Počas vojny v bývalej Juhoslávii (pred 25 rokmi) okrem iných nešťastí a hrôz, ktoré páchali bojujúce strany, ničili sa aj posvätné miesta nepriateľa. Pravoslávni vyhadzovali do vzduchu kostoly katolíckym Chorvátom a katolíci pravoslávnym Srbom, a spolu ničili mešity Bosniakom. Zničenie chrámu malo symbolizovať zničenie nepriateľa, jeho života a všetkého, čo mu bolo sväté.
V dnešnom pokračovaní z Prvého listu Korinťanom počúvame, že kto by Boží chrám zničil, toho Boh zničí (1 Kor 3,17). Apoštol spomína, že ničiteľmi Božieho chrámu sú tí, čo si namýšľajú, že sú múdri. Apoštol nemyslí na kamenné stavby, ale na ľudí. Aby sme mu rozumeli, treba sledovať, o čom Pavol píše od začiatku svojho listu. Ide mu o vieru, ktorá spočíva na Kristovi, nie na múdrosti ľudí, keďže sa dozvedel, ako sa korintskí kresťania rozhádali a rozdelili na skupinky podľa toho, ktorého apoštola mali za svojho obľúbenca. Ako riešenie Pavol napíše: Nehádajte sa, kto je múdrejší, nesporte sa o to, kto má navrch, veď všetko je vaše a vy ste Kristovi.
V Pavlovej dobe pohanskí Gréci i veriaci Židia pokladali chrámy za Boží príbytok. Verilo sa, že Boh (bohovia) pôsobia vo svete rôzne, ale prvoradým miestom Božej prítomnosti je chrám. Pavol sleduje novú myšlienku, ktorá sa v tej dobe ujala medzi veriacimi Židmi, že Boží chrám je spoločenstvo spravodlivých ľudí. Židia za základnú bunku takého chrámu považovali 12 spravodlivých, ktorí slúžia zmiereniu medzi Bohom a hriešnymi ľuďmi. Na tomto teologickom pozadí premýšľal Pavol a doplnil to myšlienkou, ktorú poznal z gréckeho myslenia, že Boží Duch potrebuje formu, čosi ako dom, a človek so svojím telom je takým domom pre Božieho Ducha. Tú vyhrážku o zničení ľudí, ktorí ničia chrám Boží, apoštol vyslovil po skúsenostiach so situáciou v Korinte. Nechcel nikoho strašiť, ale chcel povedať, že ničitelia Božej prítomnosti narazia na odpor. Božie konanie ich zastaví a zmetie ako mocný prúd vody.
Praktický význam Pavlovej reči vynikne, keď si uvedomíme, o čom hovorí – o rozbíjaní cirkevného spoločenstva v Korinte. Cirkev podľa neho rozbíjajú namyslenci, „múdri“, cirkevní straníci... Naopak, cirkev ako spoločenstvo spravodlivých zachraňujú a pri živote udržujú blázni. Ako to Pavol myslel? Pavol často postavil proti sebe dva protiklady, aby ich rozpor vyriešil v novej syntéze. Nie je možné, aby sa ľudia nedelili do blokov, strán a skupiniek, do rôznych názorových prúdov. Z istého pohľadu je to normálne a je to tak aj v cirkvi. Problém je, ak si niektorá skupina, elita, alternatíva, či ako to nazveme, namýšľa, že len ona má pravdu. V takom prípade povie Pavol: Radšej chcem byť pred svetom bláznom ako múdrym. Pavol nekončí slovnými hračkami. Na záver svojho uvažovania ponúkne riešenie, keď napíše: Všetko je vaše, všetko máte k dispozícii, či Pavol, alebo Apollo, Kéfas, svet, život i smrť, prítomnosť aj budúcnosť – všetko je vaše, ale vy ste Kristovi a Kristus Boží (1 Kor 3,21-23). Apoštol tu vlastne hovorí, že nevadí, ak si niekto viac cení Apolla ako Pavla, je to jeho vec, ak sa mu to páči; ten človek má istým spôsobom pod kontrolou svoj život a smrť, prítomnosť a budúcnosť, ale nesmie zabudnúť, nesmie zaprieť, že ako kresťania sme Kristovi a Kristus je Boží.
Ak občiansku spoločnosť najčastejšie rozbíjajú sebeckí vlastníci veľkých majetkov a funkcií, tak cirkevné spoločenstvo najčastejšie rozbíjajú pyšní majitelia veľkých právd. V súčasnosti sa v našej cirkvi veľa hovorí o tom ako pomôcť, aby sme mali dobré rodiny a manželstvá a tiež ako pomôcť tým, ktorí sa rozviedli. Na Slovensku sa v debate o týchto riešeniach dali počuť viacerí kňazi a biskupi s takýmto vyznaním: Ja nie som Františkov, ja som Benediktov či Jánov Pavlov... Možno sa to niekomu zdá normálna vec, veď každý číta či obdivuje niekoho iného. Ale normálne to nie je, a to nie predovšetkým preto, že hlásiť sa v slovenskej Cirkvi k pápežovi Františkovi je vec celkom mimoriadna. Táto situácia, povedané s Pavlom, je ničiaca, a to preto, lebo sa máme hlásiť ku Kristovi, ktorý je Boží. Kto sa robí múdry, kto sa pokladá za vlastníka pravdy a stavia jedného proti druhému, ničí spoločenstvo cirkvi, ničí chrám Boží. Bráni Bohu, aby v nás ako jednotlivcoch a ako spoločenstve pôsobil, aby nás on sám viedol a liečil. Samozrejme, ako kresťania sa k niekomu, kto nám svojím myslením a konaním pomáha, hlásiť môžeme. Ale len vtedy, ak tým nepresadzujeme seba, ale Kristovo evanjelium! Keď sa pred dvomi rokmi profesori teológie z celého sveta zišli na kongrese vo Viedni, hovorili o tom, v čom spočíva program pápeža Františka. Z kongresu vznikla kniha, ktorá ten program už vo svojom názve vystihuje: Milosrdenstvo a nežná láska. Podobne kardinál Walter Kasper, jeden z najvzdelanejších ľudí v dnešnej cirkvi, nazval svoju knihu o Františkovi: Revolúcia nežnosti a lásky. Nedávno vyšiel s Kasperom knižný rozhovor na podobnú tému pod názvom: Oheň evanjelia.
Všimnime si, aké „bláznivé“ slová sa tu opakujú: nežnosť, láska, revolúcia, oheň, radosť. Sú to Kristove slová, vlastne Kristove prístupy k nám, ktorými nás oslovuje a sprevádza. Všade tam, kde tieto slová stretávame, kde tieto slová žijeme vtelené do skutkov, sme spoločenstvom, v ktorom prebýva Duch Boží. Lebo nie vojna v mene jedinej pravdy, ale revolúcia nežnej lásky je to, čo nás oslovuje a zachraňuje.