Z dnešného evanjelia počúvame, že okolo Ježiša sa vytvorilo spoločenstvo, ktoré sa začalo pokladať za jeho žiakov, učeníkov. Prišiel čas, keď už nemali len s Ježišom chodiť, ale mali povedať aj vlastný názor. Ježiš im položil dvojitú otázku: Za koho ma pokladajú ľudia a za koho vy? Názor ľudí bol, že Ježiš je jeden z prorokov, napríklad ako Ján Krstiteľ alebo Eliáš. Názor učeníkov vyznal Peter: Pokladáme ťa za Mesiáša. Ako sme z evanjelia čítali ďalej, Ježiš sa s Petrom nezhodol na tom, čo si pod tým Mesiášom predstavovať.
Naši ľudia kedysi za proroka považovali niekoho, kto vedel predpovedať budúcnosť. Niekto ako veštec. V Izraeli prorok nebol veštec, ale hovorca či tlmočník Božej vôle. Niekto často riskujúci, Boha počúvajúci, a potom to vypočuté tlmočiaci ľuďom. Pán, Boh mi otvoril ucho, čítali sme dnes zo Starého zákona. A ja som neustúpil, svoj chrbát som nastavil tým, čo bili a trhali... (Iz 50,5-6) Máme dnes nejakých prorokov? Za socializmu sa im podobali niektorí spisovatelia, umelci, folkoví speváci, v cirkvi viacerí rehoľníci, členovia tajnej cirkvi. Konali a hovorili aj za tých, čo sa báli, čo pre Boha nemali otvorené ucho... Máme dnes nejakých prorokov? Mali by sme mať? Ježiš na ľudí pôsobil ako prorok, ale aj ako Mesiáš. Kde sa dnes stretneme s takýmto označením? Azda v politike, azda v šoubiznise. Zväčša to má negatívne označenie. Mesiáš – niekto, kto poblázni davy; ľudia v ňom vidia svoju superstar, ktorá za nich vyrieši všetky problémy. V Izraeli boli mesiášmi (gr. Christos, doslova Boží pomazaný) nazývaní kňazi a králi, ktorí boli uvedení do úradu pomazaním posvätným olejom. Od čias kráľa Dávida sa titul Mesiáš začal používať pre ideálneho panovníka, ktorý obnoví kráľovstvo Izraela. Ježiš si vypočul, že je pre učeníkov Mesiášom, ale zakázal im o tom hovoriť a úplne odmietol predstavu, ktorá sa s Mesiášom v ich hlavách spájala: žiaden politik, žiadna superstar, žiadne politické a vojenské kráľovstvo Izraela. Ale Boží služobník, kto sa dá celkom Bohu do služby (zaprie sám seba), aby Boh na ňom zjavil záchranu sveta. (Zaujímavé spracovanie témy formou rokenrolovej opery si možno dnes pozrieť na STV 2 o 21.45. Film z r. 1973 sa volá: Ježiš Kristus superstar.)
Pre kresťanov, pre cirkev, je Mesiášom čiže Kristom, Božím kráľom iba Ježiš. My, cirkev, jeho učeníčky a učeníci, sa nemáme oddávať ilúziám, ako všetko zázračne vyrieši za nás. Máme ho nasledovať, zaprieť samých seba, teda svoje malicherné ciele a realizácie, a vziať svoj kríž, teda svoju lásku, ktorá je láskou len vtedy, ak sa nezastaví ani pred krížom, pred ťažkou skúškou. Ježiš počas svojho verejného pôsobenia nikdy sám seba neoznačil za Mesiáša. Tento titul mu jeho učeníci definitívne dali vlastne až po jeho smrti a vzkriesení. Vtedy, keď si otvorili oči i uši, keď sa stali jeho prorokmi, hovorcami a tlmočníkmi. Vtedy, keď bez jeho telesnej prítomnosti zažili prítomnosť jeho Ducha. Toto má byť aj naša cesta, cesta cirkvi.
Ježiš sa pýtal, kým je pre nás, ale môžeme sa pýtať aj takto: Kým sme pre Ježiša my? Sme nejaké Božie stádo alebo jeho fanúšikovia? Nie. Sme, máme byť jeho nasledovníci! Každý a každá tam, kde žije, pracuje, dýcha, miluje. Táto obec – Borinka bola vždy farnosťou, ale dlhé desaťročia fungovala ako filiálka, priradená obec k blízkej Stupave. Navonok svoje kresťanstvo, svoju cirkev ste prežívali najmä pri bohoslužbách, keď niektorý kňaz prišiel na sv. omšu. Nech je pre nás krásne a radostné sláviť liturgiu, sv. omše, ale svoju vieru a cirkev žime vedome aj cez to všetko, v čom nasledujeme svojho Krista. V tom, ako si pomáhame, ako sa priatelíme, ako slúžime slabším, ako sa radíme a rozprávame, ako vedieme svoje deti, ako si poukazujeme na ideály a lásky, pre ktoré sa oplatí žiť a niekedy i zomrieť.
Prosím, na kňazov sa nedívajme ako na nejakých malých mesiášov, ktorí v cirkvi pracujú či dokonca šéfujú za ostatných. (A niekedy to ani nevedia a niektorým sa ani veľmi nechce...) Borinka nie je Viedeň ani Bratislava. Ale to nie je dôležité. Dôležité je, aby sme neboli poslušné stádo nejakého kňaza, ani fanúšikovia nejakého iného, ale spolu, vždy spolu, bratia a sestry, priatelia a priateľky, učeníci a učeníčky nášho jediného Pána a Krista. Budeme sa tomu spolu učiť a za seba sa navzájom modliť.