Na Kvetnú nedeľu a tiež v dňoch pred Veľkou nocou sú naše bohoslužby bohatšie ako obyčajne. Kňaz, speváci a asistenti majú okrem tradičného programu ďalšie úlohy, ktoré treba predviesť či zahrať. Dnes, na Kvetnú nedeľu, sme inscenovali privítanie Pána Ježiša v Jeruzaleme, a potom pri čítaní zo Sv. písma sme prešli k jeho umučeniu. Text o Ježišovom umučení sa slávnostne číta alebo spieva, niekde majú vo zvyku príbeh o umučení aj predviesť ako hru, ako tzv. pašiové divadlo.
Keď sledujeme našu liturgiu, mohlo by sa niekomu zdať, že tiež ide o akési divadelné vystúpenie, ktoré nás má zaujať či dojať, alebo o názorné priblíženie histórie s dôrazom na mravné poučenie. Kňaz a asistenti majú pri bohoslužbách zvláštne šaty, v kostoloch sú zvláštne dekorácie, na veľké sviatky sa to všetko ešte viac vyzdobí. Nejde však o divadlo. Napokon, ani v divadle nejde o to: „robiť divadlo“. Aspoň niekedy je cieľom zážitok, ktorý má diváka poznačiť, performovať, premieňať. Pri správnej bohoslužbe ide ešte o čosi viac. Nik by tu nemal byť len v pozícii poslucháča a diváka. Teologicky povieme, že ide o anamnézu teda sprítomnenie Kristovho životného príbehu.
Dnes sa duševne prenesieme do Jeruzalema, aby sme boli spolu s ľuďmi, ktorí volajú hosana, spolu s Petrom, ktorý zapiera svojho Pána, aby sme si precítili zmenu od volania na slávu k volaniu ukrižuj a boli sme spolu aj s ľuďmi pod krížom. Toto prenesenie do deja s Ježišom však nemá byť iba obrazné. Sprítomnenie jeho príbehu značí, že ten príbeh prežívame tu a teraz. Preto si kladieme otázky: Čo volám, čo kričím, kedy na slávu, kedy ukrižuj a komu? Kde som si v príbehu našiel svoje miesto? Hanbím sa za Petra a Judáša alebo skôr za seba? Alebo sa vyvyšujem nad Ježišových učeníkov a namýšľam si, že ja by som obstál lepšie? Kto sú dnešní veľkňazi, ktorí sa cítia byť pánmi nad cirkvou a vierou ľudí? A kto je medzi súčasnými politikmi Pilátom, ktorý si umýva ruky a zbavuje sa zodpovednosti, hoci ubližuje nevinnému?
Svet nebude nikdy dokonalý, cirkev sa nikdy nebude skladať len zo samých svätých ľudí. Otázka však je, aký príbeh chcem žiť, či chcem žiť tak ako Ježiš, či chcem byť verný jeho príbehu. Nie iba ako divák a poslucháč, ani ako herec, ale ako jeho nasledovateľ. V ostatnom čase mám dojem (bárs by som sa mýlil), že väčšina ľudí sa správa asi takto: Nechcem ani vedieť, čo sa deje, čo sa deje v politike veľkej i malej, čo sa deje v cirkvi, ledva vládzem uniesť svoje starosti... Sú potom takí, čo všeličo sledujú a niekedy i skomentujú a známym posielajú všetky možné odkazy a linky z webu, a tak sa nazdávajú, že čosi robia... Keď som sa raz dostal do sporu pre svoje postoje, v zápale sebaobrany som si spomenul na Ježišove slová, ktoré podľa Jánovho evanjelia vyslovil na svoju obranu: Nikdy som sa neskrýval so svojimi názormi, nerobil som nič tajne, už niekoľko rokov je všetko, čo verejne hovorím, aj na webe. Ak som niečo povedal, urobil zle, tak dokážte, ale ak nie, prečo mi ubližujete? Na to som dostal reakciu, že čo si namýšľam, čo si to dovoľujem robiť sa Ježišom...
Pripadlo mi to smutné i smiešne zároveň. Nie ja, ale každý kresťan – čo iné máme robiť, ako „robiť sa Ježišom“. Samozrejme, nie hrať sa naňho, nie lacno sa naňho odvolávať, ale nasledovať ho. Slovo kresťan je v slovenčine skomolenina slova Kristus. O nič dôležitejšie sa nemáme pokúšať, ako dať tomu menu aj obsah. Preto si dnes (a nielen dnes) dávame otázku: Kde som ja; kto som ja v Ježišovom príbehu?