Kto je naozaj vidiaci, kto naozaj osvietený, kto má právo konať, a to dokonca v odvolaní sa na Boha? – to sú otázky, ktoré si kladie aj evanjelium na 4. pôstnu nedeľu. Text, ktorý sa dnes čítal, je dlhý, ide o celú 9. kapitolu Jánovho evanjelia. Udalosti spomínané v Jánovom evanjeliu treba ešte viac ako v ostatných troch evanjeliách chápať ako meditatívne svedectvo viery o konaní Boha v Ježišovi, nie ako doslovnú históriu. Dnešné rozprávanie o uzdravení slepého je tiež takýmto modelovým svedectvom, podobne ako rozprávanie o Samaritánke, a podobne aj končí: vyznaním viery, že Ježiš je Syn človeka čiže Kristus, Mesiáš.
Celá udalosť uzdravenia slepého je poznačená konfliktom. Na jednej strane sú predstavitelia židovského mainstreamu a na druhej uzdravený slepec a Ježiš. Prečo sa uzdravenie stalo dôvodom na hnev nábožných Židov, prečo medzi nimi vzbĺkla zloba namiesto radosti a vďačnosti? Negatívny morálny súd vniesli do diskusie aj Ježišovi učeníci. Pri stretnutí so slepcom neprejavili súcit ani snahu pomôcť, ale pýtali sa na hriech. Pýtali sa, za koho hriechy je ten človek potrestaný slepotou. Zlo nevidia v nešťastí toho človeka, naopak, vidia ho ako stelesnené výstražné znamenie pre ostatných. Za touto predstavou je istý typ premýšľania o Bohu. Ak je Boh mocný a dobrý, slepota od narodenia alebo iné nešťastie môžu byť jedine následkom hriechu ľudí, za ktorý si zaslúžia trest. Boh je dobrý, ale len odkiaľ – pokiaľ. Ježišovi priatelia si nechali situáciu vysvetliť, s námietkami voči uzdraveniu prišli potom farizeji. Tí už neriešili slepotu toho človeka, ale jeho uzdravenie. Problémom sa stalo svätenie soboty. V poňatí farizejov Ježiš čokoľvek s tým človekom urobil, keďže to urobil v sobotu, je zlý. A keďže je zlý, nemohol uzdraviť a je klamár aj s tým človekom, ktorý tvrdí, že je vyliečený. A ak sa čosi predsa udialo, keďže to bolo v sobotu, rúhajú sa Bohu, ktorý dal ľuďom zákon o svätení soboty.
Jednotlivé názorové pozície vykresľuje evanjelium preto, aby mohlo ukázať, ako sa prichádza k viere, že Ježiš je Mesiáš, Kristus. Uzdravený človek bol najprv len objektom posudkov iných. Keď naňho tlačili, začal brániť svoju skúsenosť. Keď naňho tlačili ešte viac, dokázal svoju situáciu ešte lepšie vyjasniť a povedal: Farizeji nemôžu mať pravdu, lebo Boh dáva moc uzdravovať len tým, ktorí plnia jeho vôľu. Napokon pri novom stretnutí s Ježišom vedel vyznať, že Mesiášom je ten, ktorý mu otvoril oči, ktorý ho uzdravil. V zápase o pochopenie vlastnej skúsenosti stávame sa veriacimi.
Ak sa nám zdá spor medzi Ježišom a farizejmi vzdialený, prenesme si to na súčasný spor o mainstream a extrém. V Ježišovej dobe boli farizeji štandard a Ježiš sa javil ako extrém. V závere dnešného úryvku z evanjelia zaznelo, že sa Ježiša farizeji pýtali, či ich pokladá za slepých, a Ježiš odpovedal, že to by bolo dobré, ale, žiaľ, keďže si myslia, že sú vidiaci, nedá sa im pomôcť. V jednej knihe o apoštolovi Pavlovi som sa dočítal, že Pavol pred obrátením jasne kládol proti sebe Zákon a Mesiáša. Buď jedno alebo druhé. Keď príde Mesiáš, nebude Zákon, lebo Mesiáš zruší hriešnikov čiže Zákon nebude potrebný. Pokiaľ sú na svete hriešnici, však potrebujeme Zákon. Keď sa Pavlovi zjavil Ježiš ako Mesiáš, nám sa zdá, že Pavol nepochopiteľne rýchlo prešiel na druhú stranu. Je to však pochopiteľné, keďže Pavol viac ako iní vedel: možné je len jedno alebo druhé, Zákon alebo Mesiáš.
Čo to znamená pre nás? Ak je mainstream to, čo mi dáva odvahu súdiť, kto je hriešny, hlúpy a zlý, nechcem byť mainstream, nechcem byť náboženská ani intelektuálna elita. Mainstream, norma či štandard má byť v cirkvi i spoločnosti to, čo vytvára priestor na ozdravné procesy v spoločnosti. Nie to, čo sa ako múr vymedzuje voči hriešnym skupinám. Ak ten múr stavajú tí, čo sa pokladajú za intelektuálov, moralistov či normatívcov, nesmú sa diviť, ak sa objavia liečitelia, čo viac ako za rozum, budú ľudí chytať za srdce. Ani to by nemuselo byť zlé, ak by možný liečiteľ odkryl i svoje vlastné srdce. Pápežovi Františkovi mnohí naši kňazi vyčítajú, že dovolil rozvedeným, čo uzavreli ďalšie manželstvo, ísť na sv. prijímanie. Kričia: My predsa vieme, čo je správne, a tento pápež nie je od Boha, lebo porušuje Zákon! Nedávno to jeden priateľ, angažovaný katolík z Rakúska, krásne povedal: Pápež predsa nikomu nič nedovoľuje ani nezakazuje. On len robí všetko, čo sa dá, aby pomohol nášmu srdcu, nášmu svedomiu, rozlišovať a vidieť, aby to, čo treba spraviť, nám dovolilo alebo zakázalo naše srdce.
Pravá viera, pravé videnie začína tam, kde viem, že nevidím, alebo že vidím málo, ale túžim byť vidiaci. Nechám sa pritom viesť za ruku tým, kto sa mi javí ako solidarizujúci, milujúci priateľ. Vtedy mi nik nevezme, neodníme presvedčenie, že som uzdravený.