„Začnem s ospravedlnením: sexuálne zneužívanie v cirkvi je pre nás všetkých ťažký problém. Je to téma plná bolesti a hnevu. Tento hnev je veľmi rozmanitý: obete sa hnevajú na páchateľov, kňazi sa hnevajú na svojich biskupov, biskupi sa hnevajú na média, katolíci sa hnevajú na svoju cirkev.., a mám podozrenie (píše autor), že keď skončím túto prezentáciu, mnohí z vás budú nahnevaní na mňa“.
1.
KRÍZA V CIRKVI. Táto aféra je pravdepodobne najväčšia kríza dôveryhodnosti, akú sme kedy videli a zažili. Analytici poukazujú na to, že to nie je kríza viery ako skôr kríza dôveryhodnosti. V spirituálnej literatúre takýto vážny problém nazývajú veľkí mystici „temnou nocou duše“. Tvrdia, že nás to takmer vždy udrie do najcitlivejšieho miesta – do Achilovej päty, teda presne tam, kde sme najviac citliví a nechránení. Ako vidno – platí to aj pre tento škandál.
Otázky sexuality, a to nielen vo vnútri cirkvi, sú práve jedny z tých zraniteľných miest. Spoločnosť rada predstiera, že sex nie je problém, pričom je to presne naopak – je to obrovský problém v každej kultúre a v každej psychike. Ako nás antropológovia uisťujú – sexualita je popri inštinkte dýchania najmocnejšou vecou na planéte. Bez nej by to tu nefungovalo.
2.
PEDOFÍLIA AKO CHOROBA. Existuje veľa nedorozumení o tejto chorobe. Po prvé treba ozrejmiť niektoré ohromujúce čísla o jej všeobecnej rozšírenosti. Je to veľmi bolestivé zistenie, ale štatistiky hovoria, že jedna zo 4-5 osôb, kým sa stala dospelou, má traumu sexuálneho zneužívania väčšieho či menšieho rozsahu. Pre lepšiu predstavu to znamená: V každom štvrtom alebo piatom dome (v západnom svete) dochádza k určitému druhu sexuálneho zneužívania. Toto je dôležité mať na pamäti, že sexuálne zneužívanie je masívnym problémom v našej kultúre ako takej (pričom sa nesnažím týmto ospravedlniť kňazov). Pri slove pedofília preto dochádza k istému zjednodušeniu a identifikácii s kňazmi. Preto z dôvodu kontextualizácie (nie ospravedlňovania) treba podotknúť, že kňazov je v spoločnosti 0,01%, a teda v skutočnosti je výskyt tejto choroby ešte nižší medzi kňazmi ako v bežnej populácii. Jednoducho je to choroba podobná alkoholizmu naprieč všetkými hranicami, ovplyvňuje rovnako klérus ako aj laikov, mužov a ženy, homosexuálov či rodičov, ženatých alebo ľudí v celibáte.
Pri paralele s alkoholizmom, ak sa vrátime do 60-70. rokov minulého storočia, ten tiež nebol považovaný za chorobu. Naivne sme si mysleli, že problémom je jednoducho zlyhanie vôle a hovorili sme im: Prečo sa nevieš ovládať, prečo neprestaneš piť? Teraz už vieme, že je to ochorenie, a práve tak musí byť chápané i liečené. Naivné pochopenie povahy tejto choroby bolo jedným z dôvodov, prečo aj biskupi robili na začiatku chyby. Keďže nemali ani poňatia o skutočnej a hlbokej podstate pedofílie, uverili páchateľovi, keď povedal: Už to nikdy viac neurobím. Páchateľ to v tom momente skutočne mohol myslieť úprimne, ale ako vieme, nie je to zodpovedné vyhlásenie a je nebezpečne naivné mu veriť, pretože vo väčšine prípadov je len mizivá šanca, že to neurobí opäť.
