Keď pokračujeme v čítaní Prvého listu apoštola Pavla Korinťanom, vidíme, že v 7. kap. Pavol zostáva pri téme intímnych vzťahov medzi ženami a mužmi. Kým najprv varoval pred smilstvom, tu na prekvapenie píše o manželstve tak, akoby bolo len útočišťom pred týmto hriechom: Vzhľadom na nebezpečenstvo smilstva nech má každý svoju ženu a každá nech má svojho muža (1 Kor 7,2). Podobne píše ďalej, nech slobodní ľudia a vdovy zostanú tak, ako sú, ale ak sa nevedia zdržať, nech vstúpia do manželstva (1 Kor 7,9). Nie veľmi povzbudivo vyznievajú aj apoštolove rady, keď píše: Si viazaný k žene? Nevyhľadávaj rozluku. Si bez ženy? Nehľadaj si ženu. Ale ak sa oženíš, nezhrešíš (1 Kor 7,27-28). Až v časti 7. kap., ktorá sa číta dnes pri liturgii, sa dozvedáme dôvod Pavlovej skepsy voči manželstvu: Čas je krátky, aby napokon aj tí, čo majú ženy, boli, akoby ich nemali (1 Kor 7,29). Podobne skepticky pokračuje o iných záležitostiach a svoje uvažovanie končí slovami: Lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa (1 Kor 7,31).
Tradične sa táto Pavlova poznámka vykladá ako dôkaz, že kresťania v tej dobe očakávali skorý koniec sveta. V texte, ktorý pokračuje (čítať ho budeme pri liturgii o týždeň), však Pavol uvádza ešte iný argument, prečo neženiť sa: Aby sa kresťania starali o veci Pánove, nie o svetské veci, k čomu apoštol radí aj snahu páčiť sa manželke. Pritom si treba uvedomiť, že to Pavol neodporúča len nejakej vybranej skupine kresťanov (ako sú napr. rehoľníci, mnísi), ale všetkým. Toto sa dá porozumieť, ak si vyjadrenie – kto má ženu, nech sa správa tak, akoby ju nemal – pretlmočíme inak: Kto má ženu, nech koná tak, akoby žena nebola jeho najväčším pokladom. Podobné platí na ostatné skutočnosti, o ktorých píše Pavol (plač, radosť, majetok). Apoštol nechce potláčať city, ale chce, aby ľudia videli rozdiel medzi posledným a predposledným, najdôležitejším a dôležitým. Vlastne v súvislosti s manželstvom, ale aj s bolesťou, radosťou, majetkom, pripomína prvé prikázanie Desatora: Nebudeš mať iných bohov predo mnou, nebudeš si ceniť viac niečo iné ako mňa! Podobne sa raz vyjadril Ježiš: Hľadajte najprv Božie kráľovstvo, všetko ostatné sa vám pridá!
Ak si predstavíme život prvých kresťanov v Korinte, z ktorých boli viacerí celkom úspešní, a ďalší sa zasa mohli s istou závisťou s nimi porovnávať, dá sa porozumieť Pavlovi, keď radí, aby títo kresťania nepreceňovali svoje uplatnenie vo svete a nezabúdali na to, čo je najdôležitejšie. Počuli sme to už minulú nedeľu: Vytvárať svoj život podľa Kristovho modelu. Pri pohľade na realitu môže byť mnohé z Pavlovej reči zrozumiteľné aj dnešným ľuďom. Psychológovia vedia povedať mladým zaľúbencom, že láska nespočíva v dívaní sa jeden na druhého, ale v dívaní sa a kráčaní tým istým smerom. Ja v tejto súvislosti hovorievam s mladými ľuďmi o spoločných ideáloch, za ktorými idú. Tým ideálom môžu byť spoločné radosti, bývanie, dieťa, ale aj menej veriaci ľudia chápu, že to má byť aj predstava o niečom, čo ich robí lepšími, múdrejšími, svätejšími.
Keď premýšľame o Pavlových radách kresťanom, vieme už teda pochopiť, o čom hovorí, ale predsa sa pýtame, či nevidí aj iný pozitívny význam manželstva, ako je ochrana pred smilstvom. On sám ten iný význam naznačuje, keď sa zmieňuje o manželstvách kresťanov s neveriacimi (1 Kor 7,14): Neveriaci muž sa posväcuje v žene (kresťanke) a neveriaca žena v bratovi (Pavol myslí kresťana, brata vo viere). My môžeme dodať: O to viac sa tak posväcujú partneri, keď sú obaja kresťanmi. Poznáme ľudí, ktorí po dlhých rokoch manželstva povedia: Za väčšinu dobrého, čo som v živote dosiahol, vďačím svojej žene, svojmu mužovi. Niekto dokonca povie: Ak je vo mne niečo sväté, vďačím za to svojej žene, svojmu mužovi.
My dnes nevieme, ako presne Pavol žil, či naozaj nikdy nebol ženatý, či ovdovel, alebo len rodinu nebral so sebou na cesty. V 9. kap. listu nás môže prekvapiť, ako Pavol píše: Nemáme právo brať so sebou ženu, sestru, tak ako ostatní apoštoli a Pánovi bratia i Peter? (1 Kor 9,5) Vysvetliť sa to dá rôzne. Napokon aj mnohí vojaci z povolania neboli a nie sú bez rodiny. V románe Babička od Boženy Němcovej (situovaného na začiatok 19. st.) babička spomína, ako sa v mladosti zaľúbila do svojho Jiříka, ale ten musel ísť za vojaka v pruskej armáde, a ona potom chodila všade s ním, až kým ho raz nenašla na bojovom poli mŕtveho.
Pre kresťana a každého rozumného človeka má zostať vedomie, že naším najvyšším cieľom nemôže byť jednoducho život so ženou, v rodine, v majetku a pod. Tým cieľom má byť niečo väčšie a svätejšie, k čomu treba dospieť – niekto bez rodiny, iný s rodinou. Dnešné evanjelium to napovedalo: Naplnil sa čas a priblížilo sa Božie kráľovstvo (Mk 1,15).