale nemali politický talent a azda nemali ani dosť času, aby zmenili pomery vo svojich krajinách a predišli osobnej i spoločenskej tragédii. Nastali nové pomery, viaceré tradičné kráľovstvá sa rozpadli, a tam, kde nejakí králi či kráľovné ešte zostali, slúžia len na ozdobu a živia zvedavosť bulvárnych médií.
Prečo napriek úpadku kráľovskej úlohy vo svete oslavujeme Ježiša ako kráľa? V evanjeliách len ťažko nájdeme zmienku o tom, žeby sa Ježiš sám pokladal za kráľa. Texty, kde sa píše o Ježišovi ako kráľovi, sú na sviatok Krista Kráľa rozdelené na tri roky. Prvý rok na tento sviatok čítame evanjelium o poslednom súde (Mt 25,31-46), druhý rok o Ježišovi pred Pilátom (Jn 18,33-37) a tretí rok o Ježišovi medzi lotrami na kríži (Lk 23,35-43). V tom podobenstve o poslednom súde nehovorí Ježiš jasne, že on je tým kráľom. V jeho rozprávaní je kráľ sudca, ktorý odmení tých, čo nezištne pomôžu najbiednejším. V rozhovore s Pilátom Ježiš pripúšťa, že je kráľom, svoju moc však vysvetľuje ako duchovnú moc pravdy (nemá ľudí, ktorí by sa zaňho bili). V tom treťom rozprávaní, kde je Ježiš označený ako kráľ, používajú titul kráľa posmešne jeho protivníci. Len jeden z lotrov si povzdychne a poprosí: Spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho Kráľovstva!
Možno sa niekto prekvapí, keď poviem, že na uvedené texty z evanjelií cirkev veľmi nemyslela, keď vznikol dnešný sviatok. Ten bol úradne zavedený v roku 1925 a v tých časoch bol chápaný ako prejav odporu cirkvi voči novému konceptu štátov. Tie svoju autoritu už neodvodzovali od „Bohom pomazanej hlavy“, ale od vôle ľudu. Iste, dnes vieme, aká otázna je vôľa ľudu, ktorú si prostredníctvom médií často vedia kúpiť najbohatší ľudia. Zároveň si však nevieme predstaviť, žeby sme sa vrátili k starému spoločenskému konceptu, v ktorom mal jeden človek autoritu a moc len preto, lebo sa narodil ako prvorodený do kráľovskej rodiny. Naša cirkev pred 100 rokmi vnímala veľmi kriticky nové pomery, demokracii nedôverovala, revolučné pohyby videla ako vzburu nielen proti starej moci, ale aj proti Bohu a jeho poriadku na zemi. Dnes to nevieme pochopiť a nevieme si ani predstaviť, že vo väčšine krajín tej doby mali štátnu cirkev a štátne náboženstvo. Podnes je hlavou cirkvi v Anglicku nie arcibiskup, ale kráľovná. Samozrejme, je to už len na ozdobu, ale stále majú taký zákon. V katolíckych krajinách kráľ nikdy nebol hlavou cirkvi, ale vo svojej moci sa o cirkev opieral a zároveň cirkev masívne podporoval.
Muselo prejsť mnoho rokov, aby cirkev prehodnotila svoj postoj a prestala oslavovať Krista ako kráľa, ktorý má moc proti svetu. Dnes sa už cirkev nechápe ako moc proti svetu, ale moc vo svete a pre svet. O tom hovoril Ježiš pred Pilátom: Nato som prišiel na svet, aby som vydal svedectvo pravde. Pilát mal zareagovať otázkou: Čo je pravda? Podobne môžeme reagovať aj my. Lebo naozaj: čo je pravda? Pilát asi mal základný prehľad o gréckych filozofických školách, ktoré si kládli otázky o podstate sveta a všetkých vecí. Asi vedel, ako je ťažko pravdu posúdiť. V jednoduchom pohľade je pravda zhodou našej reči so skutočnosťou. Je to tak, lebo... Ježiš a kresťanstvo hovorí o pravde, ktorá sa dosvedčuje. Je to niečo, o čo sa môžeš oprieť a z čoho môžeš žiť. Keď som bol novokňaz, mal som 23 rokov a na primičné obrázky som si dal napísať citát z evanjelia: Poznáte pravdu a pravda vás vyslobodí (Jn 8,32). Jeden priateľ si dal napísať: Vyznávam, že Kristus žije. To mi dáva silu zvládnuť môj život. Pravda ako skúsenosť slobody, radosti, zvládnutého života. Nie je to to isté, ako život bez chýb a hriechov.
Anglický spisovateľ Graham Greene bol v 20. stor. hodne čítaný a známy. Ku katolíckej cirkvi prestúpil ako dospelý. Jeden z jeho najlepších románov je kniha Moc a sláva. Dej knihy sa odohráva v Mexiku, ktoré, hoci bolo starou katolíckou krajinou, stalo sa štátom, v ktorom v 20. a 30. rokoch minulého storočia zúrilo veľmi kruté prenasledovanie cirkvi. Časť mexických politikov videla cirkev len ako prežitú feudálnu inštitúciu, ktorá podporovala moc bývalých zemepánov. V tej dobe mnohí katolíci boli popravení a viacerí z nich zomierali s výkrikom: Nech žije Kristus Kráľ! Graham Greene osobne Mexiko navštívil, poznal tamojšie pomery a za hrdinu svojho románu si nezvolil niektorého hrdinského mučeníka, ale jedného kňaza s veľmi pochybným mravným profilom. V tej dobe bol v niektorých mexických provinciách trest smrti, ak kňaz vykonával kňazskú činnosť. Kňaz z Greenovho románu bol slabý človek, ale keď ho zavolali, aby šiel k ranenému človekovi, aby mu dal pomazanie a vyspovedal ho, hoci tušil pascu, išiel a bol zato popravený.
Aby človek vládal žiť napriek svojim hriechom a nesprotivil sa sám sebe, musí byť niečomu verný. To je tá pravda, o ktorú ide. To je tá pravda, ktorú sme prijali cez Ježiša Krista. Nepotrebujeme jej volať na slávu, ani sa nepotrebujeme o ňu hádať. Viem, z čoho vládzem žiť... Nech je naše spoločenstvo prostredím, kde sa nám zjavuje pravda Krista Kráľa, v ktorej zvládneme svoje životné úlohy i problémy; nech sme jeden pre druhého svedkami pravdy, ktorá nás podrží!