Čo zapríčiňuje pedofíliu? Väčšinový názor hovorí, že pedofília je spôsobená veľkou traumou z detstva. Asi vo väčšine prípadov boli terajší páchatelia sexuálne zneužívaní ako deti. Akúkoľvek traumu zažili, vždy to malo ďalekosiahle dôsledky, a to patrí k povahe tejto choroby. Každý rok sa dozvedáme stále viac o zničujúcej povahe sexuálneho zneužívania. Je to najhorší druh „násilia na duši“ na celej planéte. A pretože táto zničujúca trauma môže byť tak hlboko zakopaná v pamäti, páchatelia ktorí ju vykonávajú, často pochovávajú spomienky na to, čo urobili, veľmi hlboko a časom si vybudujú neuveriteľný spôsob popierania.
Anatómia samotnej choroby nám pomáha pochopiť, že pedofil je niekto, kto je priťahovaný k dieťaťu, ktoré ešte nedosiahlo pubertu. V literatúre na túto tému sa dočítame, že dôvod pre takúto príťažlivosť (možno aj hlavný dôvod) nesúvisí so sexom, ale s traumou, ktorú páchateľ zažil ako dieťa.
Čo od nás obete potrebujú? Keď sa obetí pýtajú, čo my ako cirkev, teda hlavne ako oficiálna cirkev, by sme im mali dať, vždy vymenujú niekoľko vecí (najmä tieto dve). Za prvé: Úprimné uznanie, že niekto je chorý (čo je dôležité pre ich vlastné uzdravenie). Pretože páchateľ to veľmi často nie je schopný priznať, biskup, súd, pápež, ktokoľvek to musí urobiť za neho. Niekto, kto reprezentuje cirkev, musí obeti povedať: „Zranili sme Ťa, urobili sme chybu a je nám to ľúto!“. Musí to byť úprimné priznanie a ospravedlnenie, nielen polovičaté. Dnes je to ale z dôvodu právnych dôsledkov ťažké. Dnes existuje obrovské napätie v cirkvi a v jej kanceláriách, medzi súcitom a Bibliou, medzi tým, k čomu sme povolaní Ježišom a tým, čo nám radia naši právnici – o dôkaze a vine. Za druhé: Obete nám hovoria: „Nebojte sa nášho hnevu!“ Pri niektorých predchádzajúcich príležitostiach som sa niekoľkých obetí spýtal, čo chcú, aby som povedal. Vždy jedna z ich odpovedí bola: „Povedz im, aby sa nebáli nášho hnevu!“
3.
NIESŤ ŠKANDÁL BIBLICKY alebo ako sa biblicky preniesť cez túto aféru? Ako kresťania máme niesť tento škandál biblicky. Čo to však znamená? Niesť niečo biblicky znamená viacero vzájomne sa prelínajúcich vecí:
1. 1. Správne pomenovanie. Nie všetko môže byť opravené alebo vyliečené, ale musí to byť správne pomenované. Ježiš to nazval „čítať znamenia čias“. Tieto pedofilné aféry sú momentom poníženia, okamihom umlčania, okamihom pokorenia a prerezávania. Proces liečenia musíme začať jasným a odvážnym pomenovaním a nesmieme skĺznuť do prílišnej obrany alebo do dištancovania sa pred ponížením a tým, k čomu nás povoláva.
2. 2. Výzva k súcitu. Naša viera je biblická. Takže otázka znie: O čo nás biblická tradícia žiada v tejto chvíli, v tejto bolestnej situácii? Častokrát, keď sa ocitneme v kríze, prvá vec, na ktorú zabúdame, je Kristov súcit a porozumenie. Príliš často si myslíme, že naše rozhorčenie je také odôvodnené a príčina taká veľká, že môžeme ignorovať súcit, rešpekt, toleranciu, trpezlivosť, milosť a pochopenie. Hnev, neúcta, horkosť nám nepomôžu. Náš súcit musí ísť predovšetkým smerom k obetiam. Učí nás to samotný kríž. Povyšuje vylúčeného, toho, kto bol zranený. Empatia musí vždy smerovať najprv k obeti. S týmto zvyčajne nemáme žiadny problém. Empatia s obeťou nám vždy prináša dobrý pocit. Kríza od nás však žiada pozdvihnúť empatiu na inú úroveň: súcitiť s páchateľom, pretože aj on bol obeťou a trpí chorobou.., jednou z najmenej príťažlivých. Síce žiadna z chorôb nie je príťažlivá, ale s väčšinou z nich sa nespájajú žiadne hrozné morálne konotácie. Je ľahké byť selektívny v našej sympatii a ponúknuť náš súcit tam, kde sa cítime dobre a čisto, a odťahovať sa od ľudí a miest, kde sa tak necítime. Súcit s pedofilom je podľa môjho názoru biblickým testom, pokiaľ ide o skutočné meranie nášho súcitu: keď sa naša láska necíti (alebo nevyzerá) čisto.
