V prvej časti môjho textu referujem o článku v týždenníka Christ in der Gegenwart, ktorého autorom je šéfredaktor Johannes Röser – Die halbierte Aufklärung (slov. Polovičné osvietenstvo), č. 35/2018, s. 379, 2. 9. 2018.
J. Röser hodnotí kriticky, že médiá sa nezaujímajú o dôvody úpadku rodiny. Sexualizácia kultúry a sexuálna liberalizácia spred 50 rokov podporená antikoncepčnou pilulkou priviedla rodiny k rozvodom a drámam, týkajúcich sa najmä detí. Namiesto toho sa bulvár zaujíma o nové partnerky a partnerov svetových prominentov a hviezd showbiznisu. Pripomína väčšiu zodpovednosť Cirkvi a kresťanov, od ktorých Ježiš požaduje viac: U vás to tak nemá byť...
Práve preto, že cirkev sa úzkostlivo venovala najmä sexuálnym hriechom a telesnej morálke, mala byť ostražitejšia, najmä v prípade klerikov. Namiesto toho sa previnilí klerici len prekladali, ich delikty zakrývali a niektoré zverejnené prípady len povrchne alebo formálne sankcionovali. Preto, že sa cirkevná inštitúcia vyhlasovala za svätú a nedotknuteľnú, boli zistenia o prečinoch pohoršujúcejšie. Krízy v iných inštitúciách prebehnú ľahšie – napríklad koncern Volkswagen, prezidenti a ďalší vysokí politickí úradníci... Pokiaľ sú v úrade, sú nedotknuteľní.
Kto sa príliš vyvyšuje, čaká ho pád. Zjavné odmytologizovanie cirkvi – poznanie, že aj v jej prípade ide o ľudskú inštitúciu a obyčajných ľudí, môže byť jedinou útechou pri veľkej tragédii zneužívania detí.
Sexuálna liberalizácia 60. rokov 20. stor. bola celospoločenským trendom. Miernejšie posudzovanie prešľapov v sexuálnej oblasti sa čiastočne odzrkadlilo aj v spovednej praxi a disciplíne cirkvi. Predtým bolo cirkevné prostredie voči takýmto morálnym deliktom prísnejšie. Liberálne a progresívne strany a hnutia dokonca propagovali sex aj s deťmi ako pedagogicky užitočný a tolerovateľný. Ich vtedajší protagonisti z toho potichu vycúvali a presunuli sa do iných oblastí bez väčšej odozvy a reakcie spoločnosti. Len prostredie cirkvi sa stalo terčom pozornosti a jediným vinníkom. Mnohé iné inštitúcie vo svete nie sú na tom v týchto prípadoch lepšie. Ibaže o tie sa málokto zaujíma. Len občas sa spomenú otrasné prípady zo športových klubov, hudobných súborov či zariadení pre deti a mládež.
J. Röser si kladie otázku, či sme sa v cirkvi nechytili do „pasce milosrdenstva“. Média kritizovali aj spovednú prax. Pre spovedné tajomstvo je dnes v spoločnosti málo pochopenia. Paradoxne. Lebo u iných sa ešte uznáva. Napr. lekárske tajomstvo, u vyšetrovateľov či advokátov. Voľakedy sa rešpektoval aj azyl v kostole. Dnes to už neplatí a spoveď by sa vraj mala riadiť zásadami súčasných súdov. Lenže práve spoveď nie je žiaden súdny tribunál, ale sviatosť uzdravenia a záchrany. Samozrejme, v logike tejto sviatosti: s objektívnym skúmaním svedomia, ľútosťou, radikálnym predsavzatím a pokáním. Ak by sme sa v cirkvi zriekli odpúšťania hriechov, prišli by sme o podstatu radostnej zvesti o vykúpení a oslobodení človeka pre časné aj večné blaho. Pre časť verejnosti však tieto veci nemajú žiaden zmysel.
Otázka teda je, ako ďaleko je možné ísť s milosrdenstvom. Pápež František vyhlásil aj jubilejný rok milosrdenstva, čo mu vo verejnosti prinieslo značné uznanie a súhlas. Za jeho dobrotu a milosrdenstvo sa ale dočkal obviňovania, že voči vinníkom zneužívania nebol podobne radikálny.
J. Röser netají, že sa treba pýtať, či vyslovene mužské spoločenstvá ako napr. v kňazskom seminári, nepriťahujú osoby s homosexuálnymi sklonmi. Homosexualita však priamo nesúvisí s pedofíliou. Je dokázané, že pedofilné sklony majú aj heterosexuáli. Osoby s týmito sklonmi sú priťahované povolaniami, kde sa často pracuje s deťmi.
Je správne, aj keď to bolo oneskorené, že katolícka cirkev spoznala a priznala, že sexuálne zneužitie maloletých je ťažkým zločinom. Avšak nie je správne, ak mainstreamové média pranierujú cirkev ako jedinú vinnú. Prospešným môže byť, ak cirkev svojím priznaním a riešením týchto prípadov otvorí dvere tomu, aby sa aj občianska spoločnosť čestne postavila k problémom a ich príčinám, napokon, prípady zneužitia sa jej týkajú omnoho viac. To sa zatiaľ ale nestalo. Len sporadicky sa zverejnia aféry s detskou pornografiou, nútenou detskou prostitúciou a tragickými prípadmi zneužívania.
