Dnes nie je svätenie nedele samozrejmé. Mnohí v nedeľu pracujú alebo chodia na nákupy. Je ale zrejmé, že každý človek potrebuje oddych od práce. Potrebuje venovať čas svojim blízkym, svojej rodine. V nedeľu by mala byť rodina spolu, nemalo by chýbať spoločné stolovanie a spoločná modlitba. Všade však vidíme, že mnoho mužov pracuje na stavbách a viaceré ženy v obchodných prevádzkach. Chceme poďakovať tým podnikateľom, ktorí sviatočný charakter nedele a sviatkov rešpektujú. Treba dodať, že aj liberálny prístup spoločnosti (najmä samospráv) k otváracím hodinám v obchodoch, má negatívny vplyv na rodinný život. Kde chýba čas na medziľudské vzťahy, tam rodinné spoločenstvo zostáva vystavené rozličným nebezpečenstvám. Navyše dlhodobá, nepretržitá práca má aj svoje zdravotné dôsledky a je málo efektívna.
Obraciame sa preto na vás, drahí veriaci, aby ste nás podporili v úsilí o lepšie prežívanie nedele. Apelujme spoločne na predstaviteľov politických strán, na miestne samosprávy a podnikateľov, aby pri rozhodovaní o otváracích hodinách neposielali v nedeľu ľudí do práce. Ak však sami nezmeníme svoje návyky a nároky, nadarmo budeme vyzývať občianskych predstaviteľov, aby upravili pravidlá nedeľného predaja. Venujme nedeľu Bohu a svojej rodine, zúčastnime sa na bohoslužbe, navštívme príbuzných a priateľov, najmä starých a chorých. Oddýchnime si. Nechoďme v nedeľu nakupovať. Majitelia obchodov a firiem: nevyžadujte od svojich zamestnancov nedeľnú prácu, ak nie je spoločensky nutná. Vezmime si príklad z viacerých európskych štátov, že prežívanie nedele ako voľného dňa je uskutočniteľné a všeobecne prospešné. Objavme znovu radosť z oslavy Boha, ku ktorej nás pozýva slávenie sviatočného dňa. Modlíme sa za vás a prosíme o šťastie pre vás i pre vaše rodiny. Nech vás požehnáva a ochraňuje všemohúci Boh, Otec i Syn i Duch Svätý. Biskupi Slovenska.
Od predstaviteľov cirkvi sa očakáva, že sa budú angažovať za svätenie nedele. Sekulárna časť spoločnosti sa však na každú pripomienku cirkvi, aby sa viac dodržiaval nedeľný pokoj, často ozve s obranou ľudskej slobody: Dovoľte každému v nedeľu robiť, čo sa mu páči; nenaháňajte ľudí do kostolov! Z kresťanskej strany treba povedať: Ísť na sv. omšu v nedeľu je ustanovenie cirkvi, nie Boží príkaz. Ten spočíva v napomenutí „deň sviatočný svätiť“. A svätiť odpradávna znamenalo oddychovať a sláviť. Časťou oddychu a oslavy je z dobrých dôvodov kostol, presnejšie spoločenstvo, stretnutie ľudí, ktorí sa zišli na duchovný oddych, posvätenie, vzájomnú radosť. Že niekto tento oddych, posvätenie, radosť a skultúrnenie hľadá inde ako na zhromaždení veriacich, je pochopiteľné. O porozumenie tomu, čo znamená mať sviatok, sa však veriaci i neveriaci máme snažiť spoločne.
V biskupskom liste sa zdôrazňovalo svätenie nedele zvlášť kvôli rodine, aby mohla byť aspoň jeden deň v týždni pospolu. To je viac sociologický ako duchovný argument. Ten duchovný zaznel na začiatku listu, keď sa spomenul advent ako očakávanie „rozhodujúceho dňa Pánovho“. Čo to však je tento rozhodujúci deň? Podľa apoštola Pavla z jeho Listu Rimanom ide o zjavenie spásy, o príchod rána, ktoré nesie svetlo. Dôležitý je prechod z tmy do svetla. Ten je najzaujímavejší. Turistom sa kvôli nezabudnuteľnému zážitku odporúča očakávať východ slnka niekde na horách alebo pri mori. Mnohí tie východy slnka však vždy prespia. Dovolenka je napokon aj o odpútaní sa od hodiniek a budíka. Predsa, ako píše Pavol, tie skutočné zážitky sa nedejú v hýrení, ani v celodennom driemaní. Tie skutočné zážitky sú revolučné. Sú mocné, rýchle a strhujúce. Aby sme tieto zážitky neprepásli, treba sa prebudiť zo sna a žiť v bedlivosti. Bedlivosť nie je stres. Je to citlivé vnímanie vecí, udalostí a ľudí. Ježiš sa na ľudí díval s vnímavou láskou. A nadránom sa rád modlil sám. Keď apoštol Pavol písal, že si máme obliecť Ježiša Krista, myslel na tento jeho postoj: Vedieť byť sám v modlitbe zoči-voči vychádzajúcemu slnku, a potom prežiarený tým slnkom a tou modlitbou dívať sa vnímavo na svet. A meniť ho na nový, kde nebude vládnuť temnota, zloba, dusno, ale radosť.
V niektorých kostoloch majú vo zvyku sláviť adventné omše skoro ráno, keď je ešte v uliciach ticho. Vysvietený kostol uprostred tmy je pekný symbol. Ale dôležité je niečo iné. Dôležité je, či my, chodiaci do kostola, my, svätiaci nedeľu, sme ľuďmi, ktorí priťahujú ostatných ako príjemná a hrejivá lampa, ako žiariaci a hrejivý ohník. Keď som bol mladým kňazom v jednom okresnom meste, občas som mal povinnosti v kostole, kde bola sv. omša skoro ráno a ešte pred ňou tam ľudia čakali na spoveď. Priznám sa, že mi nebolo ľahké vstávať. Ale po istom čase som sa tam tešil. V sakristii bola veselá pani kostolníčka, ktorá nám chystala raňajky, bol tam jej pomocník, ktorý nás mal rád, prišli tam študentky s rannými novinami; jedine starý pán dekan, keď tam občas prišiel, robil krik, že sme si zo sakristie urobili kuchyňu. To hrešenie nemyslel až tak vážne. Lebo urobiť zo sakristie, z kostola, z cirkvi kuchyňu, kde je teplo a dobre, je dôležité. Udržiavať, aby to svetlo a teplo nezhasli, je najdôležitejšie. To je vlastne to pravé adventné a sviatočné nastavenie.