Je to už takmer národným športom, že keď otvoríte noviny, tak takmer každý deň je tam aj kritický článok o cirkvi. Najčastejšie sa píše o tom, čo ktorý biskup povedal či nepovedal, urobil či neurobil, prípadne história nejakého kňaza.
Tí, ktorí nepíšu len fakty, ale sa aj zamýšľajú a píšu komentáre, takmer stále narážajú na rovnakú otázku: Kto je cirkev – biskupi a kňazi? Alebo treba brať vážne ja tie percentá, ktoré sa k nej prihlásili pri sčítaní ľudu? A ak ich treba brať vážne, ako sú tam zastúpené? Odpoveď na otázku Kto je cirkev by mala byť jasná. Ale asi nie je. Oslovujú ma ľudia, ktorí neboli vychovaní v cirkevnom prostredí, ale záleží im na rozlišovaní medzi chybami jednotlivcov a inštitúciou, na rozlišovaní medzi zlom a dobrom... a pýtajú sa, ako to vlastne je, že sa nevedia dopracovať k záveru. Odpoveď by mala znieť, že cirkev je božím ľudom. Ak by sme išli do pôvodných slov, tak by sme našli, že je to zvolané spoločenstvo, teda spoločenstvo zvolané Bohom.
V tomto duchu môžeme povedať, že aj my tu sme takto zvolaní Bohom. Či je to dieťa, ktoré mamina zobudila a ktorému sa nechcelo ísť do kostola, ale predsa poslúchlo... alebo človek, ktorý prišiel zo zvyku, alebo sa bál, že čo by povedali iní... – to možno nie sú najlepšie motivácie, ale napriek tomu môžeme povedať, aj keď sú to dosť silné slová, že sme sem volaní Bohom, dostali sme posolstvo, aj keď len tak, ako ho vieme prijať. Lepšie je to hovoriť o ľuďoch, ktorí sa prišli modliť, ďakovať za týždeň, prosiť... Tam je motivácia lepšia a pokojne môžeme povedať, že cez to všetko sme volaní Bohom. Ak sa na to pozrieme, tak musíme pripomenúť, že predsa len to zriedka cítime ako ľud, ktorí patrí k sebe. Možno je to výsledok pôsobenia komunizmu, možno výsledok našich vlastných chýb, ale nie často cítime, že by sme na úrade, v podnikaní... stretli ľudí, ktorí budú ústretoví preto, že patríme k tej istej viere. Hovorí sa, že komunizmus úspešne vytvoril cirkev sakristií, teda utiahnutú a orientujúcu sa len na kult, ale nie prítomnú v živote. Chýba nám sieť ľudí, kam by sa dalo obrátiť, kde by sme našli nie len kult, ale prístup patriaci ku charakteristike Božieho ľudu.
Biblia Starého zákona sa vždy obracia na ľud. Vôbec tam nepoznajú niečo také, že ja si vystačím so svojou vierou, že nikoho do toho nič... Nepoznajú privátnu vieru. Naopak, ide vždy o ľud, ak ten nekráča jedným smerom, ak sa ten odchyľuje, ak ten robí chyby... vtedy to proroci pranierujú. Ak je tam reč pre jednotlivca, tak je to buď nejaký kráľ alebo prorok, ale v konečnom dôsledku znova ide o posolstvo pre ľud. Ak to zoberieme z iného konca a chceli by sme si pripomenúť, čo sa myslí pod slovom hriech, ktoré hriechy sa pranierujú, možno by sme boli aj prekvapení. My totiž neraz povieme, že kresťanstvo je o tom, aby sme nehrešili (myslím tým slovné zahrešenia). Biblia však akoby naznačovala, že sloník je vecou kultúry a kultivovanosti človeka, ale nie je tým najdôležitejším. Takýto hriech asi ani nie je v Biblii pranierovaný, aspoň o tom neviem. Iní povedia, že kresťania stále hovoria o sexuálnej morálke, vernosti vo vzťahoch.... Toto tam je. A je to pranierované dosť ostro, keď to niekto porušuje. Ale nie je to na prvom mieste. Na prvom mieste sú hriechy proti sociálnej spravodlivosti – nevyplatiť mzdu človeku, ktorý si ju zaslúžil, zneužívať chudobných, vdovy, jednoduchých ľudí, smiať sa z nich, ponižovať ich... Teda je to o ľude, kde nie len pri modlitbe, nie len v kostole je cítiť, že máme niečo spoločné, ale vo všetkých veciach života.
Toto všetko by som priradil k prvej časti dnešného evanjelia – „Kto miluje otca, matku, deti viac ako mňa, nie je ma hoden.“ Pretože takto asi vieme pochopiť, že keby sme boli tým Božím ľudom nie len v slovách, ale v praxi, tak by ten svet bol lepší. Tie Kristove slová sú vážne a ťažké, ale ak by sa to podarilo, tak by sa na svete žilo lepšie. A to platí aj v tom osobnom živote – ak by sme vedeli milovať na prvom mieste Boha, tak nejde o stratu vlastného šťastia, ale o jeho harmóniu. Pretože ten princíp naozaj platí. Väčšina z vás ste prežili aj čas zaľúbenia. Okrem iných vecí je charakteristický aj tým, že zaľúbený chce, aby ten druhý bol stále so mnou, aby sa stále usmieval, aby nehovoril s inými, nevenoval im čas. Chce ho vlastniť a mať. Ale nefunguje to. Ak budeme niekoho vlastniť, tak ho tým otrávime. Funguje jedine to, že ten človek nie je moje vlastníctvo, ale je Boží. Nepatrí mne. Ani jeho vlastnosti, ani čas... A vtedy mu začneme dávať aj potrebnú dávku slobody.
Oveľa ťažšie je to v prípade dospievajúceho dieťaťa. Matka, ktorá mu venoval všetko, ktorá pri ňom prežila veľa času, ak si musí povedať, že jeho život nepatrí mne, ale je Boží, tam to aj bolí. Ale tiež je to tak. Aj keď treba vystríhať pred chybami, hovoriť, čo si o veci myslíme..., predsa len, musíme nechať aj voľnú cestu, prijať, že nemôže úplne patriť mne. Sme Boží.
Druhá časť evanjelia nabádala k tomu, aby sme vedeli podať pohár vody niekomu, kto je Kristovým učeníkom. Teda aby to bolo v praxi cítiť. Aby sme boli tým božím ľudom nie len v kostole. Aj keď je to ťažké, aj keď nám k tomu veľa chýba, predsa len je to výzva.