Dávny exodus
Premýšľam o tragických i nádejných udalostiach ostatných týždňov na prahu Veľkej noci. Kresťanské veľkonočné rozprávania udržiavajú spomienku na veľké zástupy Hebrejov, ktorí sa niekedy v 2. tisícročí pred n. l. odhodlali na revolučný prechod (exodus) z Egypta, z krajiny zotročenia. Ich prechod do slobody napokon trval celé desaťročia, pričom sa uprostred zmätkov a blúdení učili byť národom zasväteným svojmu Bohu Osloboditeľovi. Potomkovia nomádskych Hebrejov, náboženský Izrael, učinili z exodu svojich predkov ústredný sviatok oslobodenia, pričom verili, že ich na ceste viedol sám Boh.
Ježiš ako dedič viery svojho národa posunul predstavy o vyslobodení až tak, že sa zrodil nový ľud exodu. Tento ľud už neputuje len do jednej vysnívanej krajiny, ale kráča dejinami sveta, aby v spolupráci s Bohom sám sa stal nositeľom oslobodenia pre svet. Preto kresťania na Veľkú noc okrem spomienky na dávny hebrejský exodus prežívajú najmä záverečné akty Ježišovho života – jeho tragickú smrť a jeho zmŕtvychvstanie. V rozprávaniach o týchto udalostiach sa spomínajú dva pochody, dva veľké zástupy ľudí. Jeden zástup tiahne s Ježišom ulicami hlavného mesta, aby ho oslávil ako svojho Mesiáša, druhý zástup ide v protismere a na Ježiša volá: Ukrižovať ho! Pre nás môže byť zaujímavá transformácia prvej skupiny ľudí, Ježišových prívržencov, ktorí sa pod tlakom okolností rozpŕchli a vlastne celkom rezignovali. Ako sa z týchto ľudí mohol stať dejinotvorný činiteľ, katalyzátor pozitívneho pohybu dejín?
Spravodlivý
Po určitých skúsenostiach si dávame pozor, nechceme lacno naletieť, ani ľahko veriť. Kulisami dejín (a ulíc) trasú aj šarlatáni a blázni. Skutočný prechod z temna do slobody razia obetavci, ktorí uverili príbehu slobody ako svojmu poslaniu. Nie preto, aby nakrátko vystúpili na piedestál slávy, ale aby šli za víziou oslobodenia z politickej, ekonomickej, morálnej i existenciálnej temnoty. Obetavec (v Biblii nazývaný nevinný Baránok alebo spravodlivý Služobník) môže pre niekoho vyznieť ako sakrálna (zástupná) obeť, ktorú niekto mocný potrebuje na svoje uzmierenie. V politicky povrchnom pohľade môže zasa smrť Spravodlivého vyznieť ako spúšťač nádejných procesov. Tieto skratkovité predstavy však nevedú k cieľu. V skutočnosti sa vopred nevie nič, je tu len vízia Spravodlivého a jeho riskantné konanie, ktorým tú víziu overuje, nakoľko je nosná a možná.
Samotná podstata kresťanskej Veľkej noci – vzkriesenie Spravodlivého – nachádza sa mimo dejín, dejinne je však uchopiteľný zrod spoločenstva, ktoré sa najprv zľaklo smrti Spravodlivého, aby sa následne obnovilo vierou v jeho vzkriesenie. Toto spoločenstvo funguje len v dosvedčovaní života Spravodlivého (pred jeho smrťou i po nej), čo sa stáva uveriteľným len vďaka vždy novej aktualizácii v konaní svojich členov. Kým masa znepokojených ľudí raz búra a inokedy rezignuje, dlhodobý pozitívny efekt prináša len komunita, ktorá si overuje svoju víziu vo vlastnom „riskantnom“ konaní, ktorým tú víziu aktívne prijíma a uskutočňuje.
Osoby a systém
Zhromaždenia a pochody tisícov ľudí v uliciach našich miest, ktoré sa odohrali v ostatných týždňoch, niektorí pamätníci prirovnávali k zhromaždeniam z novembra roku 1989 alebo k nedávno slávenému 30. výročiu tzv. Sviečkovej manifestácie. Takéto prirovnania platia len pri veľmi povrchnom pohľade. V novembri 1989 sa vyprofilovali jasné politické požiadavky, ktoré smerovali nielen k výmene osôb vo vedení štátu, ale k celkovej zmene systému. Dnes takéto požiadavky po zmene systému nepočuť. Viac-menej všetky súčasné požiadavky vychádzajú z hlbokej nedôvery k morálnej hodnote osôb, ktorými sú obsadené vrcholové pozície v spoločnosti. Deliaca čiara má akoby prebiehať medzi slušnými a neslušnými, morálnymi a nemorálnymi ľuďmi.
