Ako taký klip, čo sa o chvíľu stratil, vyznieva rozprávanie evanjelia o Ježišovi, ktorý sa zjavil prežiarený veľkým svetlom. Súčasťou zážitku boli traja apoštoli. Zážitok ich uchvátil, mali radosť i strach, ale v zásade bol to zážitok taký úžasný, že si ho chceli podržať. Keď zážitok skončil, Ježiš im nedovolil prejsť k zážitku inému, ale vrátil ich do reality: Počkajte si, až zomriem a vstanem z mŕtvych!
Nábožensky založený človek počíta s možnosťou duchovných zážitkov, vopred ich nepopiera, často sa však pritom zabúda, že to, čo takým zážitkom (zjavením) myslíme, nie je náboženský klip, ale dlhodobý proces, ktorého súčasťou je rozumová reflexia a osobnostná premena. Podľa evanjeliového rozprávania zážitok troch apoštolov napomohli okolnosti ako samota a príroda. Takéto okolnosti umožňujúce sústredenosť patria k predpokladom duchovných zážitkov v každej kultúre. Na rozdiel od tzv. prírodných národov sa pri zážitku s Ježišom zjavenie nespájalo s obrazom nejakého vtáka či zvieraťa, ale s postavami biblickej tradície – apoštoli vidia Mojžiša a Eliáša. Zjavenie obsahuje aj výzvu: Počúvajte Ježiša; on nech je pre vás väčšou autoritou ako Mojžiš a všetci proroci! Navyše Ježiš upozorňuje, že o videní nemožno rozprávať, kým nezomrie a nevstane z mŕtvych.
Aj z tejto poznámky je zrejmé, že zážitok ako klip nemá veľký význam. Ak tento zážitok (premenenie Ježiša) spomínajú ďalšie dve evanjeliá a v cirkvi sa o ňom číta vždy na 2. pôstnu nedeľu, tak preto, že vošiel do tradície cirkvi ako svedectvo toho, čím je pre nás Ježiš. Samotné rozprávanie (podobne ako napríklad príbeh o Ježišovom chodení po vode) vyznieva neuveriteľne, pokiaľ si neuvedomíme, že tieto rozprávania nie sú len odrazom jedného zážitku, ale dlhodobého procesu poznávania a viery. Z historického hľadiska zážitok s prežiareným Ježišom vyjadruje skúsenosť, že pri Ježišovi už pred smrťou bolo vnímateľné jeho osobité spojenie s Bohom (omnoho viac ako u Mojžiša a Eliáša), k čomu sa pripojila následná skúsenosť s Ježišom ako zmŕtvychvstalým. Hranice medzi jednou a druhou skúsenosťou sú v rozprávaní nejasné. Ich dôležitou súčasťou je však reflexia, teda meditatívne i racionálne spracovanie tejto skúsenosti, ako aj naše vlastné rozhodnutie.
Odkaz 2. pôstnej nedele sa dá priblížiť otázkami: Komu veríš, čo nasleduješ? Sú to klipové, možno povrchné, možno iracionálne zážitky? Je to náboženstvo? Aké? Ako Mojžišov zákon a Eliášova morálka? Alebo je to Ježiš a jeho evanjelium? Od apoštola Pavla dnes čítame silnú reč, že za evanjelium je ochotný trpieť. Prečo trpieť? Trpí sa pre niečo alebo na niečo. Ak nemá ísť o nezmyselné utrpenie, dôvodom môže byť iba láska. Pavol povie, že dôvodom je poznanie, že Ježiš cez evanjelium zničil smrť a zjavil život. Evanjeliom sa tu nemyslí knižka, ale Ježiš sám, jeho život, skúsenosť s ním. Opäť platí, význam nemá klip, ale proces, v ktorom si kladieme vyššie spomenuté otázky, v ktorom poznávame, rozhodujeme sa, uveríme, konáme. Iba toto všetko spolu tvorí zjavenie, z ktorého môžeme žiť.
Včera sa telefonicky ozvali starí priatelia. Majú dve šikovné vnučky. Tie sledujú klipy ako všetci z ich generácie, ale majú aj múdrych rodičov a starých rodičov, s ktorými sa veľa rozprávajú. Jedna vnučka bola na filme Únos a následne sa pochválila, že ako jedna z mála vedela, o čo ide; bola v obraze. Druhá vnučka študuje vo Viedni. Momentálne je v Južnej Kórey, kam ju ako nadanú študentku poslali zbierať skúsenosti. Ujo jej starej mamy bol salezián a desaťročia prežil ako misionár v Japonsku. Keď sa dievčina cez skype hlásila z Kórey, spomenula, ako dokáže inak než spolužiaci vnímať pomery a ľudí v tejto časti východnej Ázie, keďže vďaka rodine má hlbšie a širšie poznanie o svete i náboženstve.
Niektorí ľudia, čo aj často chodia do kostola, zostávajú, žiaľ, len na detskej úrovni Petra apoštola, ktorý hovorí: Dobre je nám tu. Ale nič nechápe. Preto sa povzbuďme k namáhavejšej ceste. K tej, na ktorej sa naozaj poznáva, verí, a keď treba, aj trpí za lásku, ktorej sme uverili.