Keď som nedávno písal do jedných novín o Vianociach, keďže išlo o svetské, nie náboženské noviny, a článok, ktorý som mal napísať, mal byť uverejnený na mieste, kde píšu intelektuáli svoje eseje, písal som dosť filozoficky. Filozofická reč napokon nám, kresťanom, nie je cudzia, veď práve na Vianoce pri hlavných bohoslužbách čítame úvod do Jánovho evanjelia, ktorý už na prvé počutie znie filozoficky: Na počiatku bolo Slovo a Slovo bolo u Boha a to Slovo bolo Boh (Jn 1,1). Z evanjelia sú nám bližšie vianočné príbehy, zvlášť ten o narodení Ježiša v jasličkách (Lk 2,1-20) alebo ten o príchode mudrcov z východu, ktorí sa prišli Ježišovi pokloniť (Mt 2,1-12). Na rozdiel od autorov Lukášovho a Matúšovho evanjelia však autor Jánovho evanjelia zvolil pri svedectve o Ježišovi filozofickú reč, aby tak pre svojich poslucháčov presnejšie vyslovil, čo jeho narodenie znamená.
Ježišovo meno je v úvode Jánovho evanjelia zmienené len raz, aj to vo formulácii, ktorá znie filozoficky: Lebo ak zákon bol daný skrze Mojžiša, milosť a pravda prišli skrze Ježiša Krista (Jn 1,17). Autor textu spomína najprv Slovo. V tradícii časti gréckej filozofie sa Slovom (Logos) myslel božský princíp, svetový rozum, ktorý od prapočiatku určuje všetko bytie, všetku existenciu. Na rozdiel od pohanských predstáv tzv. prírodných národov, ktoré vnímali božské konanie najmä cez prírodu, táto filozofia uvažuje o tom, čo je za prírodou (meta-fyzika), a presadzuje predstavu božskej idey, z ktorej sa zrodilo všetko, čo jestvuje. V nadväznosti na túto tradíciu myslenia Jánovo evanjelium uvažuje podobne, keď hovorí, že bez Slova nepovstalo nič z toho, čo povstalo, a že v ňom bol život a ten sa stal svetlom ľudí. Hranice gréckej filozofie však evanjelium prekročí, keď povie, že Slovo, božská idea, neprišlo na svet len vo forme osvietenia ľudského rozumu, ktorý je tým osvietenejší, čím je človek „netelesnejší“. Ale povie: Slovo stalo sa telom a prebývalo medzi nami (Jn 1,14). Boh a ľudia, rozum a telo sa teda nenachádzajú v protiklade. Sú spolu.
Že Boh koná v tele, tomu verili Židia aj pred kresťanstvom. Telom mysleli telo sveta, dejiny, deje, príbehy ľudí, ktorí zažili, že Boh ich oslovuje a vedie. Hrdinami týchto príbehov neboli polobohovia ako v gréckych mýtoch, ani ľudia, ktorí sa postavili bohom ako Prometheus, Sizyfos a Ikaros, ale ľudia, ktorí sa nechali viesť Bohom ako Abrahám, Mojžiš a proroci. Biblické deje teda svedčia o tom, že Boh nie je len nad svetom a mimo neho, ale koná v ňom. To nové, čo ohlasuje Jánovo evanjelium, však ide ešte ďalej. Preto povie, že ak z Mojžišovej skúsenosti vznikol Zákon, tak z toho, že Slovo telom sa stalo, zrodila sa milosť a pravda (konanie v pravde). V tom mojom filozofickom článku som citoval teológa Karla Rahnera: Keď povieme, sú Vianoce, tým myslíme, že Boh povedal svetu svoje posledné, najhlbšie a najkrajšie slovo vo vtelenom Slove, slovo, ktoré už nemožno vziať späť, lebo je to konečný Boží čin, lebo je to sám Boh vo svete. A to slovo znamená: Milujem vás, teba, svet, a celé ľudstvo. Tu je ten rozdiel oproti gréckej filozofii i Starému zákonu. Nielen Slovo, ale aj Čin. A skúsenosť zažitá v Ježišovi, že sme milovaní, a to nielen katolíci, nielen kresťania, ale celé ľudstvo. Ak o tom to ľudstvo nevie, je to aj preto, že my, kresťania, sme si ešte nesplnili svoju domácu úlohu.
Keď sa Erwina Kräutlera, biskupa pôvodom z Rakúska, žijúceho už viac ako 50 rokov v Brazílii, pýtali, ako sa tam slávia Vianoce, povedal: Okrem toho, že nemáme sneh, máme najmä veľa chudobných. Bohatí ľudia si dávajú darčeky, ale meno Ježiš nepoužívajú. Poznajú len muža navlečeného do červeného kabáta so špicatou čiapkou na hlave. Chudobní si darčeky nedávajú, ale zato mladí i starí tlačia sa v kostoloch pred jasličkami. Bohoslužby majú zväčša bez kňazov, ale trvajú dlho, lebo ľudia chcú byť spolu, spolu chcú spievať a pohostiť sa. To, čo sú Vianoce, naši ľudia pochopili už dávno. Keď ich pozdravím: Pán s vami, neodpovedia bežným: I s duchom tvojím, ale zvolajú: Je s nami!