Apoštol Pavol napísal svoj List Efezanom aj ako pomôcku na zmenu sveta. Išlo mu o to, aby kresťania vytvorili alternatívnu spoločnosť k vtedajšej rímskej ríši. Tá zabezpečovala stabilitu, mier a istý blahobyt. Rímsky poriadok však fungoval podobne, ako dnes fungujú najmocnejšie štáty sveta. Hromadia obrovské zisky pre svojich boháčov, poriadok udržiavajú pomocou veľkých armád, odmietajú sa uskromniť, drancujú prírodu a poslušnosť obyčajných ľudí zaisťujú konzumom a zábavkami. V časti listu, z ktorej sa dnes čítalo, apoštol spomína viacero postojov, ktorými sa kresťania majú odlišovať od pohanov. Napríklad píše: Odložte lož, hovorte pravdu, slnko nech nezapadá nad vaším hnevom, zlodej nech nekradne, ale poctivo pracuje. Nech z vašich úst nevyjde zlé slovo, iba dobré, odhoďte každý hnev a rúhanie, buďte k sebe dobrí, odpúšťajte si... Na záver Pavol uvedie dôvod, prečo sa to dá a prečo to máme robiť: Boh vám odpustil v Kristovi! Preto sa snažte podobať Bohu a žite v láske podľa Krista, ktorý vydal seba samého ako dar za nás a ako obeť, ktorá vonia Bohu.
Mravné postoje ako nekradnúť, hovoriť pravdu, nešíriť hnev, odpúšťať – to sú všetko normálne požiadavky, žiadne veľké ideály. Predsa, vieme z vlastnej skúsenosti, že ich nie je ľahké splniť. Sme ľudia chybujúci a hriešni. Aj kresťania. Preto je dôležité všimnúť si, čo apoštol uvádza ako dôvod mravného života. Tým dôvodom nie je strach z trestu za prestúpenie zákona, ani vynikajúce rozumové schopnosti, ktorými by sme predišli omylom a hriechom. Tým dôvodom je skúsenosť s milosrdenstvom Boha, zjavenom v Kristovi. V ňom sme skúsili odpustenie, prijatie a lásku, hoci sme si ich nezaslúžili. Zároveň sme v Kristovi skúsili, že je možné brať svoj život ako dar a obeť. Keď počujeme obeť, možno si predstavíme – ako hovorila stredoveká teológia – obeť, ktorú potrebuje Boh, aby sa už na nás, hriešnych, nemusel hnevať. Apoštol však hovorí o obeti z iného dôvodu. Je to obeť ľúbeznej vône! Život ako dar, život ako krásna vôňa, ktorá stúpa do nebies. Takej vôni prirovnáva apoštol Ježišov život, v tom máme napodobňovať Boha aj my a žiť v Kristovej láske.
O psoch sa hovorí, že pohryzú len človeka, ktorého sa boja (majú s ľuďmi zlú skúsenosť), alebo hryzú tie, ktoré sú majiteľmi vedené k tomu, aby boli agresívne. O to viac to platí medzi ľuďmi. Naše správanie je reakciou na správanie iných voči nám. Preto apoštol odôvodňuje mravný život skúsenosťou prijatia a odpustenia. V starovekom svete pohania verili v bohov, ktorí sú samopašní, robia si, čo chcú, v tom zmysle sa podnes povie: „bohovský“ život. Jeden filozof povedal, že starovekí bohovia boli obrazom všetkých možných nerestí, nie čností. Ľudia sa chceli podobať bohom tým, že budú bezuzdne robiť, čo sa im zachce. Tak je to vyjadrené aj v známych gréckych bájkach a povestiach. Rozumnejší ľudia medzi pohanmi pochybovali o existencii takýchto bohov a rozumom sa snažili odôvodniť čnostný život. Ak sa im podarilo povzniesť nad primitívnosť pohanského prostredia, predsa často končili v zatrpknutosti nad nenapraviteľnosťou sveta. Známy je prípad filozofa Senecu (+65 n. l.), ktorý bol učiteľom cisára Neróna. Seneca napokon pre seba nenašiel iné riešenie ako podrezať si žily. To sa medzi intelektuálmi bralo ako dôstojná smrť. Keď apoštol hľadal alternatívu k pohanskému Rímu, dôvod k mravnosti nevidel v zdravom rozume ani v strachu pred Božím trestom, ale v šírení skúsenosti s láskou, zjavenou v Kristovi. Mňa premenila – tak svedčil Pavol –, môže aj iných premeniť.
Robme si starosti
o svet, ale nebuďme skeptickí. A či už starší alebo mladší,
nepodceňujme sa! Nebudeme už prezidenti, ministri ani biskupi, ale môžeme meniť
svet. Môžeme vytvárať siete vzťahov, priateľstiev, spoločenstiev modlitby, múdrosti
a vďačnosti a vzájomne sa obohacovať. Prvotné kresťanstvo sa nešírilo
najlepšie vtedy, keď rímski cisári začali cirkev podporovať. Omnoho lepšie sa
šírilo vtedy, keď si ľudia hovorili: Čo sú to za ľudia tí kresťania? Prečo
pomáhajú, prečo sa starajú o chorých a starých, prečo aj
o cudzích, s ktorými nie sú rodina? Aj pre dnešný svet platí: Nezmení
ho zázrakom nejaký úžasný prezident, minister či biskup, ale spoločenstvá ľudí,
ktorí sú spojení vierou, že život je dar a sami sa stanú voňavým darom pre
druhých.
Ponad naše generačné, vzdelanostné, sociálne a iné rozdielnosti vytvárajme teda siete takejto viery a odovzdávajme si skúsenosť vzájomného záujmu až lásky. Nepremeškajme príležitosť poďakovať sa za všetko, čím sme obdarovaní. Zostaňme spojení v myšlienkach a modlitbách, keď budeme od seba vzdialení! A dosvedčujme ako apoštol, že to funguje, že tieto siete vzťahov nás držia, sprevádzajú a premieňajú – nás i náš svet!