Spomínam filozofov a chudobných, lebo evanjeliové rozprávania o Ježišovom narodení spomínajú tieto dve skupiny osôb: múdrych a chudobných, mudrcov a pastierov. Pravdepodobne si to neuvedomujeme, ale tieto dva typy ľudí sa spomínajú ako jediné, že sa prišli pokloniť Ježišovi. Podľa Lukášovho evanjelia prišli pozrieť narodeného Mesiáša pastieri, lebo im to zjavili anjeli. Podľa Matúšovho evanjelia merali dlhú cestu do Betlehema mudrci z východu, lebo uvideli Mesiášovu hviezdu. Zdroj zjavenia je u oboch skupín podivný: pastieri dostali zvesť od anjelov, mudrci od hviezdy.
Môžeme uvažovať, nakoľko tu ide o poéziu a nakoľko o fakty, ale veľa k tomu nevieme povedať. Čo vieme povedať, je, že pastieri a mudrci predstavujú ľudí, ktorí prijali Ježiša za Božieho Mesiáša, Krista, a stali sa jeho učeníkmi. Zaujímavá je už samotná skutočnosť, že práve takéto skupiny sa stretli v Ježišovej cirkvi. Normálne neočakávame, žeby nevzdelaní a vzdelaní, chudobní a bohatí k sebe pasovali. Pastieri boli nevzdelaní, boli chudobní; nakoľko boli nábožní podľa vtedajších kritérií, o tom si netreba robiť žiadne ilúzie. Ak ich Lukášovo evanjelium spomína pri narodení, tak určite preto, že podobné typy sa okolo Ježiša vyskytovali počas jeho pôsobenia: verejní hriešnici, ženy s podivnou minulosťou, chorí, maloroľníci a rybári (ktorými boli pôvodne viacerí apoštoli). Ak takíto ľudia prídu k niečomu peknému, tak naozaj len od anjelov. Azda sa za tými anjelmi skrýva väčšia schopnosť intuície, poznanie srdca, ako to často býva u žien a prirodzených neskazených ľudí.
Matúšovo evanjelium spomína mudrcov. Zmienka, že prišli z východu, poukazuje na krajinu, s ktorou mali Židia čulé kontakty. V dnešnom Iraku, Iráne a v ďalších krajinách Blízkeho východu žilo mnoho Židov; desaťtisíce ich tam zostalo ešte z čias tzv. babylonského zajatia. Viacerí patrili k intelektuálnej špičke týchto krajín. V tej dobe sa filozofia a prírodné vedy temer nerozlišovali a všetko to bolo spojené aj s náboženstvom. V intelektuálnych kruhoch sa nepestoval primitívny polyteizmus (mnohobožstvo), ale uctievanie veľkej idey, veľkého rozumu, ktorý sa prejavuje v prírode, kozme, vo hviezdach. Nesmie nám uniknúť poznámka, že mudrci sa vydali na cestu. Mudrc, ktorý sedí doma, ktorý je spokojný s tým, čo vie, ktorý sa vždy znova nepýta, nie je mudrc. Takýchto pýtavých ľudí, hľadajúcich poznanie, ktoré nevedie k pýche, ale poklone a podeleniu sa o vlastné bohatstvo, našli kresťanskí Židia medzi pohanmi – na východe i na západe. Aj odrazom tejto skúsenosti je rozprávanie o mudrcoch.
Ježiš
a neskôr prví kresťania priatelili sa s ľuďmi jednoduchými
i vzdelanými. Tieto skupiny spájala určitá zraniteľnosť. U jedných
pochádzala zo sociálnych a morálnych príčin, u druhých
z intelektuálnej pokory. Traduje sa, že jeden z najmúdrejších Grékov,
Sokrates, mal hovorievať: Viem, že nič
neviem. V tejto zraniteľnosti je človek otvorený pre Božie zjavenie. Naopak,
sebaistí bývajú ľudia zabezpečení majetkovo, spoločensky i nábožensky. Nové
otázky (zvlášť filozofické a náboženské) pokladajú za vyrušovanie, ba
temer za hriech. Niekedy sa títo ľudia pokladajú za tzv. spoločenské elity.
V Matúšovom rozprávaní ich predstavujú Herodes a najmä veľkňazi
a zákonníci, ľudia v istom zmysle tiež múdri, ale nie múdri na ceste,
nie takí, čo sa chcú o svoje bohatstvo podeliť, ale naopak, čo si to svoje
už chcú len chrániť. Znepokojil sa celý
Jeruzalem (Mt 2,3), zhodnotil tento postoj evanjelista Matúš.
Ten teológ, ktorý pred pár rokmi vyčítal našej cirkvi, že nehovorí o Bohu v súvislosti s chudobnými, sa volá Jon Sobrino, je jezuita, a v novembri roku 1989 ako jediný prežil vraždenie na univerzite v San Salvadore. Všetci ostatní profesori, jezuiti, boli jednej noci pozabíjaní vraždiacim komandom pravicovej vlády. Dôvodom bolo spojenectvo týchto intelektuálov s chudobnými. Podľa takýchto spojenectiev poznáme aj dnes, kde sa uctieva Mesiáš. Je to všade tam, kde sa spájajú ľudia citliví, vnímaví, zraniteľní, jednoduchí a múdri – v pokore pred Bohom a vo vzájomnej službe. Pomáhajme si, aby sme aj my patrili medzi takýchto ľudí.