V tomto týždni sa opäť odohrali teroristické útoky – tentoraz na metro v Londýne. Opäť sa vynorili otázky, ktoré sa nesú našou spoločnosťou už aspoň štyri roky: Odkiaľ sa berie motivácia niekomu škodiť? Čo je to za motiváciu, že sa pri viacerých takýchto útokoch obetuje i sám atentátnik? Pramení to z rozdielnosti kultúr. alebo z rozdielnosti náboženstiev alebo z rozdielov medzi chudobnými a bohatými? Možno z každého trochu a nič celkom. Nejde len o rozdiely medzi chudobnými a bohatými, pretože útočníci nie sú z tých najchudobnejších na svete. Nejde len čisto o rozdiel medzi kultúrami, pretože žiadna kultúra dnes sa vedome nehlási k tomu, že by chcela devastovať a škodiť. A nejde len o rozdiely medzi náboženstvami, pretože všetky veľké náboženstvá sveta sa hlásia k pokoju, mieru a k tomu, že sme všetci bratia. Skôr sa zdá, že u útočníkov nie je dostatočné pochopenie vlastnej viery a vlastnej kultúry.
Chcem tým len naznačiť, že otázky o človeku a jeho motívoch nie sú jednoduché.
To bol ten najvypuklejší príklad. Môžeme použiť iné, menej vypuklé. Čítal som, ako majiteľ firmy a súčasne zamestnávateľ vyberá svojich zamestnancov. Vzdelanie a vedomosti pokladá za základ. Ale napriek svojej dôležitosti, základ nie je celá stavba. Zamestnávateľ si všíma, ako veľmi dôležité: empatiu, pochopenie zamerania firmy, nasadenie sa za firmu, rozvinutie všetkých svojich možností. A my sa môžeme spýtať, ako sa takýto človek a takéto vlastnosti vychovávajú.
A môžeme to ešte inak. Väčšine z vás, ktorí vychovávate deti, veľmi záleží na tom, aby nie len vedeli, že treba napr. poslúchať rodičov, že netreba podviesť kamarátov..., ale aby to tak aj cítili, aby to bolo v nich, aby sa nemuseli pretvarovať, že niečo iné vedia a niečo iné konajú. Ale ako to dosiahnuť? Čím sa dá vychovať k citovej zrelosti? Ako pomôcť kamarátom, ktorí tieto veci nemajú v sebe a narážame na problémy? Zrazu zistíme, že to sú skutočne dôležité, ale aj ťažké veci. Nedajú sa celkom rozriešiť. Môžeme o nich diskutovať, ale úplnú odpoveď neostaneme. V tej diskusii by sme si mohli pripomenúť, že dnes vieme aj to, že nie je všetko len vzdelanie. Môžeme mať vysokovzdelaného človeka, predsa nemusí patriť k tým, ktorých by ste si vážili, alebo ktorí sú aj dobrí. Ešte pred niekoľkými desaťročiami sa ľudia hodnotili pomocou inteligenčných testov. Tie sa používajú aj dnes, ale okrem toho sa nehovorí len o racionálnej inteligencii, ale aj o emočnej – teda citovej. A aj na to sú už testy. Ak by som to chcel povedať na príklade, tak keď budeme mať päť a pol ročné dieťa a chceme ho dať trochu skôr do školy, posudzovať na ňom budú tri roviny: racionálnu zrelosť, emocionálnu (pretože aj keď by racionálne bola na prvú triedu, môže to byť dieťa, ktoré ešte nevydrží na knihami a potrebuje sa hrať, alebo príliš naviazané na mamu...) a fyzickú zrelosť (lebo aj racionálne a citovo zrelé dieťa by mohlo byť v škole prevalcované). A opäť sa nám len potvrdzuje, že otázky o človeku sú zložitejšie a treba ich riešiť čo najkomplexnejšie.
V evanjeliu dnes Kristus odpovedal na to, že ani jeho vlastné slová a ohlasovanie nestačilo. Boli ľudia, ktorí z toho nezobrali vôbec nič, u iných to prinieslo čiastočné výsledky. Tak to asi aj bude. Aj dnes sa mnohí pýtajú, ako je to, že ten človek chodí do kostola, dostal takú a takú výchovu, a ako to, že robí takéto veci, ktoré sú proti tomu! Mnohí sa pýtajú, prečo všetky tie myšlienky a slová – či už o kresťanstve alebo akékoľvek múdre myšlienky a rady – nedopadnú v človeku na úrodnú pôdu! Odpovede nie sú jednoduché. Vieme toľko, že každý jeden z nás prijímame veci pod vplyvom rôznych faktorov – ako sme disponovaní, kto a ako hovorí tie veci, akými skúsenosťami sme sami prešli... Žiaden človek nezoberie všetko.
Je tu predsa jedno usmernenie, na ktoré by som rád poukázal. Nepatrí ani tak k jasným návodom z Písma, ako skôr k mojim asociáciám. Kristus sa odvoláva na Starý zákon, ako ľudia počúvajú a nechápu, ako pozerajú a nevidia. Nie je to o tom, že čo uvidíme, keď ráno otvoríme oči – či svoju izbu, či dvor... ide o videnie súvislostí života, o videnie radostí a problémov ľudí okolo, videnie súvislostí samotného života. Tak isto pri počúvaní, to nie je len výzva, aby sme si vypočuli príbehy iných ľudí. Ide skôr o veľmi pozorné počúvanie, o veľmi poctivú snahu porozumieť, prečo ten človek toto hovorí – či je to z bolesti, či je to z radosti, či len potrebuje poslucháča... Ide o citlivosť na iného i na život. Citlivosť možno už len na tón hlasu, na gestá, ale aj na všetko, čo súvisí so životom daného človeka. Samostatnou témou by bolo načúvanie sebe samému. Pretože takmer v každom jednom z nás je to, že naše vlastné telo nám naznačuje, našepkáva, keď ide proti sebe. Našepkáva tiež, ktorým smerom by sme mali ísť, o čo sa snažiť. Ale zväčša sme už dosť ďaleko od takejto citlivosti na tie nenápadné popudy v nás. Toto všetko je školská úloha, ktorá sa neskončí. Stále sa tu budeme mať čo učiť. Tak sa potom otvára brána k tomu, aby sme sa sami stávali citlivejšími ľuďmi. Aby sme boli zrelí, pretože to chceme i potrebujeme.