3. 3. Uzdravovanie, nie sebaobrana a bezpečnosť. Uniesť tento škandál biblicky znamená, že našou hlavnou starosťou má byť uzdravovanie a nie sebaobrana. Je pochopiteľné, že pre biskupov a cirkevných predstaviteľov existuje skutočné nebezpečenstvo straty perspektívy tvárou v tvár obvineniam zo sexuálneho zneužívania. Vo víre tejto krízy musí byť naším primárnym záujmom chrániť nevinných a priniesť uzdravenie a zmierenie. Všetko ostatné (obavy o bezpečnosť, súdne spory atď.) musí prísť na rad neskôr. Súčasťou tohto všetkého je aj to, ako musíme pochopiť úlohu médií a tlače. Je príliš zjednodušujúce, aby sme za túto krízu obviňovali médiá. Ony nie sú problém; v skutočnosti nám, cirkvi i svetu, poskytujú veľkú službu bez ohľadu na to, ako to bolí. Tlač nie je podliak – „Nezabíjajte meteorológa, pretože predpovedá zlé počasie!“ Samozrejme, že niekedy ich spravodajstvo nebolo férové, ale o to tu v konečnom dôsledku nejde. Za všetkým je pravdivá podstata.
4. 4. Nesenie tejto krízy je teraz naša hlavná služba a nie vyrušenie v našej službe. Tento škandál znamená skutočnú službu pre cirkev. Cirkev existuje pre svet (a nie naopak). Ježiš povedal: Moje telo je život pre svet (a nie pre život cirkvi.) V podstate Ježiš prišiel na svet, aby ním „bol zjedený“. Preto sa symbolicky narodí vo válove a skončí na stole, na oltári, aby mohol byť zjedený. Kňazi, ktorí reprezentujú menej než jedno percento celkového problému sexuálneho zneužívania, sa ocitli na prvých stránkach novín a celý problém sa točí len okolo nich. Psychologicky je to bolestivé, ale biblicky to nie je zlé: fakt, že kňazi a cirkev sú teraz obetným baránkom, nie je nevyhnutne zlý. Ak naša obeta pomôže spoločnosti vyniesť na svetlo sveta problém sexuálneho zneužívania a jeho devastačné dôsledky na ľudskú dušu, tak potom sa aj my stávame „jedlom pre svet“ a aj my, ako Ježiš na kríži, pomáhame „snímať hriechy sveta“. Ako bolo povedané vyššie, toto nie je vyrušenie v živote cirkvi, toto je možno najväčšia služba, ktorú môžeme preukázať svetu i našej kultúre. Len málo vecí, ktoré ako kresťania teraz robíme, môže byť dôležitejších ako pomáhať svetu vysporiadať sa s týmto problémom. Ukrižovanie nikdy nie je ľahké a vyžaduje si naozajstnú krv!
