Kam by sme zaradili Ježiša? Odpoveď je ľahká, jeho dvaja priatelia, ktorých spomína dnešný úryvok z Lukášovho evanjelia, Ježiša opísali takto: Bol prorokom, mocným v čine i v reči pred Bohom aj pred všetkým ľudom; dúfali sme, že on vyslobodí náš národ. Veľkňazi a naši poprední muži ho však dali odsúdiť na smrť a ukrižovať. Ježišovi priatelia vlastne hovoria, že problém bol vo vnútri systému. Ježiš sa síce prejavil ako mocný prorok, ale náboženskí úradníci ho aj tak odsúdili.
Normálne by sme nečakali, že predstaviteľ náboženskej viery je úradníkom. Iste, máme aj cirkevné úrady. Úradom v cirkvi sa však nemyslí predovšetkým inštitúcia, ale zodpovednosť za ľudí a cirkev. V našej cirkvi sa so zodpovednosťou zväčša spája sviatosť kňazstva. Od II. vatikánskeho koncilu sme sa naučili hovoriť, že kňazi nevykonávajú funkciu, ale službu. Túto službu možno označiť krajšie aj za charizmu (Boží dar), ktorá slúži na upevnenie spoločenstva. Kým úrad je vypočítateľný, charizma je nevypočítateľná. Ježiš nebol úradníkom, bol prorokom mocným v čine a reči pred Bohom i pred ľudom. Veľkňazi a ďalší predstavitelia židovskej komunity mali byť vlastne tiež prorokmi, nie úradníkmi. Ak veriaci človek, ak kňaz je v prvom rade úradníkom, hreší voči svojmu povolaniu. Vtedy s Bohom nespolupracuje, nepočúva ho, nedá sa ním viesť, ale chce si len vybaviť povinnosti, v horšom prípade vládnuť a kontrolovať – ľudí, cirkev, aj Pána Boha.
Na otázku, v čom je rozdiel medzi úradníkom a prorokom, nám tiež odpovedá dnešné evanjelium. Náboženský úradník rozhoduje o ľuďoch, kontroluje situáciu. Prorok zapaľuje srdcia a otvára oči. Ako povedali tí dvaja Ježišovi priatelia z Emauz, ukrižovanie im všetko zrušilo. Nepovzbudili ich ani reči niektorých žien, že Ježišovo telo v hrobe nenašli; to ich ešte viac rozladilo. Reči iných zjavne nestačia. Ak nám dnes niekto povie, že máme veriť v Ježišovo vzkriesenie, lebo Ježišovi blízki ľudia kedysi povedali, že vstal z mŕtvych, tak to nebude fungovať. Musí sa nám stať niečo podobné ako tým dvom z Emauz. Musí nám niekto zapáliť srdce a otvoriť oči. Ježiš sa pred priateľmi prejavil ako prorok, nanovo potvrdený Bohom. Všimnime si, že na to, aby im „zahorelo“ srdce, dopracovali sa v rozhovore. Nie v hocijakom, ale o bolesti, túžbe po slobode, o počúvaní Boha a rozlišovaní bolesti tupej, ubíjajúcej od bolesti z lásky. Áno, Boh takto koná v našom živote. A my jeho konanie poznáme podľa toho, že máme v sebe radosť, oheň v srdci, hoci sme prežili bolesť. Horiace srdce sa potvrdzuje otvorením očí. Tie oči sa otvárajú v celkom praktickej skúsenosti: pri jedle, pri podelení sa oň. Pôvodne chceli byť tí dvaja hostiteľmi. Hostiteľom sa však stal Ježiš. On prevzal úlohu rozdávateľa. To im napokon vysvetľoval po ceste; Mesiáš musel trpieť, lebo sa mal rozdať. Delenie nielen o jedlo, ale o život sám, sa stalo hlavným znamením, že Boh koná v Ježišovi.
Úradník nezapaľuje, nedelí sa. Už vôbec nie o seba. Preto v cirkvi nesmieme byť úradníkmi. Tým nechcem povedať, že kňaz na fare nemá mať v poriadku spisy alebo že na biskupskom úrade nemajú byť ľudia, čo sa poctivo starajú o ekonomiku či financie. Chcem však povedať, že veriaci kresťan a kňaz nesmie byť vo svojej viere úradníkom. Tak ako priateľ nie je úradníkom voči svojmu priateľovi, muž voči svojej žene, ani veriaci človek nie je úradníkom voči Bohu. Vzkriesený Ježiš je poznateľný práve tým, že zapaľuje naše srdcia a otvára naše oči. Pritom nekoná len emocionálne, ale múdro vysvetľuje životné udalosti a skutočne zdieľa seba samého.
Takto je dnes Ježiš poznateľný medzi nami. Zjavuje sa cez našu modlitbu, rozhovor a delenie sa o lásku. Pred týždňom som bol na besede v jednom evanjelickom kostole. Ľudia sa tešili z toho, čo sa dozvedeli, a zvlášť preto, že katolíci a evanjelici si po rokoch odcudzenia opäť rozumejú. Dôvody vzájomného odsúdenia viery jedných druhými zanikli, čítame v spoločnom dokumente katolíkov a evanjelikov, ktorý bol vydaný k 500. výročiu Reformácie. Tento text zverejnila aj katolícka cirkev na Slovensku. Keď som si však otvoril viaceré tlačoviny, ktoré sa ponúkajú temer v každom bratislavskom kostole, dočítal som sa, že evanjelici sú stále bludári, čo popierajú a prekrúcajú vieru a sviatosti.
Asi nielen na ministerstvách máme úradníkov, čo stopia a stopnú mnohé dobré veci a nápady. Preto si pozorne všímajme, kto je medzi nami úradník a kto prorok, a dajme si zohriať srdce vzkrieseným Kristom. Potom budeme aj my jeho svedkami, prorokmi pravého poznania a pravej radosti!