Kedysi sa hovorilo, že šľachtica robí šľachticom prijatie zodpovednosti za krajinu a ľudí mu zverených. Bol to stredoveký náboženský koncept, že všetko, čo máme, máme zverené len do správy od Boha. Ako dnes počúvame apoštola Pavla, on rozvíjal svoje myšlienky na pozadí podobného vlastníckeho konceptu. Počuli sme to už minulú nedeľu. Všetko je vaše, aj ja, napísal Pavol, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží. Pritom Pavol označil seba a ostatných apoštolov za služobníkov Kristových a správcov Božích tajomstiev. Jedným z dôsledkov tohto chápania bolo, že Pavol sa cítil byť slobodným od ľudských súdov a odovzdával sa len súdu Božiemu.
Pripomeňme si, o čo Pavlovi išlo, keď písal list Korinťanom. Išlo mu o hlásanie Kristovho evanjelia (šťastia, radosti, záchrany všetkého, čo má v živote zmysel, a to vo vzťahu ku Kristovi). Uveriť v toto evanjelium však nemalo znamenať, že sa ľudia zavesia na niektorého z apoštolov, budú robiť skupinky a odsudzovať tých, ktorí nepatria do skupiny. Do toho všetkého však skĺzli kresťania v Korinte. Preto Pavol vysvetľoval základné vzťahy – kde sa nachádza on, kde iní apoštoli, kde kresťania, kde Kristus. Pre apoštolov dal dvojaké určenie: služobník a správca. Pavol sa cítil byť zaviazaný jedine Kristovi. To však nie je právno-úradný záväzok, to je vzťah priateľstva, lásky, úplnej dôvery: Ty si ma, Kriste, našiel, a ja som to vďačne prijal, že tebe patrím, tebe slúžim. Súčasne sa Pavol označil za správcu Božích tajomstiev. Čo tým myslel?
Myslel na rozličné skúsenosti evanjelia. Opäť si môžeme dať otázku: Čo je však evanjelium? Mnohí ľudia povedia, že knižka, texty Nového zákona. Pavol v čase písania listu Korinťanom ale žiadne texty evanjelií k dispozícii nemal (vznikli o 20 rokov neskôr). Keď šiel na bohoslužby, nevolali to omša. Chodil do synagógy, kým ho Židia nevyhnali. Tam ohlasoval, že to, čo sa číta v synagóge (Starý zákon), sa naplnilo, dostalo svoj zmysel v Ježišovi. S tými, čo mali záujem, prípadne uverili v Ježiša ako Pána, šiel do ich domu. Tam sa s nimi ďalej rozprával, modlil, vysvetľoval Bibliu a na Ježišovu pamiatku lámal chlieb. Delil sa o Božie tajomstvá. Tajomstvom bolo myslené to, že Boh nekoná cez mocného bojovníka a pána, ale cez Ježiša pokorného pred Bohom, milujúceho hriešnikov, slúžiaceho chudobným. Tajomstvom bolo, že to funguje, že to ľudí mení, že ich to vedie do spoločenstva, k radosti a slobode. Tajomstvom bolo, že sa k tomu dostávame vierou – nie podľa zákona, ale podľa milosti. To je evanjelium – žitie z Ježiša. Pavol poznal zbierku základných Ježišových výpovedí a činov, ktoré sa už vtedy medzi kresťanmi tradovali. Ale podstatná bola skúsenosť viery, že ukrižovaný Ježiš je živý u Boha a dáva nám svojho Ducha. To je evanjelium. Toto chcel Pavol spravovať, o toto sa chcel deliť s ostatnými ľuďmi.
Minulú nedeľu údajne vychádzala nejaká pani z kostola so slovami, že viac sem nepríde, lebo ten farár ani nečíta evanjelium... Celkom si neviem predstaviť, čo tým myslela. Domnievam sa, že je zvyknutá, ako kazatelia prečítajú evanjelium a v kázni to viac-menej zopakujú. My však nemáme len čítať a opakovať. Máme veriť, konať a zažiť evanjelium. Tak ako Pavol. Ak by sme dnes pokračovali v čítaní 4. kapitoly Prvého listu Korinťanom, dočítali by sme sa, ako Pavol ironizuje: Už ste sa nasýtili, už ste zbohatli... My sme blázni pre Krista, vy ste tí múdri... Keď nám zlorečia, dobrorečíme; keď nás prenasledujú, znášame to (1 Kor 4,8-12). Nakoniec Pavol napíše: Prídem čoskoro a posúdim – nie reč namyslených, ale ich moc. Kráľovstvo Božie totiž nespočíva v reči, ale v moci (1 Kor 4,19-20). Áno, reči máme aj v našej cirkvi také i onaké. Pavol nám ale radí, aby sme si všímali, kde je moc. Nie moc právnikov a úradníkov – takej máme tiež dosť. Ale moc premieňajúca, oslobodzujúca, ktorá ti dá nadýchnuť a tešiť sa, jedno, či máš 20 alebo 80 rokov. To je evanjelium!
Mal som pred týždňom s priateľmi besedu o jednom rakúskom jezuitovi. Volá sa Georg Sporschil, má 70 rokov, od mladosti pracuje s mladými na ulici. Po politických zmenách odišiel do Rumunska, kde chodil najprv do kanálov pod Bukurešťou a vyťahoval stadiaľ mladých ľudí. Podnes je v Rumunsku a teraz sa venuje najmä rómskym deťom. Hľadá učiteľov pre hudobnú školu v Sibiu. Má tam stovky detí. Vo štvrtok prišiel do Bratislavy. Nik z nás to neplánoval, jednoducho to tak vyšlo. Georg je úžasný muž s radosťou zo života. Naše farnosti riešia, prečo množstvo ľudí nikdy nejde do kostola a prečo sa mladí odkláňajú od viery. Páter Georg žije evanjelium celkom konkrétne – odovzdáva radosť z Ježiša. To funguje a má to moc! Aj medzi nami to bude fungovať za jednej podmienky – že naozaj prijmeme a uveríme, že nikam a nikomu nepatríme, nikomu nepodliehame, že sme len Kristovi, že patríme do jeho moci a tajomstva jeho lásky – tej zachraňujúcej, oslobodzujúcej, premieňajúcej.