5. 5. Bolestivé pokorenie ako príležitosť na milosť. Toto je chvíľa očisty pre cirkev. Samozrejme, že zvyšok kultúry je tiež vinný, ale príliš dlho sme si falošne užívali klerikálne výhody. Teraz sme pokorení a vrátení späť tam, kde máme byť, s chudobnými a vydedencami. To je miesto určené pre nás. Dnes je Telo Kristovo nielen pokorené, je ponižované, a my máme šancu tak prísť k pokore. Pre všetkých nás vo vnútri cirkvi je to dôležitá príležitosť na milosť. Čo to znamená? Dve veci: po prvé to naznačuje prijatie toho, že sme obetným baránkom. Ježiš v Getsemanskej záhrade predtým ako vedie rozhovor s Otcom o živote a smrti hovorí svojim učeníkom: „Dívajte sa“. Chce ich naučiť, že medzi ponížením a spásou je nevyhnutné spojenie a ak rozpoznáme a prijmeme toto spojenie, spása prichádza práve cez túto bolesť. Po druhé, tento škandál nás, klérus i cirkev, vracia tam, kam patríme – k vylúčeným. Keď Ježiš umrel na kríži, bol ukrižovaný medzi dvoma lotrami. Na Kalvárii nebol len jeden kríž, ale tri. Tí, ktorí sa na túto scénu dívali, neposudzovali Ježiša ako nevinného a ostatných dvoch ako vinných. Ježiš bol hodený s ostatnými do jedného vreca, skompromitovaný a poškvrnený. Niesť tento škandál biblicky znamená presne toto: bez protestovania akceptovať takýto typ posudzovania a pokorenia. Uvediem príklad: Jeden mladý kňaz, ktorého poznám, nedávno z kazateľnice protestoval pred zhromaždenými: „To je voči mne nefér! Ja nie som pedofil a teraz ma ľudia sledujú a posudzujú ma! Bojím sa nosiť kolárik na letisku, pretože viem, že ľudia budú na mňa pozerať a hovoriť si: „Aj tento k nim patrí?“ Už nemôžem ani objať deti a byť vo vzťahoch spontánny. To jednoducho nie je fér!“ Má pravdu, nie je to fér, ale Ježiš na kríži tiež neprotestoval: „To nie je voči mne fér! Ja nie som vinný ako títo dvaja! Nieže si ma s nimi pomýlite!“ Ježiš pomáha niesť ich hriech, hriech sveta. A vtelenie stále pokračuje: Kristus je znova ukrižovaný medzi dvomi zlodejmi. Platí to aj pre mladého kňaza, ktorého som citoval, a malo by to platiť aj pre nás. My, dospelí kresťania, sme pozvaní niesť tento škandál – a nie nárokovať si na vlastnú nevinu a dištancovať sa. Niesť tiež znamená, že to zjednodušujúco neprojektujeme na hierarchiu krčiac plecami s poznámkou: „Teraz majú skutočný problém!“ Ak by sme tak robili, boli by sme presne ako ten mladý kňaz s jeho egoistickým protestom. Ale to nie je skutočne dospelá odpoveď. Aká by tá odpoveď mala byť? My všetci sme cirkev a my všetci to potrebujeme niesť. Je za nami viac než 4 000 ročná tradícia (židovsko – kresťanského zjavenia a milosti). Nesieme ju, ale je potrebné, aby sme ju niesli celú, nielen jej krásne časti. Áno, zastupujeme tradíciu Ježiša, Pavla, veľkých mučeníkov a celej milosti, ktorá sa cez cirkev dostala do histórie. Ale zastupujeme aj tradíciu, v ktorej sú vraždy, otroctvo, inkvizícia, pápeži, ktorí mali milenky, rasizmus, sexizmus, neveru každého druhu a pedofíliu. Nemôžeme si nárokovať na milosť a dištancovať sa od hriechu. Je potrebné, aby sme niesli všetko, tak ako Ježiš niesol všetko, milosť i hriech, dobré i zlé, bez toho, aby si nárokoval na svoju nevinu, hoci bol nevinný.
6. 6. Niesť škandál biblicky si od nás žiada „novú pieseň". Spievajme Pánovi novú pieseň! Písmo nás k tomu vyzýva. Napadlo vám niekedy, o čom je stará pieseň? Ak máme spievať novú, o čom je stará, a ako sa tá nová bude od nej líšiť? Ježiš to hovorí jasne: Ak naša cnosť nesiaha hlbšie než cnosť zákonníkov a farizejov (stará pieseň), nevojdeme do kráľovstva Božieho. Aká bola cnosť zákonníkov a farizejov? V skutočnosti veľmi vysoká. Bola to morálka spravodlivosti a poctivosti: oko za oko, zub za zub, odplať každému rovnakou mierou. Čo je chybné na tejto jednoduchej cnosti spravodlivosti? Je príliš jednoduchá! Každý, dokáže žiť do určitej miery cnostne podľa prísnej spravodlivosti. Keby sme parafrázovali Ježiša, mohlo by to znieť takto: „Každý vie byť milý k tým, ktorí sú milí k nemu, každý vie odpúšťať tým, ktorí mu odpúšťajú a každý vie milovať tých, ktorí milujú jeho. Ale vieme ísť ďalej? Vieme milovať tých, ktorí nás nenávidia? Vieme odpúšťať tým, ktorí nám nevedia odpustiť? Vieme byť milosrdní k tým, ktorí nás preklínajú? To je skutočný test kresťanskej ortodoxnosti. A to je aj to, čo sa od nás žiada v tomto škandále: dokážeme milovať, odpúšťať, natiahnuť ruku a byť empatický novým spôsobom? Dokážeme súcitiť s obeťami aj s páchateľmi? Vieme súcitiť s niektorými predstaviteľmi našej cirkvi, ktorí pochybili? Vieme pomôcť niesť niečo, čo v nás nevyvoláva pocity šťastia a čistoty?