Autor má pochybnosti, či vôbec bolo potrebné mnohé prípady rozmazávať v médiách. Či nepatrili najprv pred súdy, či sa nemali najprv uložiť spravodlivé tresty. Pýta sa tiež, či sa aj prípady staré desiatky rokov (za ktoré boli aj odpykané tresty) majú dopodrobna verejne rozpitvávať. Čo by malo verejnosť zaujímať a v čom by mala byť poučená a informovaná, sú súvislosti medzi pedofíliou, zneužívaním mladistvých a presexualizovanou kultúrou. O tieňoch, tmavých stránkach a dopadoch tejto kultúry však spoločnosť počúvať nechce. Zatiaľ sa verejne hovorí len o zlyhaní v cirkvi. Ak sa má stať spoločnosť dospelou, takáto polovičná zrelosť či osvietenosť nestačí. Od protagonistov liberálnej sexuálnej kultúry sa očakáva sebakritika. Majú čo doháňať.
II.
Katolícke združenie Freckenhorster Kreis z Münsteru vydalo vyhlásenie k štúdii o sexuálnom zneužívaní, ktorú zverejnila nemecká biskupská konferencia 25. 9. 2018:
1. Prípady v USA, Čile, Austrálii, Írsku, Nemecku a iných krajinách sú v kontexte viery zničujúce, zahanbujúce a pre obete vo svojich dôsledkoch katastrofálne.
2. Je nevyhnutné urobiť analýzu príčin, dôvodov a dôsledkov týchto činov. Oslovená je predovšetkým cirkevná hierarchia.
3. Súhlasíme s tézou, že je nevyhnutné diskutovať o povinnom celibáte pre kňazov. Iste jestvuje veľa vydarených a šťastných prípadov celibátne žijúcich kňazov. Ale kňazský život len v spojitosti so záväzným celibátom vedie často k ľudským katastrofám alebo k nesprávnemu vývoju sexuality.
4. Podobne je potrebné nové zhodnotenie homosexuality zo strany učiteľského úradu cirkvi. Je potrebné zohľadniť poznatky výskumov sexuality z iných vedeckých odvetví.
5. Konštatujeme, že úradne prezentovaná morálna teológia o zaobchádzaní s ľudskou sexualitou neobsahuje a neakceptuje závery humanistických vied. Doterajšia de-ontologická morálna teológia, prezentovaná Rímom, je stavebným modulom pre neprirodzené zaobchádzanie s ľudskou sexualitou.
6. Jeden z dôvodov je aj klerikalizmus, ktorý je v cirkvi stále prítomný v mnohých oblastiach (v prístupe k ženám). Zo zorného uhla cirkevného práva sú ženy akoby „menšími laikmi“. Je potrebné skončiť s aroganciou mužskej moci v cirkvi. Zo strany evanjelia a ľudských práv je potrebné priznať ženám tie isté práva ako mužom. Nestačia len slová. Aj kvôli obetiam a kvôli budúcnosti evanjelia je potrebný obrat a nové smerovanie. Diferencovane by sa malo hovoriť na tému celibátu. O zachovaní celibátu i jeho zdobrovoľnení.
III.
Na Viedenskej univerzite sa dávno debatovalo o dvoch typoch kňazstva. Tzv. zakladatelia farností (pavlovský typ) a správcovia farností (efezský typ). Prví sú celibátnici, flexibilní, putujúci, na „plný úväzok“. Druhí sú správcami farností na jednom mieste aj viac desaťročí, majú rodiny (nie sú farnosti „na ťarchu“).
Iste bude v cirkvi aj v budúcnosti dosť takých ľudí, čo si zvolia celibát. Profesor pastorálnej teológie Paul M. Zulehner z Viedne obhajuje celibát na základe encykliky Benedikta XVI. Deus caritas est z roku 2005 (Boh je láska), kde sa spomínajú tri klasické formy lásky: Láska ako éros, ako agapé čiže obetavosť a solidárnosť a láska ako fília čiže priateľstvo.
Lásku ako priateľstvo môžu teologicky a kultúrne kultivovať práve celibátni ľudia. P. Zulehner: Nové kultúrne zhodnotenie priateľstva by bolo pre mnohých skutočným požehnaním. V súčasnej kultúre delíme ľudí na dve skupiny: v manželskom (partnerskom) vzťahu a bez partnera... Prihováram sa za tretiu životnú formu: Život v priateľstve. Táto forma nemutuje do manželskej erotiky a generatívnej sexuality. Kultivuje sa ale príťažlivosť priateľstva. Pre ľudí, ktorí v systéme cirkvi žijú celibátne, by to bola dobrá šanca, mať možnosť tešiť sa zo života a zabrániť, aby sa z prospešnej samoty stala osamotenosť. (P. M. Zulehner, Liebe und Gerechtigkeit, Wien 2006, s. 84.)