Žiadna normálna spoločnosť sa však nemôže riadiť subjektívnymi pohľadmi na morálku jednotlivých osôb. Preto si spoločnosť vytvára štruktúry na posúdenie mravnosti, ako sú rôzne kontrolné a vyšetrovacie orgány a súdna moc. Na dnešnom Slovensku však vládne mimoriadne veľká nedôvera nielen voči vládnucim politikom, ale aj voči predstaviteľom polície, prokuratúry a súdov. Príčinou tejto nedôvery je tušenie či presvedčenie, že za každým dôležitejším rozhodnutím politikov, policajtov, štátnych úradníkov a sudcov je temer vždy skrytý predstaviteľ nejakej finančnej oligarchie, korporácie či mafie. Ako možno prekonať takúto nedôveru? Naozaj len výmenou boháčov vládnej koalície za boháčov opozície, mocipánov na jednej za mocipánov na druhej strane?
Predpokladám, že verejnosť či ľud cíti sa byť protihráčom každej vládnucej moci. Potom sa však pýtam: Môže ísť len o výmenu na vrchole hierarchickej mocenskej pyramídy alebo by malo ísť o jej odstránenie a zmenu systému? V našich postkomunistických krajinách si povieme, že socializmus sme tu už mali, a tak sme si zvolili demokraciu. Prečo sa však tak málo pýtame, či podoba súčasného politicko-ekonomického systému naozaj podporuje demokraciu, a prečo je moc v našich formálne demokratických spoločnostiach taká krehká a ľahko zneužiteľná?
Pyramídy alebo sieť
Dobre fungujúca spoločnosť sa niekedy prirovnáva k sieti. Podľa tejto predstavy spoločnosť nemá byť ako pyramída, ale ako sieť, ako prepojenie ľudí, ktorí našli svoj stred. Ten stred nie je akési riadiace centrum, ktoré vysiela pokyny do okolia. To by sme boli zasa ako v pyramíde, kde jedni sú hore a väčšina dolu. Takým stredom môže byť len niečo, k čomu sa ľudia budú prirodzene upínať ako rastliny k slnku. Funkčná sieť vzniká vtedy, ak pohyb neprebieha len medzi jednotlivcami a centrom, ale súčasne medzi jednotlivcami navzájom, pričom stred slúži práve tomu, aby komunikácia v sieti mala svoj zmysel.
Porovnávať protestné zhromaždenia z marca 2018 so zhromaždeniami spred 30 rokov nemôžeme, ak za dnešným spoločenským pohybom nebude vidno sieť, ktorá ľudí spája (ani náhodou nemyslím virtuálne siete). Novembrová revolúcia roku 1989 bola síce ovplyvnená okolnosťami v okolitých krajinách, ale jej aktívnymi nositeľmi boli naši zosieťovaní ľudia. Ľudia z náboženských, ochranárskych, intelektuálskych sietí či krúžkov; ľudia z ostrovov tzv. pozitívnej deviácie. Aj v cirkvi to neboli ľudia z vrcholu pyramídy, ale ľudia zdola, ktorí sa navzájom prepojili v spoločenstve vedome angažovaných a solidárnych. Preto na uliciach novembrovej revolúcie nebola len masa nespokojných, ale aj siete, spoločenstvá ľudí s víziou, programom a vzájomnou súdržnosťou.
Pri spätnom pohľade sa zdá, že prelom do života „v pravde a láske“, ako sa trochu naivne pred 30 rokmi hovorievalo, sa nepodaril. Nie je to celkom tak. Na dnešných zhromaždeniach na ľudí nečíhajú policajti, ktorí by ich prišli zmlátiť. Médiá nie sú cenzurované vládou. A demokratické voľby budú; ak nie predčasné, tak tie normálne. Našej pozornosti unikli však iné nebezpečenstvá. Uprostred nedokončených pokusov o presieťovanie spoločnosti vztýčili sa nové pyramídy moci. Vypínajú sa na základoch, ktoré tvoria ľudia zbavení vedomia o sebe, vedomia o svete, vedomia o ideológiách a mechanizmoch súčasnej moci. Ľudia, ktorí nepoznajú svoj stred.
