Na dnešnú nedeľu pripadol sviatok, ktorý sa volá Premenenie Pána. Keď tento sviatok padne na nedeľu, má prednosť pred príslušnou nedeľou, a tak sme zo Sv. písma čítali o udalosti Ježišovho premenenia. Evanjelium toto premenenie opisuje ako prežiarenie Ježišovej postavy a tváre. Zároveň sa spomínajú dve veľké osobnosti Starého zákona, ktoré sa zjavili pri Ježišovi: Mojžiš a Eliáš. Na Ježišových učeníkov zapôsobil tento zážitok tak, že si ho chceli uchovať postavením stanov (my by sme asi chceli postaviť kaplnku). Hlas z neba im však neschválil stavanie stanu ani kaplnky, ale predstavil Ježiša ako milovaného Božieho Syna a ľudí vyzval k tomu, aby ho počúvali. Po skončení tejto udalosti učeníci už nevideli prežiareného Ježiša, iba Ježiša obyčajného. Nezabudli však celkom na svoj zážitok a premýšľali, čo v tom Ježišovi je, kým je, čo od neho môžu očakávať.
Pre vieru kresťanov nie je rozhodujúcim nejaký zážitok, ktorý sa niekomu udial kedysi dávno, ale samotný Ježišov život, pochopenie zmyslu jeho utrpenia a skúsenosť jeho zmŕtvychvstania. Udalosť, ktorú nazývame premenením, nebola vlastne rozhodujúcou ani pre apoštolov. Dôležitou sa stala až v spojení so skúsenosťou Ježišovej smrti a jeho vzkriesenia. Preto Ježiš povedal tým trom apoštolom, aby nikomu o udalosti nehovorili, kým nevstane z mŕtvych. Ako sme dnes čítali z 2. listu apoštola Petra, autor listu sa odvolal na tú udalosť a napísal: Nehovorili sme vám rozprávky, boli sme očitými svedkami Ježišovej veleby a počuli sme z neba hlas. Toto však povedal až po Ježišovej smrti a jeho vzkriesení, keď spomienka na udalosť premenenia stala sa vysvetľujúcou odpoveďou na otázku: Kto je Ježiš? Otázka sa mohla zodpovedať slovami: Je milovaný Syn Boha, ktorého počúvame, ktorého nasledujeme. Postavy Mojžiša a Eliáša mali pritom (zvlášť v židovskom prostredí) vysvetľujúcu funkciu. Pre veriaceho Žida Boh hovoril najmä cez Mojžiša a Eliáša. Ich životy a slová zostali naďalej dôležité, ale pre ľudí, ktorí mali skúsenosť s Ježišom, už neboli najdôležitejšie. Pre človeka, ktorý má skúsenosť s Ježišom, Boh koná a hovorí predovšetkým cez Ježiša. Jeho počúvame, jeho nasledujeme.
V cirkvi máme množstvo rôznych tradícií, množstvo rôznych pravidiel, zásad a textov, množstvo rôznych osobností a svätcov. Až sa v tom všetkom môže niekto stratiť. Pred niekoľkými rokmi stal sa jeden pomerne obľúbený kňaz biskupom. My sme ho mali stále v pamäti ako priateľa, ku ktorému sa dalo hocikedy prísť, a on nás rád vypočul i pohostil. Keď však už býval v paláci, s prekvapením sme zistili, že to nejde, že on sám seba berie ako iného, ako človeka, ktorý má priamy prístup k Bohu, a nás ostatných už počúvať nepotrebuje. Cirkev na II. vatikánskom koncile (1962-1965) prehodnotila množstvo svojich tradícií a zásad tak, že okrem iného povedala: Všetko sa musí vysvetľovať cez Ježiša, lebo cez neho Boh najkrajšie a najmocnejšie prehovoril. Teda každý zákon a zvyk, každú funkciu a úlohu, každé slovo a čin máme v cirkvi skúmať, či sú také mocné, krásne a účinné ako tie Ježišove, a robiť, čo sa dá, aby sme konali podobne.
Ten starší kňaz, čo skončil svoj život v kňazskom domove v Pezinku, si asi počas tamojšieho pobytu znovu oživil, čo mal v sebe od mladosti a čo v ňom uprostred starostí bolo akoby zahádzané a unavené. A keď objavil, že jeho láska k Bohu a ľuďom v ňom stále svieti, povedal: Mám sa ako v nebi! Hľadajme, pripomínajme si aj my podobné skúsenosti, ktoré nám pomohli čestne konať, poctivo pracovať, úprimne ľúbiť. A keď ich nájdeme, oživme si ich v sebe. Vtedy zistíme, že aj keď prešli roky, aj keď sme už starší (možno v DSS alebo ovdovelí alebo vyradení z práce), stále v nás svieti skúsenosť, z ktorej sme žili, konali, obetovali sa, ľúbili. Okolnosti života sa zmenili, my sme sa zmenili, ale svetielko v nás nezhaslo. To sme naozaj my. V tom svetielku, ktorému sme uverili a ktorým sme sa nechali viesť. Nedajme si ho nikdy vziať, nikdy ho nestraťme!