Bohužiaľ, naše kostoly a cirkev nie vždy ponúkali rovnaké útočište (ochranu a prístrešie) tým, ktorí sú utečenci, prisťahovalci a bezdomovci vo svojom vzťahu k Bohu a cirkvi. Milióny ľudí – dnes je to azda väčšina – hľadajú bezpečný prístav v zmysle ujasnenia si svojej viery a svojho vzťahu k cirkvi. Je tiež smutné, že naše strnulé formy a prekonané dogmatické, ekleziologické, ekumenické, liturgické, pastorálne a cirkevnoprávne paradigmy – akokoľvek dobre mienené – príliš často vytvorili z našich kostolov a cirkvi miesta, kde nie je ponúkané žiadne takéto útočište a kde sa neodzrkadľuje široké prijatie praktizované Ježišom. Namiesto toho sú naše kostoly prístavom najmä pre osoby, ktoré sú už v istote, sú už potešené, už cirkev poslúchajúce – sú už solídnymi občanmi cirkvi.
To však ťažko mohla byť situácia počas Ježišovho vlastného pôsobenia. On bol bezpečným útočišťom pre každého, rovnako pre nábožného ako aj nenábožného. Zatiaľ, čo neignoroval angažované zbožné osoby okolo seba (zákonníkov a farizejov), jeho služba vždy zasahovala a zahŕňala predovšetkým tých, ktorých náboženská prax bola slabá alebo neexistujúca. Ba čo viac, on smeroval zvlášť k tým, ktorých životy v morálnom ohľade neboli v súlade s náboženskými praktikami jeho doby, a tak boli považovaní za hriešnikov. Tiež je významné, že nežiadal pokánie od tých, ktorých pokladali za hriešnikov, prv, ako by si s nimi sadol za jeden stôl. Nevytýčil žiadne morálne alebo cirkevné podmienky ako nevyhnutné predpoklady stretnutia či stolovania s ním. Mnohí sa kajali po stretnutí a stolovaní s ním, ale táto kajúcnosť nikdy nebola daná ako predbežná podmienka. Vo svojej osobe a službe Ježiš nediskriminoval. Ponúkal bezpečné útočište pre každého.
V tomto dnes v našej cirkvi potrebujeme prijať výzvu. Od kňazov cez farské rady a pastorálne tímy, cez biskupské konferencie a tých, čo uplatňujú cirkevné právo a zákony, až po naše osobné postoje sa musíme pýtať: Sú naše kostoly, naše cirkevné komunity a štruktúry miestami útočišťa pre tých, ktorí sú utečencami, bezdomovcami a cirkevne chudobnými? Odzrkadľujú naše pastorálne postupy Ježišovo konanie? Je naše objatie také široké ako Ježišovo?
Toto nie sú nejaké fantastické ideály. Toto je evanjelium, ktoré sa nám ľahko stráca z pohľadu pre mnohé (zdanlivo správne) dôvody. Pamätám si diecéznu synodu, na ktorej som sa zúčastnil asi pred 20 rokmi. V istej fáze procesu sme boli rozdelení do malých skupín a každej z nich bola daná otázka: Čo by dnes cirkev mala predovšetkým hovoriť svetu?
Keď sa naše skupiny vrátili so svojimi odpoveďami, každá skupina navrhla ako svoju top prioritu to, čo by cirkev mala hovoriť svetu ako svoju morálnu či ekleziálnu výzvu: Potrebujeme vyzývať svet v zmysle spravodlivosti! Potrebujeme vyzývať ľudí viac sa modliť! Potrebujeme hovoriť znovu o hriechu! Potrebujeme vyzývať ľudí o dôležitosti chodenia do kostola! Potrebujeme zastaviť zlo interrupcií! Všetky tieto návrhy sú dobré a dôležité. Avšak žiadna zo skupín sa neodvážila povedať: Potrebujeme utešovať svet!
Händelov Mesiáš začína krásnou vetou z Izaiáša: Potešujte, potešujte môj ľud, hovorí váš Boh (Iz 40,1). Verím, že toto je prvou úlohou náboženstva. Výzva nasleduje až po tom, ale nemôže ju predchádzať. Matka najprv utešuje svoje dieťa, uisťuje ho o svojej láske a upokojuje zmätok okolo. Len potom, v bezpečnom útočišti vytvorenom útechou, mu môže ponúknuť nejaké výzvy, aby prerástlo ponad svoje pudové zápasy.
Ľudia sú značne ovplyvnení svojím vnímaním vecí. V našej cirkvi môžeme protestovať, že sme nesprávne vnímaní dnešnou kultúrou, t.j. obmedzene, posudzujúco, pokrytecky a nenávistne. Bezpochyby to nie je fér, ale musíme mať odvahu pýtať sa seba samých, prečo sa toto vnímanie tak často vyskytuje na akademickej pôde, v médiách a vo všeobecnej kultúre. Prečo nie sme vnímaní viac ako „ poľná nemocnica“ pre zranených, čo je modelom cirkvi pre pápeža Františka? Prečo nevykopneme naše cirkevné dvere, aby boli široko otvorené? Čo leží pri koreni nášho neangažovania? Strach, že budeme s Božou milosťou príliš štedrí? Máme strach z poškvrnenia, z pohoršenia?
Treba sa nám pýtať, či by viac ľudí, zvlášť mladých a odcudzených, nevzalo cirkev na milosť, ak by sme boli vo všeobecnosti vnímaní väčšmi ako tí, ktorí sú útočišťom pre hľadajúcich, zmätených, zranených, zlomených a nenábožných, a nie len ako miesto pre tých, ktorí sú už nábožensky pevní a ktorých náboženské hľadanie je ukončené.
Autor:
Ronald Rolheiser, nar. 1947, teológ, spisovateľ a katolícky kňaz, člen Misijného rádu Oblátov Nepoškvrnenej Panny Márie a prezident Teologickej školy Oblátov v San Antonio, Texas.