Bohovia a otázky
Čo by mohlo byť tým stredom? Či sa to niekomu páči alebo nie, vždy to bude nejaký boh, nejaké božstvo. Zasa s tým rozdielom, že buď bude hodné úcty alebo bude len fascinovať a ovládať. Filozof Václav Bělohradský v úvode do knihy svojich esejí (Společnost nevolnosti, Praha 2007) hodnotí súčasnú postmodernú spoločnosť ako spoločnosť, ktorá je v tom podstatnom rovnaká už dvesto rokov: „Vyznáva sa v nej fundamentalistické náboženstvo rastúceho Rastu, ktoré má svoje chrámy – supermarkety, svojich veľkňazov – manažérov a maklérov, svoje rituály a jazyky – reklamy a manažérsky ptydepe, ktorým je dnes naučená angličtina. Keď po odprataní trosiek Twin Towers newyorská burza obnovila svoju činnosť, na pódium vyšiel menší tučnejší muž a zvolal mocným hlasom ,America goes back to bussines‘. A bolo to, ako by vítal nejakého boha, ktorý – vyhnaný zo svojho domu – sa teraz doň slávne vracia.“
Stred, ktorý sme si vytvorili v našej postmodernej dobe, je boh rastúceho Rastu, modla Zisku. Je to stred, ktorý vie priťahovať, vťahovať všetko do seba, ktorý vie vládnuť. Václav Bělohradský naznačuje, že preňho ako filozofa tým zaväzujúcim zmyslom sú aj otázky, ktoré, keď sa overia ako relevantné, po stáročia orientujú život skupín, národov i celých civilizácií. „Dnes je ale verejný priestor obsadený agresívnym molochom zábavného priemyslu, ktorý z neho vytláča každú relevantnú otázku. To, čomu hovoríme ,kultúra‘, sú len obyčajné cultural events, ktoré majú svojich manažérov, svojich sponzorov, svoje loga. Zvyšky grécko-rímsko-kresťansko-občianskeho logos šrotuje moloch zábavy na loga.“
V pokračovaní svojej úvahy cituje Bělohradský filozofa Gianniho Vattima, ktorý odmieta chápať filozofiu ako ďalšiu moc, ako hegemóna, a vyznáva sa, že sa mu páči predstava siete: „Nemyslím však na ľudí ako na ryby v sieti, skôr na akrobatov. Sieť je pre mňa akrobatickým nástrojom, spleťou ciest, ktorými je možno sa vydať; ľudská existencia spočíva práve v tomto pohybe medzi okami siete, chápanej ako pletivo možných spojov... Pletivo, v ktorom je chytená naša existencia, je súhrn odkazov, ktoré nám ľudstvo odovzdáva v reči a v rôznych ,symbolických formách‘. Filozofia nás musí naučiť pohybovať sa v spleti týchto odkazov a prežívať každý jednotlivý odkaz a každú jednotlivú skúsenosť v ich vzájomnej nadväznosti, ktorá dáva skúsenosti zmysel.“
Filozof Jan Sokol hovorieva, že filozofia začína tam, kde sa kladú otázky, a náboženstvo tam, kde sa od otázok prechádza k úcte. Náboženstvo, ktorým prejavujeme úctu, však môže byť rôzne – zväzujúce i oslobodzujúce. Veľkonočné sviatky sú sviatkami náboženstva oslobodenia – osobného i spoločenského. Kto ich však chápe práve takto?
Veľká noc chudobných
V Latinskej Amerike, skadiaľ pochádza súčasný hlavný predstaviteľ katolíckej cirkvi, je veľa nábožensko-občianskych spoločenstiev, ktoré si iniciatívne vytvárajú chudobní ľudia. Kňazov a iných profesionálnych pracovníkov cirkvi majú medzi sebou veľmi málo. V mnohých spoločenstvách títo ľudia slávia Veľkú noc tak, že nielen zachovajú známe rituály, ale aktualizujú si príbeh o prechode Hebrejov z otroctva do slobody a príbeh prechodu ukrižovaného Ježiša zo smrti do vzkriesenia. Sedia pri ohňoch a rozprávajú si príbehy, ktoré ich samých oslobodzujú, ktoré ich motivujú povstať a vydať sa na cestu, ktoré premieňajú pasívnych prijímateľov osudu na aktérov vlastného oslobodenia.
V španielčine sa pre zhromaždenie ľudí používajú dva pojmy: gente a pueblo. Gente je dav, masa. Pueblo je spoločenstvo spojené spoločným stredom, solidaritou i bojom za slobodu. Pápež František používa vo svojej reči dôsledne pojem pueblo. Oslovuje ľudí, ktorí nebudujú pyramídy, ale sieť. V pueblách, komunitách latinskoamerickej cirkvi, za ostatných 50 rokov bolo zavraždených množstvo biskupov, kňazov, rehoľníkov, angažovaných ľudí. Objednávatelia vrážd sú známi: Finanční oligarchovia v pozadí pyramíd moci. Netreba si robiť ilúzie – zostávajú nepotrestaní.
Recept proti chuti k moci a sklonu ku korupcii vidím len jeden: Odmietať pyramídy a tvoriť siete. Nesmú to však byť siete len pre elitu a „kaviareň“, nesmú to byť novinárske, intelektuálne či cirkevné bubliny. Spojenie musí fungovať najmä pre chudobných!
Naše sviatočné rituály majú vždy len sprostredkujúcu funkciu. Na Veľkú noc nám majú pomôcť zažiť ten veľký exodus z otroctva do slobody a osvojiť si ho, aby sme ho vo chvíli precitnutia dokázali zažiť nielen vo svojom vnútri, ale konali aj navonok. Nielen politicky, hoci aj. Precitnutie sa vydarí za jednej podmienky: Nereagujme pricitlivo na vlastné ublíženie, ale vnímajme zranenie iného. Inšpirovaní zo stredu svojej úcty zostaňme prepojení. Tam, kde sa takto vníma, rozpráva, modlí a precitá, sa aj koná – v sieti solidarity, ktorá podrží.