7. 7. Potrebujeme „uvažovať“ tak ako Mária. Musíme začať „uvažovať“ v biblickom zmysle slova. Ako to máme robiť? Uvažovať v biblickom zmysle slova znamená držať, niesť a premeniť napätie tak, aby sme neodplácali rovnaké rovnakým. Ježiš a Mária vezmú energiu, dobrú i zlú, podržia ju, nesú, premenia a vrátia ju premenenú. Zákonníci a farizeji jednoducho len vrátia to, čo dostali, lásku za lásku, nenávisť za nenávisť. Ježiš je pre nás príkladom. Zobral na seba nenávisť, podržal ju, premenil a vrátil späť ako lásku, zobral zatrpknutosť, podržal, premenil a vrátil späť láskavosť; zobral prekliatia, podržal, premenil a vrátil späť požehnania; zobral zradu, podržal, premenil a vrátil odpustenie. Mária to robila pod krížom – držala, niesla a premieňala napätie, aby ho nevrátila späť. A to je to, k čomu sme teraz povolaní, aby sme pomohli niesť tento škandál biblicky – držať, niesť a premeniť napätie tak, aby sme ho nevracali – zranenie za zranenie, zatrpknutosť za zatrpknutosť, obvinenie za obvinenie, hnev za hnev, vinu za vinu. Všetko, čo môžeme urobiť, je „stáť“ silno, potichu; držať a niesť napätie, čakať, až pokiaľ ho nevieme premeniť tak, aby sme vyslovili slová láskavosti, odpustenia a uzdravenia. Nie je to jednoduché.
8. 8. Musíme znovu potvrdiť našu vieru v Boha ako Pána. Aj toto nakoniec prejde. Aj po tomto príde vzkriesenie. Boh je stále Bohom a pevne vedie tento vesmír. Naša modlitba v čase krízy musí byť modlitbou, ktorá presne potvrdí, že Boh je stále Pánom tohto sveta. Keď sa Ježiš modlil v Getsemanskej záhrade, v najtemnejších chvíľach začal modlitbu takto: Abba, Otče, pre teba nič nie je nemožné. V podstate hovorí Bohu: Stále máš tento svet pevne vo svojich rukách – hoci dnes to tak nevyzerá. Ukrižovaním sa život nekončí, vedie k novému, bohatšiemu životu.
9. Musíme trpezlivo zostať s bolesťou. Toto
je temná noc duše, ktorá ako každá temná noc duše znamená roztiahnuť srdce.
Naťahovanie je vždy bolestivé a je v našej prirodzenosti urobiť
niečo, čo bolesť ukončí. Ale bolesť neprestane, kým sa nenaučíme, čo sa máme
naučiť. Bolesť srdca nás nikdy neopustí, pokiaľ nepochopíme, čo sa máme naučiť
a ako si rozšíriť srdce takým spôsobom, ktorým ho máme rozšíriť. Táto
bolesť v cirkvi zostane dovtedy, kým sa nenaučíme, čo sme sa z toho
mali naučiť. A čo nás to má naučiť okrem novej pokory? Dnes je
v našej kultúre obrovská bolesť, zničené duše kvôli sexuálnemu
zneužívaniu, a my, cirkev, máme byť ako Kristus – ponúknuť naše telo ako
potravu pre život sveta a otvoriť zranenie pre uzdravovanie.