Aby som to bližšie vysvetlil: Na oltári v pútnickom kostole v Hietzingu sú postavy štyroch mužov, ktorí sa tešia, že ich P. Mária vyslobodila z tureckého zajatia. Sviatok Mena P. Márie vznikol výslovne na poďakovanie za víťazstvo nad Turkami v r. 1683 vo Viedni. Sviatok Sedembolestnej je u nás niekedy spájaný s výpočtom bolestí slovenského národa, ktoré nás v minulosti ohrozovali a ktoré sme podľa príkladu P. Márie pretrpeli. Zaujímavá môže byť otázka, či sa aj dnes cítime byť niečím ohrození, a ak áno, v čom by sme videli svoje oslobodenie.
Tu, vo Weitovom lome, spomíname pri sv. omši vždy na ľudí, ktorí pred r. 1990 zahynuli na hranici medzi Slovenskom a Rakúskom. V tých časoch sme veľmi vnímali ohrozenie, ktorého príčinou bola politika. Hranicu na rieke Morave sme zažívali ako tzv. železnú oponu, ktorá nás oddeľuje od slobodného sveta. Mnohí ľudia v tých časoch zaplatili aj životom za svoju túžbu pozrieť sa za tú oponu. Onedlho bude v Bratislave blahorečený P. Titus Zeman, ktorý bol dlhé roky väznený, lebo cez rieku Moravu prevádzal do Rakúska a Talianska mladých ľudí, ktorí sa chceli stať kňazmi, ale doma mali zabránené študovať. Pri jednom pokuse prejsť rieku ich chytili a mnohí boli odsúdení na dlhé roky do väzenia a na nútené práce. Dnes takéto ohrozenie už vďakabohu nepoznáme. Cítime sa na Slovensku ohrození niečím iným? Každý má samozrejme svoje vlastné trápenia, choroby alebo problémy. Máme však aj nejaké trápenia spoločné, ktoré vnímame ako ohrozenie?
Keď padol komunistický režim, mnohí si mysleli, že nás čaká už len raj na zemi. Pravda, nie hneď, ale čoskoro. V súčasnosti už temer nik neverí, že v spoločnosti, ktorá sa označuje za demokratickú, môžu byť pri moci slušní ľudia, takí, čo budú slúžiť záujmom bežných ľudí. Túto nedôveru osobne pokladám za veľké ohrozenie. Časť našich kresťanov katolíkov svoje ohrozenie dnes vidí najmä v ohrození tradičnej rodiny, tradičného kresťanstva a národnej kultúry. Nositeľmi tohto ohrozenia už nie sú ateistickí komunisti, ale vraj liberáli. Keď som v súvislosti s mariánskymi sviatkami týchto dní spomenul, že tieto sviatky boli aj reakciou na vtedajšie turecké alebo moslimské ohrozenie, tak pre súčasnosť platí, že časť našich katolíkov aj za súčasnou moslimskou migráciou do Európy vidí liberálov, ktorí vraj podporou tejto migrácie chcú rozložiť kresťanstvo v Európe.
Nepopieram, že niečo z týchto ohrození naozaj jestvuje. Dokonca s konzervatívnejšími katolíkmi súhlasím, že ak sme ohrození, tak preto, že máme slabú kresťanskú vieru. Kým však konzervatívnejší kresťania vidia záchranu v sprísnení noriem, ktorými svoju vieru vyslovujeme, a v sprísnení foriem, ktorými ju slávime, tak ja vidím záchranu v poctivejšou prijatí obsahu našej viery. Povedané s pápežom Františkom: V radosti evanjelia, v otvorení sa Bohu, ktorý nás uzdravuje, v počúvaní Boha, ktorý nás oslovuje. Nielen všeobecne. On nás núti ku zmenám v cirkvi i celej spoločnosti, ktoré sú potrebné pre dnešnú dobu. Mnohým sa ale do toho nechce. Ako hovorí pápež František, takí kresťania odháňajú Ducha Svätého, aby ich nevyrušoval, nech môžu všetko robiť naďalej po starom.
Na dnešný
sviatok sme z evanjelia čítali proroctvo starého Simeona o Ježišovi.
Ježiša označil za toho, cez ktorého sa vyjaví myslenie ľudí a postoje srdca. Na
ňom sa budú deliť ľudia a ich zmýšľanie. Toto rozdelenie Simeon vyjadril
obrazom meča, ktorý prebodne naše srdce. To nevyjadruje len samotnú bolesť. Boh
nikomu takú bolesť neposiela, a už vôbec nie Ježišovej matke. Meč
znázorňuje potrebu rozlišovania. Ponúka, vyzýva nás, pýta sa nás, či ho chceme
počúvať, či chceme spolu s ním svet uzdravovať, či chceme bojovať za jeho
kráľovstvo vo svete, alebo ustrašene okolo seba stavať múr, aby ten iný svet, plný
skutočných či údajných ohrození k nám neprenikol.
Osobne dnes na Slovensku a v slovenskej katolíckej cirkvi pokladám za najväčšie ohrozenie tento strach, toto schovávanie sa za múr, toto stavanie novej železnej opony, tentoraz medzi cirkvou a svetom, medzi cirkvou na Slovensku a cirkvou vo svete, i medzi nami navzájom, pričom ako výstižne hovorí pápež František, aj Ježiša zamykáme za múrmi, ktorými sme sa obklopili. On ale klope, búcha na ten múr. Nie tak ako na známych obrázkoch, že nejaký hriešnik sa pred ním zamkne a nechce mu otvoriť. Ježiš dnes klope vo vnúti svojej cirkvi a chce ísť von. Chce ísť k ľuďom, chce ísť do sveta, kam má priniesť radosť a uzdravenie. Klopme, búchajme, otvárajme cirkev, otvárajme seba spolu s ním!