Apoštol Pavol v závere Listu Filipanom píše: Nebuďte o nič ustarostení, teda všetko odovzdajte Bohu v modlitbe, prosbe a vďačnosti. V ďalších vetách apoštol sľubuje, že odovzdanie našich starostí Bohu prinesie pokoj, ktorý si ani nevieme predstaviť. Ten uchráni naše srdcia a mysle, naše city i myšlienky. Apoštol použil slovo: uchráni a dodal: v Kristovi Ježišovi. Nepíše pred čím, ale píše koho zásluhou. Je to zásluha Ježišova, v ňom sa uchránia naše srdcia a mysle.
List Filipanom je adresovaný cirkevnej obci, s ktorou mal apoštol dobré vzťahy. Týmto kresťanom písal apoštol tak, ako píšeme alebo telefonujeme my, keď ochorieme alebo máme iné nešťastie, a priatelia si o nás robia starosti. Aby si ich až také veľké nerobili, ozveme sa im, že to nie je s nami také zlé, že to vydržíme či prekonáme. Podobne to cítil Pavol. V závere listu to všetko akoby zhrnul, keď napísal: Pre nič nebuďte ustarostení. Dva riadky vopred dokonca píše: Ustavične sa radujte v Pánovi. Pán je blízko (Fil 4,4-5). Tieto vety osvetľujú súvislosti, prečo si netreba robiť starosti. Kresťania vo Filipách uverili a vďaka viere zažívajú napriek všetkým ťažkostiam radosť. Navyše žijú v očakávaní, že Pán je blízko. Tým sa myslel blízky príchod vzkrieseného Ježiša ako sudcu sveta a záchrancu spravodlivých, ktorým vtedajší svet ubližoval.
Očakávanie blízkej katastrofy a súčasne záchrany sa niekedy nazýva apokalypsou. Toto grécke slovo prekladáme ako odkrytie tajomstva. V antickej dobe sa apokalypsa znázorňovala fantazijnými až strašidelnými obrazmi. To, čo nám sa zdá byť bujnou fantáziou, však pre prvých kresťanov mohlo byť bežnou realitou. Ak my dnes poznáme hrôzy vojny z dokumentárnych filmov, prípadne zo spracovania výtvarných umelcov, tak ľudia, ktorí uprostred tých hrôz musia žiť, vidia apokalypsu na vlastné oči. Prví kresťania navyše mali skúsenosť, že svoju vieru zažívajú ako úžasné uvoľnenie, oslobodenie – Pavol povie radosť (ak by nebola reálna, ani by o tom nepísal). Na druhej strane práve pre túto vieru boli opakovane prenasledovaní. Netreba sa im diviť, že čakali apokalypsu – zjavenie svojho Krista ako sudcu a záchrancu pre celý svet.
Z dnešného pohľadu by sa mohlo zdať, že očakávanie prvých kresťanov bolo naivné, že Kristus neprišiel, že koniec zlého sveta a zrod nového dobrého sveta nenastal. Niektorí teológovia hovoria, že očakávanie blízkeho príchodu Krista sa privatizovalo, prenieslo sa do osobného prežívania a umiestnilo sa do chvíle smrti, do situácie dramatického prechodu človeka z tohto sveta na onen svet. Čiastočne je to pravda, veriaci kresťan očakáva stretnutie s Kristom v momente svojej smrti. Mne sa to celkom páči: nepríde si po nás smrtka s kosou, ale Kristus, aby nás objal. Zároveň však ide o veľké zúženie, my očakávame Krista ako sudcu a záchrancu stále, a správne je vnímať jeho zjavovanie vo všetkých dôležitých udalostiach nášho osobného i spoločenského života. Apoštol Pavol a jeho kresťanskí priatelia vo Filipách prijali práve takéto vnímanie. Uveriť v Boha skrze Ježiša Krista neznamenalo nič iné ako osobné stotožnenie sa s Ježišom v jeho práci, jeho slovách, jeho vzťahoch, v jeho smrti i nádeji na nový vzkriesený život. Toto všetko znamenalo nebyť o nič ustarostený. Nie preto, že by sa stal kresťan ľahkomyseľným, ale preto, že jeho srdce a rozum boli uchránené cez jeho stotožnenie sa s Kristom a jeho víziou pre súkromný i spoločenský život.
Viedenský teológ Paul M. Zulehner vo svojej ostatnej knihe (Neue Schläuche für jungen Wein / Unterwegs in eine neue Ära der Kirche, Ostfildern 2017; Nové mechy pre nové víno / Na ceste do novej éry cirkvi) na jednom mieste píše, ako za ním prišiel známy novinár s 15. ročným synom a jeho kamarátom, a poprosil ho, či ich súkromne pripraví na birmovku. Chlapcov prijal za dvoch podmienok. Po prvé, že na konci kurzu dokážu stojac na jednej nohe vysvetliť, akou víziou sa nechal viesť Ježiš vo svojom programe pre ľudí, a po druhé, že ho chlapci počas stretnutí presvedčia, že aj oni sa vášnivo rozhodli pridať k Ježišovmu programu.
Môžeme to doma vyskúšať: postaviť sa na jednu nohu a kým sa nepostavíme na obe povedať, aký sen, aká vízia nami hýbe vďaka Ježišovi. Nemusí mať každý rovnakú výpoveď. Napokon každá doba má svoje okolnosti, každý človek svoj vlastný príbeh. Vždy však ide o veľkú silu, veľkú radosť, veľkú vášeň, s ktorou žijeme i umierame v Kristovi Ježišovi. Možno si na budúcu nedeľu povieme, čo sme stojac na jednej nohe objavili, na čo sme prišli...