Verzia pre tlač VERZIA PRE TLAČ

Homília - 1.11.2017

Všetkých svätých
Autor: Karol Moravčík
Mt 5,1-12
Pred pár týždňami boli všetky katolícke médiá plné obrázkov saleziána Titusa Zemana, rodáka z Vajnor, a textov o jeho živote. Jeho plagáty podnes visia vo viacerých kostoloch. Ak niekoho cirkev dovolí uctievať ako blahoslaveného alebo svätého, je to na Slovensku vždy veľká sláva. Pred mnohými rokmi som bol na zasadnutí na biskupskom úrade v Trnave a pán biskup nás požiadal o propagáciu kandidátov blahorečenia so slovami: Všetky národy majú svojich svätých patrónov, iba my Slováci nemáme... To ma zaujalo a opýtal som sa, či svätci, ktorým naši predkovia za ostatných tisíc rokov zasväcovali kostoly, nie sú naši. Napr. sv. Štefan, Imrich, Alžbeta, Ladislav, Martin a mnohí iní. Napokon sme sa zhodli, že, samozrejme, všetci sú naši, ale ľudia sa povzbudia, keď sa stane svätým niekto, kto im je svojím pôvodom celkom blízky.

Sviatok Všetkých svätých nám chce svätých ľudí predstaviť ešte bližšie, nejde však o blízkosť danú rečou či pôvodom. Svätých ľudí, ktorých si dnes pripomíname, neuznal za svätých pápež alebo biskup. Za svätých ich označil sám Ježiš. Zvláštne, že v praxi si viac ceníme svätých uznaných pápežom, ako tých, ktorých vyznačil Ježiš. Svätí, ktorých vyhlasuje cirkev, sú vyhlásení na základe potvrdenia ich morálneho života a zázračného konania medzi ľuďmi. Svätí, ktorých vyznačil Ježiš, sú podľa neho svätými pre svoju sociálnu a duchovnú situáciu. Podľa Matúšovho evanjelia, ktoré čítame každý rok na dnešný sviatok, sú za svätých (blahoslavených) označení ľudia, ktorí sú chudobní, tichí, hladní, dokonca prenasledovaní. V prípade chudobných nie je celkom jasné, o čo ide, keďže sa chudoba spomína ako chudoba duchom alebo v duchu. Ak si porovnáme, čo sa píše o blahoslavených u Matúša s tým, čo nájdeme v Lukášovom evanjeliu, vidíme, že Ježiš označil za svätých naozaj ľudí v problematickej sociálnej situácii.

Ježišove výroky počúvame alebo čítame často, predsa sa aj dnes musíme pýtať: Ako to vlastne Ježiš myslel? Ako môžu byť svätými či blahoslavenými chudobní, hladní a prenasledovaní? Možno ešte milosrdní, pokojamilovní a čistí srdcom... K pochopeniu nám pomôže správny výklad slova blahoslavení. Toto slovo nie je správne chápať ako šťastní. V niektorých slovanských jazykoch slovo blagoslov označuje to, čo po slovensky nazývame požehnanie. Požehnanie neznamená šťastie, ale Božiu blízkosť, ochranu a milosť. Kde je núdza najväčšia, pomoc Božia najbližšia, hovorievali naši starí rodičia. Tým nemysleli, že Boh im zoslal núdzu, ale že práve v núdzi si človek najviac uvedomí a precíti, že jeho najväčším bohatstvom nie je majetok ani zdravie, ale Božia blízkosť, požehnanie.

Takáto skúsenosť sa môže nazvať odkázanosťou na Boha. Kto ľahšie skúsi, že je na Boha odkázaný? Chorý alebo zdravý, chudobný alebo bohatý? Iste, chorý a chudobný. Tým sa nechce povedať, že choroba a chudoba sú Božím požehnaním, ale že práve vtedy, keď sme takpovediac pritlačený k stene, keď sme na dne, skúsime, na koho sme odkázaní, skúsime, kto nám zostane naozaj verný. Je to ako v rozprávke o človeku, ktorý sa po smrti dostal pred Božiu bránu a Boh mu zjavil celý jeho život. Pozri, toto všetko si v živote prešiel, po týchto cestách si chodil. Tu môžeš vidieť svoje stopy, a vedľa nich, vidíš, sú iné stopy. Nebol si opustený, ako si sa nazdával. – Ale veď so mnou nik tou cestou nešiel, odpovedal človek. Ja som bol s tebou, odpovedal mu Boh, kráčal som vedľa teba. Tak sa ten človek lepšie na svoje stopy zadíval, až prišiel k miestu, kde sa vedľajšia stopa stratila. A toto je čo, tu si ma, Bože, vari opustil?, spýtal sa človek, keď videl iba jednu stopu. Naopak, vtedy, keď ti bolo najhoršie, niesol som ťa na rukách, vysvetlil mu Boh.

Tento príbeh je rozprávkovo podaný, ale dobre vyjadruje, čo sa v kresťanstve myslí svätosťou. Nemyslí sa schopnosť robiť zázraky, ani hrdinské morálne výkony. Myslí sa postoj, v ktorom vsadíme na Boha, v ktorom vďačne prijímame svoju odkázanosť naňho. Myslí sa postoj, v ktorom objavíme väčšie hodnoty, ako sú zdravie, úspech či bohatstvo, a preto dokážeme obstáť aj v chudobe, dokážeme na zlo odpovedať bez pomsty a na útlak pokojom. Tieto postoje nevylučujú ľudské chyby a hriechy, a bolo by omylom nazdávať sa, že ľudia úradne vyhlásení za svätých boli bez hriechu.

Úradní svätí sa znázorňujú na obrazoch, často veľmi vznešene nad oltármi a na oknách kostolov. Osobne mám radšej iné obrázky. Pokladám za dobrý zvyk, že ak niekto zomrie, rodina dá spraviť obrázky na pohreb. Na prednej strane je nejaký známy svätý, na zadnej je modlitba, meno zomrelého, prípadne jeho fotografia. Nedávno som bol na pohrebe známeho jezuitu. Dožil sa vyše 90 rokov. Patril k najmúdrejším ľuďom na Slovensku. Okrem jeho najbližších ho veľa ľudí nepoznalo. V modlitbe na jeho úmrtnom obrázku sa píše: Bože, tvoj služobník Emil miloval Krista a kráčal cestou dokonalej lásky. Prosíme ťa, nech sa raduje z jeho slávneho príchodu a nech žije uprostred svojich bratov vo večnej blaženosti nebeského kráľovstva.


Na takýchto svätých dnes spomíname. Podporme sa, aby sme všetci podobne zavŕšili svoj život na ceste dokonalej lásky.