Ján Krstiteľ nebol biskupom ani kňazom. Kňazom (židovským) bol jeho otec Zachariáš. Ako čítame v Lukášovom evanjeliu, svoje povinnosti si plnil, ale Božiemu konaniu veľmi nerozumel. Na rozdiel od iných ľudí, ktorých Boh oslovil, Zachariáš Bohu nevedel uveriť a na znak toho onemel. Keď sa mu narodil syn, pýtali sa ho, aké mu dá meno, a keďže bol stále nemý, napísal, že súhlasí, aby sa volal Ján. Pri Jánovom narodení nič nebolo normálne. Ani vek rodičov, ani ich chápanie udalostí, ani meno pre chlapca. A ani budúcnosť: Čím bude tento chlapec? Podľa židovských zákonov mal sa stať kňazom ako jeho otec. Tým sa však nestal. Stal sa prorokom.
Čo znamená byť prorokom, dozvedáme sa dnes zo Starého zákona, z knihy proroka Izaiáša. V 49. kap., ktorá pochádza zo 6. stor. pred Kr., opisuje sa povolanie proroka ako Božie vyvolenie ešte v živote matky. Samo poslanie proroka je farbisto vykreslené: Prorok je prirovnaný k šípu, ktorý si Boh dá do svojho tulca. Keď príde čas, vytiahne ho a vystrelí. Prorok svoju situáciu neopisuje nijako príjemne: Nadarmo som sa namáhal, márne som mrhal svoju silu. Boží prorok nemá uhladenú cestu a veľa riskuje. Predsa môže vyznať: Moje právo a odmena je u Pána (Iz 49,4). Chce povedať, že Boh ho podrží a učiní schopným osloviť nielen vlastných, ale aj cudzích ľudí.
Byť biskupom či kňazom je viditeľná záležitosť zväčša spojená s nejakou funkciou. Byť prorokom nie je také jasné. Poznáme vôbec nejakého proroka, človeka, ktorého by sme pokladali za povolaného, aby obrazne povedané bol „ústami Boha, ukrytý v Božej ruke, v príhodný čas vystrelený ako šíp“? V cirkvi sme si na vlastnú škodu odvykli mať prorokov. Nazdali sme sa, že stačí mať biskupov a kňazov. Starý aj Nový zákon však jednoznačne predstavujú prorokov ako hovorcov Boha. V Starom zákone boli kňazi konateľmi rituálu; tvrdo povedané – konali prácu rituálnych mäsiarov. V Novom zákone mali apoštoli svojich nástupcov, neboli to žiadni ritualisti, ale hlásatelia Božieho slova a strážcovia jednoty spoločenstva. Z tejto pozície predsedali zhromaždeniu veriacich. Nerobili rituál, viedli modlitbu. Komunita veriacich mala aj ľudí, ktorých nazývali prorokmi. Cirkev je vybudovaná na apoštoloch a prorokoch a uholným kameňom je Kristus (Ef 2,20), píše Pavol v Liste Efezanom. Apoštoli sa starali o vernosť Ježišovmu evanjeliu, proroci sa mali starať o živosť, kritickú aktualizáciu evanjelia.
Ako spoznáme, že niekto je Boží prorok? Keď Ján vyrástol, odišiel na púšť. Svoje poslanie prežíval v samote. Žil len z toho, čo mu na nocľah, jedlo a ošatenie poskytla príroda. Musel vyzerať divne. Po istom čase sa presunul k obchodnej ceste cez rieku Jordán, kde bol brod, a začal kritizovať pomery v Izraeli. Tých, čo zatúžili po obrátení k Bohu, začal krstiť. Ako sa spoznalo, že je Boží prorok? Ján zjavne netúžil mať moc. Nepredvádzal sa (dnes by sme povedali: neukazoval sa v médiách), nevytváral okolo seba okruh fanúšikov, hovoril aj vtedy, ak mal z toho zjavnú škodu. Chcel zmenu pomerov, nie zachovať stabilitu... Rozlíšiť proroka od čudáka a fanatika nemusí byť jednoduché. Skutočný prorok má však skromnosť, nehľadá priazeň ľudí, a keď pritiahne ľudí k sebe, posiela ich ďalej. Tak ako Ján posielal ľudí k Ježišovi.
Kde by sme dnes mali hľadať prorokov? Medzi tými, ktorí sú skromní a zároveň radikálni, kritickí, ale nie zlostní, ktorí nepútajú ľudí na seba, ale pomáhajú, aby každý počul Božie oslovenie. V našej cirkvi mali tradične úlohu prorokov zvlášť mnísi a rehoľníci. Nedávno vyšla v slovenčine kniha pod názvom Vďačnosť/ Srdce modlitby (Petrus, Bratislava 2018). Autorom je mních, benediktín David Steindl-Rast. Hovorí sa mu brat David. Za podstatu mníšskeho života označuje dozrievanie v básnictve, ľudskosti a tajomstve Slova. Počas svojho života sa s priatelil aj s mníchmi iných náboženstiev. Žil v kláštore i osamote. Po celom svete prednášal o spiritualite. V USA ho bolo vidieť na uliciach pri protestoch proti vojnovej vládnej politike. Vo veku viac ako 80 rokov začal pôsobiť na internete cez stránku o duchovnom živote, ktorú nazval Vďačnosť. Brat David hovorí: Vďačnosť je schopnosť povedať vždy znova áno životu.
Áno životu, Bohu a ľuďom, nie moci. Pozitívne a súčasne kriticky. To je poslanie prorokov. Aspoň kúsok proroka by mal mať v sebe každý z nás. Potom náš život, život osobný, spoločenský i duchovný nestŕpne a neochrnie; bude vždy znova mladý a nový.