Pani redaktorka nadviazala na posledné vety, ktorými som končil jeden môj článok: Precitnutie sa vydarí za jednej podmienky: Nereagujme pricitlivo na vlastné ublíženie, ale vnímajme zranenie iného. Inšpirovaní zo stredu svojej úcty zostaňme prepojení. Tam, kde sa takto vníma, rozpráva, modlí a precitá, sa aj koná – v sieti solidarity, ktorá podrží.
Precitnutím som myslel isté vyrušenie, prehliadnutie, zjavenie, ktoré naštartuje pozitívnu zmenu v našom živote. Ako som včera spomenul, ľudia, ktorí boli schopní zažiť vzkrieseného Ježiša ako svojho Krista a Pána, precitli pri stretnutí s ním už skoršie. Buď sa nechali nadchnúť ako apoštoli jeho programom Božieho kráľovstva, záujmom zmeniť svet, pomôcť ľuďom k právu a spravodlivosti, alebo celkom osobne zažili ako Mária Magdaléna a ďalší, ako ich Ježiš uzdravuje a dvíha z prachu poníženia a ničoty. Ak naše precitnutie má mať trvalejšie dôsledky, je naozaj nutné, aby sme sa nezaoberali len sebou samým, svojimi boľačkami, ale vnímali zranenia ostatných. Nežiada sa nejaké hrdinské popretie seba, ale jednoducho to tak funguje, že ak sa otvoríme pre problémy a bolesti iných, začnú sa uzdravovať aj naše vlastné problémy a rany. Z toho vzniká sieť vzťahov, ktorá nás podrží. Svedectvom toho sú aj tie naše sviatočné pozdravy a priania. Najviac si cením pozdravy od tých, s ktorými som málo, ktorých poznám vlastne len na diaľku, ale z ich pozdravov a myšlienok zisťujem, že si skutočne rozumieme.
Takúto skúsenosť mal aj apoštol Peter, ktorého slová zaznamenané v Skutkoch apoštolov sme čítali včera i dnes pri bohoslužbe. Dnes išlo o časť jeho reči, ktorú mal Peter predniesť v deň Turíc, na deň zoslania Ducha Svätého, v Jeruzaleme. Dar Ducha sa na Ježišových učeníkoch prejavil takým spôsobom, že vzbudili pozornosť na verejnosti. Keď sa ľudia zbehli po rozruchu, ktorý nastal, Peter k nim ako zástupca ostatných učeníkov prehovoril. Bolo to pravdepodobne niekde na ulici, možno pred chrámom. Na reči, ako je zapísaná v knihe Skutky apoštolov, vidíme tieto základné myšlienky: Peter pripomenul skúsenosť, ktorú mali s Ježišom mnohí ľudia v Izraeli. Povedal im: Nemôžete poprieť mocné činy, ktoré Boh cez neho vykonal... Potom jasne vyslovil tvrdú pravdu: Vy ste ho zmárnili... Nasledovalo svedectvo, že Ježiša Boh vzkriesil z mŕtvych. Aby to poslucháčom objasnil, odvolal sa na Žalm 16. Toto objasnenie platilo na poslucháčov, ktorí boli Židia a dobrí znalci Biblie. Tie myšlienky zo Starého zákona poznali, teraz ich však vnímali v novom svetle. A vnímali určite aj zmenu Petra a ostatných. Teologicky povedané: Ježišovo vzkriesenie je mimo dejín; neuchopiteľné v našom časopriestore. V dejinách je však uchopiteľná skúsenosť so zmenou ľudí, ktorým sa dostalo zjavenia. Dávne vízie prorokov sa odrazu vnímali ako uskutočnené na Ježišovi.
Ako mi napísala tá pani redaktorka, veriť v dobro človeka je naozaj otázka viery, nie racionality. Aspoň nie tej racionality, toho rozumu, ktorý sa uplatňuje v modernej vede a technike. Filozoficky povieme, že ide o analytický rozum. Rozum, ktorý vníma iného v jeho zraneniach, rozum, ktorý chce pochopiť iného, ktorý si prizná vlastné zlyhania a túži po precitnutí, musí byť iný typ rozumu. Filozoficky sa mu hovorí anamnetický čiže pamätlivý, nezabúdajúci, napríklad aj na bolesť a na biedny stav sveta, kde vládne zákon kto z koho. Je to rozum, ktorý sa nezmieruje s nespravodlivosťou, ktorý hľadá vykúpenie a túži po uzdravení. Tým všetkým sa stáva súčasťou viery, ktorá ponúka nielen útechu, ale skúsenosť, prečo sa oplatí žiť a mrieť.
O tomto prečo a ako a tiež kto bude nositeľom viery v dobro a život, si po tieto veľkonočné dni vymieňame pozdravy a priania a zároveň tvoríme sieť vzťahov, ktoré pred svetom dosvedčia, že sa to dá a oplatí.