Z dnešného evanjelia sme počuli ďalšie napomenutie Ježiša voči jeho učeníkom. Po tom, ako ich uzemnil, keď sa hádali, kto je dôležitejší, teraz ich napomína pre ich neznášanlivosť voči ľuďom, o ktorých nič bližšie nevieme, len to, že v Ježišovom mene vyháňali zlých duchov. Za dielo zlého ducha sa v tých časoch pokladala každá vážnejšia choroba a iné nešťastie. Tej skupine, čo nepatrila medzi Ježišových učeníkov, sa zjavne darilo, dokázali v Ježišovom mene uzdravovať a zbavovať ľudí nešťastia. A Ježiš nevidel dôvod, aby sa im v tom bránilo, keď sa naňho odvolávali, hoci s ním a jeho učeníkmi nechodili.
Ak sa pýtame na hranice, na to, čo máme v našich rodinách, cirkvi, spoločnosti tolerovať a čo nie, nečakajme presnú odpoveď v tom zmysle, že toto je zakázané a tamto nie. Ježiš odmieta neznášanlivosť voči iným, ale predsa dáva určité pravidlá. Tie jeho pravidlá sú odvodené z uzdravujúceho a priateľského konania. Prvé pravidlo je robiť divy, teda uzdravovať, zachraňovať, premáhať temnotu, depresiu a strach v človeku v Ježišovom mene. Druhé poukazuje na jednoduchý čin, napríklad podať pohár vody niekomu, kto patrí ku Kristovi. Prvé pravidlo opisuje naše konanie voči iným, druhé poukazuje na konanie iných voči nám, čo patríme Kristovi. Tam, kde sa konajú takéto činy a divy, kde vidieť takéto pomáhajúce gestá, nie je dôvod na neznášanlivosť. Naopak, odmietanie iných len na základe náboženskej odlišnosti, môže byť veľkým hriechom.
Ak máme rodinu a deti, ak chodíme spolu do kostola, ak patríme do jednej cirkvi, ak máme spoločnú národnosť, prečo by sme sa nepodporovali v tom, že my a naše deti a naši priatelia zostaneme kresťania, že budeme katolíci a že si radi zachováme aj svoju národnosť? Takéto snahy by som označil za normálne, ale nie je to nič, na čom by sme si mali zakladať. Niekto by sa mohol opýtať: A to je potom jedno, že niekto prestane chodiť medzi nás, že prestúpi do inej cirkvi, že svoje deti pokrstí u evanjelikov a nie u katolíkov? Nemôžeme povedať, že je to jedno. Ale ak sa držíme Ježišovho pravidla, pýtame sa inak: Konajú tí „druhí“ divy v Ježišovom mene? Uzdravujú, potešujú, pomáhajú ľuďom zbaviť sa sociálneho a duchovného nešťastia? Ak áno, tešíme sa a sme Bohu vďační. Ale tú otázku položme aj sami sebe: Konáme divy v Ježišovom mene alebo sa k nemu len rečami hlásime? A tiež: stojí to niekomu za to, aby nám podal pohár vody, že sme Kristovi?
Občas som zažil, že niekde na úrade, v obchode, nedávno dokonca na polícii pri vybavovaní dokladov, keď som čakal v rade, že prišiel za mnou človek a povedal mi: Nech sa páči, pán farár, ja vám to vybavím. Nuž, neviem, ak by to bolo len preto, že som farár, mal by som sa azda aj zahanbiť, ak si niekto myslí, že mám mať prednosť. Ak by nám však pomohli pre to, že sme Kristovi, a ak by to boli ľudia, čo azda ani nechodia do kostola, to by bolo niečo iné, to by bolo to pravé, o čom hovorí Ježiš. Žiaľ, asi častejšie zažijeme to, čo vyslovili tí Ježišovi učeníci: Nechodia s nami, zakážeme im robiť dobre!
Ako je to s nami? Ako kňazi, farári, ľudia z našich kostolov máme svojich priateľov a asi aj svojich odporcov. Nie, neplatí, že všetko je jedno a všetko možno schváliť. Súdenie a nadúvanie sa, kto kam patrí, je však naozaj často veľký hriech. Ako povedal Ježiš: Radšej kameň zavesiť na krk, radšej si nohu odťať! Pravda, povedal to obrazne, ale platí, že proti takému hriechu treba konať radikálne. Pred pár rokmi som sa zblížil s jedným evanjelickým farárom. Občas sme spolu riešili problém, keď bol v rodine jeden katolík, druhý evanjelik, a nevedeli sa v tej rodine preto dohodnúť. Jeden spor o to, kde pokrstiť vytúženého syna jednej rodiny, vyriešili tak, že sa krstilo u evanjelikov, ale krstil som ja. Môžem dať teraz hádanku: Pokrstené dieťa je katolík alebo evanjelik?
Ak sme pozorne počúvali Ježiša, nájdeme ľahko odpoveď. Tá správna odpoveď je tam, kde sa ľudia tešia, kde sa uzdravujú, kde sa liečia zo smútkov a hriechov, kde sa konajú divy lásky v Ježišovom mene. A my sa navzájom modlíme, aby sme patrili medzi obetavých konateľov i vďačných prijímateľov týchto skutkov.