Autor: Timo Masar SJ, Slovo do ticha, Bratislava 3.11.2016. Napísané pri spomienke na bl. P. Ruperta Mayera SJ, odvážneho svedka viery v nacistickom Nemecku, a k úmyslu apoštolátu modlitby slovenských biskupov na mesiac november.
Podobne ako na začiatku v „Princípe a fundamente“ aj toto nazeranie nás chce ešte raz pozvať, aby sme sa dali zapáliť láskou k Bohu a láskou k ľuďom a zapojiť sa do služby blížnemu. Je aj mostom do všedného dňa, vedie k činorodej láske a stretnutiu s blížnym: Deti, nemilujme slovom, ani jazykom, ale skutkom a pravdou! (1 Jn 3,18). Kto pravdu žije, spozná ju, príde na svetlo! Pravda vás oslobodí! To je prastará Písmom potvrdená skúsenosť. Poznať a konať, počúvať a žiť patria odjakživa v kresťanskej skúsenosti k sebe.
Životné osudy a osobné duchovné skúsenosti urobili zo sv. Ignáca, autora Duchovných cvičení, človeka hnaného vášnivou túžbou stále viac slúžiť svojmu Stvoriteľovi a Pánovi. Službu chápal ako diskrétnu, úctivú lásku prejavujúcu sa viac skutkom ako slovom. Proti mníšskym kontemplatívnym prúdom, ktoré kládli apoštolský cieľ do pozadia, presadzoval Ignác v jezuitskej reholi svoju „mystickú cestu služby v láske“. Povzbudzoval svojich k láske, aby všetko robili pre väčšiu slávu Božiu a každú prácu premenili na ustavičnú modlitbu. Ignác chcel mať vo svojej reholi mužov modlitby, ale čas pre modlitbu skracoval podľa vtedajších predstáv na minimum. Okrem denného slávenia eucharistie, hodiny rozjímania a spytovania svedomia, spovede a prijímania mali sa jeho spoločníci cvičiť v hľadaní prítomnosti Boha všade a vo všetkom. Totiž obidva úkony – modlitba a práca – sú duchovnou činnosťou, ak ich správne chápeme. Vždy ide len o to, aby sme žili v spojení s Kristom, ukrižovaným a zmŕtvychvstalým Pánom, ktorý je s nami po všetky dni až do skončenia sveta (Mt,28,20). V 15. kap. Jánovho evanjelia je zmysel tohto vzájomného spojenia znázornený viničom a ratolesťami. Toto spojenie možno vyjadriť modlitbou alebo prácou.
V mníšskych kontemplatívnych prúdoch platilo, že na prvom mieste bola modlitba a na druhom práca. Napriek tomu dosiahli veľké úspechy na poli školstva, ale aj v spoločnosti a v politike. Jezuita minulého storočia Teilhard de Chardin povedal: Boh je na špici môjho pera, keď píšem. Aj pre Teréziu Avilskú (1515-1582), karmelitánku, modlitba a cesta je jedno. Modlitba sa stane konkrétna až v láske, moje rozhodnutia sa musia prejaviť v skutkoch. Až potom, z prežitej skúsenosti sa dá posúdiť, či bola cesta správna alebo nie. Pre sv. Ignáca nejestvuje žiadne protirečenie medzi mystikou a angažovanosťou vo svete, medzi tichou modlitbou a bojom za spravodlivosť, lebo Boh sa stal človekom. Každá služba človeku pramení v modlitbe, ktorá sa dotýka srdca nášho Boha. Matka Tereza z Kalkaty vždy hovorievala: Čim viac sa človek modlí, tým viac dobrých skutkov môže urobiť. To znamená, že mystika, kontemplácia a modlitba nie je len privátna vec. Služba blížnemu nie je len záležitosť medziľudských vzťahov, priateľského porozumenia niekde na sociálnej a spoločenskej rovine. V našom dnešnom svete, v našich spoločensko-politických štruktúrach, ktoré čoraz väčšmi ľudí zotročujú, Božia láska, ktorá je mystická, môže a mala by prenikať aj spoločensko-politickú angažovanosť kresťana.
Keď u mníchov platilo Ora et labora (modli sa a pracuj) a v modernom svete aktivistov sa modlitba posúva na druhé miesto – Labora et ora (pracuj a modli sa), potom pre nás platí: Modlitba v práci, pri práci a s prácou; modlitba v procese oslobodenia, v stretnutí s bratmi a sestrami; tam vždy a všade stretnem v Ukrižovanom Boha. Kríž je najväčším zjavením bezhraničnej, nekonečnej lásky Otca k Synovi, ktorou Syn miluje nás a my máme milovať svojich blížnych, umývať nohy. Potom v slúžiacej láske celkom privilegované prvé miesto stretnutia s Bohom je chudobný, chorý, trpiaci človek, vylúčený na okraj našej spoločnosti. Čo ste jednému z týchto mojich najmenších urobili, mne ste urobili. Bol som smädný, bol som hladný, bol som chorý, aj do väzenia ste ma prišli pozrieť, vždy ste mi pomohli! (Mt 25,31) Všetci veľkí svätí takto žili, toto robili, boli svedomití v činnosti, láskaví v službe a vytrvalí v modlitbe.
