V dejinách nášho národa pokladáme za jedinečný okamih, pri ktorom je potrebné sa zastaviť, aj 70. výročie zasvätenia Slovenska Božskému Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Modlitbu zasvätenia predniesol nitriansky arcibiskup 6. júla 1947 v rámci misijných slávností na Starých Horách. Bolo to dva roky po vojne. Neprajnosť, ba nepriateľstvo voči cirkvi už bolo cítiť všade. V akte zasvätenia Slovenska vtedajší biskupi vyjadrili nádej, že Srdce Ježišovo a Srdce P. Márie bude posilou v neľahkých časoch.
Dnes žijeme v spoločnosti, ktorá nám zaručuje vyznávať a praktizovať našu vieru, avšak nachádzame sa v situácii, keď sme ohrození z viacerých strán. Ideologický materializmus bol nahradený materializmom pragmatickým, zameraným na pohodlie a pôžitok. V takomto myšlienkovom svete nie je miesto pre náboženstvo. Ak áno, tak nepravé, zúžené na témy šťastia a pohody. V strede takejto falošnej nábožnosti stojí individuálna emocionalita, potreba prekonať stres či kompenzovať psycho-sociálnu nerovnováhu. Naša náboženská skúsenosť však hovorí, že ak niet v našom živote pravého Boha, všetko ostatné bude márne. Ak základný vzťah k Bohu nie je správny, všetky iné vzťahy, z ktorých sa skladá náš život, nemôžu byť správne.
Svet, ktorý sa vzďaľuje od Boha, sa nezmení v lepší, ale v horší. Preto sa potrebujeme oprieť o istotu, ktorú nám nezaručí ani politika, ani veda či ezoterické duchovné hnutia. Živá viera v Boha je najlepší spôsob, ako sa postaviť proti prekrútenému chápaniu ľudských práv, antikoncepčnej mentalite, zlu potratov, gender ideológii, eutanázii, degradovaniu rodinného života, konzumnej sexualite, pornografii a nevere; proti zneužívaniu demokratických práv, proti stavu, keď zvrátenosť je obhajovaná a protest kriminalizovaný, chorobe úplatkárstva, veľkým sociálnym rozdielom, slabnúcej vzdelanostnej úrovni, odlivu mladých ľudí do cudziny, prenasledovaniu kresťanov, šikanovaniu cirkvi, strate národného povedomia, novopohanstvu a ďalšiemu zlu. Potrebujeme ľudí, ktorí sa nielen verbálne hlásia k hodnotám Božieho kráľovstva, ale ich aj s Božou pomocou žijú. Tieto hodnoty vyžarujú z Ježišovho prebodnutého Srdca. Pápež Pius XI. vydal encykliku o Ježišovom Srdci (1928) a milosti z neho vychádzajúce videl ako liek na choroby modernej doby. Úcta k Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu dostala osobitý podnet cez zjavenia Pána Ježiša sv. Margite Márii (1647 – 1690). Táto úcta cez častejšie prijímanie Eucharistie a sväté spovede, priniesla oživenie náboženského života. Podľa K. Rahnera uctievanie Ježišovho Srdca patrí k „podstate kresťanstva“, pretože naozaj potrebujeme „amnestiu“ neba. Len kto je „ranený láskou“ (Pies 4, 9), bude milovať a „z jeho vnútra potečú prúdy živej vody“ (Jn 7, 38).
Ježišova láska môže účinne zasiahnuť aj naše srdce, ak mu dáme k tomu súhlas. Ako odpovieme na toto vyznanie jeho lásky? Vzorom dokonalého súhlasu s Božím plánom je Panna Mária. Ona súhlasila s „veľkolepým plánom srdca“, aby prvenstvo v našom živote mali Božie hodnoty. Naše zasvätenie sa Bohu a P. Márii nie je formalita, ale uvedomelé prijatie Ježišových hodnôt do nášho života. Preto vás pozývame 5. júla na púť do Nitry, na slávnosť sv. Cyrila a Metoda, kde zaznie naše obnovené zasvätenie sa Najsvätejšiemu Srdcu Ježišovmu a Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie.
Z listu biskupov cítiť dvojaké videnie sveta. Je tu svet zlý, hriešny, je tu materialistická spoločnosť (hriešnych situácií vymenovali veľa), a potom je tu svet viery v Boha, svet ľudí, ktorí uctievajú Ježišovo Srdce a Srdce P. Márie. Pápež František hovorieva inak, vyhýba sa deleniu sveta na zlý nenáboženský a dobrý náboženský. V tom nenáboženskom svete si všíma, kde je túžba po uzdravení, a v našom náboženskom odhaľuje za zbožnými rečami naše vlastné hriechy. Naši biskupi vidia v pobožnosti zasvätenia, ktoré chcú na púti v Nitre po 70 rokoch obnoviť, skutok, ktorým sa nanovo prijmú Ježišove hodnoty do nášho života. Osobne také zasvätenie vnímam ako jednu formu modlitby, ktorú by som nekládol vyššie ako iné modlitby zasvätenia, ktoré prednášame aj každú nedeľu pri sv. omši (Pane, zmiluj sa, Verím v Boha, Pane, nie som hoden a podobne).
Dôležité je pripomenutie biskupov, aby sme boli ľuďmi, ktorí žijú hodnoty Božieho kráľovstva. Či to kresťan môže žiť len pomocou osobitnej úcty k Ježišovmu Srdcu, to je iná otázka. Najkrajšia zmienka v liste sa nachádza v citácii teológa Karla Rahnera, že uctievanie Ježišovho Srdca patrí k podstate kresťanstva, lebo naozaj potrebujeme amnestiu neba, a len ten, kto je ranený láskou, bude milovať. Ak sa máme nechať raniť láskou, musíme však opustiť dualizmus, v ktorom zlý svet je oproti dobrej cirkvi, a prijať ten dualizmus, o ktorom sme dnes počuli hovoriť apoštola Pavla v Liste Rimanom. On oproti sebe postavil Adama a Krista. Adam je symbolom hrešiaceho ľudstva, Kristus je symbolom Bohom milovaného ľudstva. Tým chce apoštol povedať, že nik z nás bez skúsenosti, že sme milovaní, nedokáže nič, len šíriť hriech. Preto úlohou cirkvi je šíriť do sveta lásku na Boží spôsob. Je to láska, ktorá sa prejavuje ako nezaslúžený dar. Teologicky ju nazývame milosť, po grécky charis. Slovu charis je blízko slovo charme (šarm), čiže okúzľujúca príťažlivosť alebo radostná krása.
Každý deň som tlačený k zemi biedami v sebe a okolo seba, ale každý deň som aj zraňovaný láskou, presnejšie okúzľovaný darovanou láskou a šarmom Boha i ľudí. Ak sa niečomu máme zasvätiť, tak ochote takúto lásku vnímať, deliť sa o ňu a vždy za ňu ďakovať.