Keď sa ako kresťania pýtame, čo je podstatou našej viery, dostaneme odpoveď: Naučiť sa milovať, ako nás miloval Ježiš. Je to cesta lásky k Bohu a lásky k blížnemu. Je darom milosti a vyžaduje, aby sme sa cvičili, ako byť v každodennom živote s Pánom, vždy a vo všetkom, čo robíme. Vo všetkom je totiž prítomný Boží majestát, vo všetkom pôsobí a je podstatou všetkého. Tento spôsob nazerania, pri ktorom vo všetkom hľadáme Boha, nášho Pána, je ľahší, ako ho hľadať v abstraktných duchovných pojmoch, ku ktorým sa len s námahou dokážeme preniesť. Vyžaduje to, aby sme sa vždy znovu dokázali oslobodiť od sebalásky, vlastnej vôle a vlastného záujmu (DC 189). Potom pochopíme Ježišove slová, ktoré povedal učeníkom pri zázračnom rozmnožení chlebov: DAJTE IM VY JESŤ! Boh nás potrebuje!
Evanjelický farár Andrej Sládkovič, vlastným menom Andrej Braxatoris, sa narodil 30. marca 1820 v Krupine ako ôsme dieťa zo 14 súrodencov. V „Maríne“ je úplne ponorený v „ignaciánskej“ spiritualite otcov jezuitov. Oponoval Kollárovi, ktorý si v „Slávy dcére“ rozdelil srdce na dve polovice a jednu dal „vlasti púlku“ a druhú svojej milej Míne. Sládkovič odmietal čokoľvek deliť, chcel jednoducho vlasť drahú ľúbiť v peknej Maríne, Marínu drahú v peknej otčine a obe v jednom objímať! A do básne skryl aj ďalšie podobenstvo medzi ženou a domovinou. Verše zo sedemdesiatej siedmej slohy „Maríny“ znejú: Na úst tých milé, plné karmíny, mladosť si sadla mojej otčiny, na zúbky bielosť neviny: Zväzok tých farieb nie je náhoda, tu mi podáva matka príroda dve farby môjho národa. Červená a biela ako symbol slovenskej zástavy. Tá totiž pôvodne mala mať, v duchu formulácie zo „Žiadostí slovenského národa“, iba tie dve farby. Tretia, modrá, pribudla až v roku 1848. „Marínu“ autor dopísal o dva roky skôr.
Ja som sa narodil dva týždne pred začiatkom Druhej svetovej vojny, ako piate z jedenástich detí. So Sládkovičovou „Marínou“ som vyhrával recitačné súťaže. Milujem túto jednotu, daruje mi slobodu ducha v každodennej situácii. Dobrodružstvo s Bohom nie je ešte zďaleka skončené. Niektorí ľudia, aj v mojom okolí, kde mám skutkami svedčiť o Božom milosrdenstve, to chcú priviesť až tak ďaleko, že sa chcú oslobodiť od skutkov. Ešte aj nadávajú po omši, pred kostolom, na môjho spolubrata, Svätého Otca Františka, ktorý nás práve ku skutkom lásky tak naliehavo inšpiruje. Ja tiež hovorím, že duša, v ktorej je Boh, je vždy plodná! Veď naozaj, ak si niekto namýšľa, že v duchovnosti, modlitbe a sladkom opojení dostane viac ako ten v automobilke pri bežiacom páse, potom nerobí nič iné, ako keby po návšteve kostola zabalil Pána do deky a šuchol pod lavicu. Takto Majster Eckhard, dominikán v Kolíne (1260-1327), už dávno pred sv. Ignácom (1491-1556) poukazoval na potrebu jednoty medzi modlitbou a prácou, kontempláciou a aktivitou, ktorá je vyjadrením pravosti kresťana.
Úmysel apoštolátu modlitby našich biskupov: Aby sme skutkami milosrdenstva vo svojom okolí svedčili o tom, že Boh je milosrdný otec, by nás mal zvlášť v týchto záverečných dňoch svätého roka Božieho milosrdenstva prebrať z pohodlnosti, ľahkomyseľnosti a hriešnosti a viesť nás k lepšiemu pochopeniu slov Pána z jeho reči na hore: Nie každý, kto mi hovorí Pane, Pane! vojde do Kráľovstva nebeského, ale ten, kto stavia svoj dom na skale. (Mt 7,21).