V rozhovoroch medzi liberálmi a konzervatívcami o švajčiarskom sekulárnom štáte v rokoch 1860 až 1870, bola reč aj o cintorínoch. V Unterägeri, v obci pri romantickom jazere v katolíckom kantóne Zug, ktorý nesie meno svojho hlavného mesta, bola fabrika, v ktorej popri katolíkoch pracovali aj evanjelici, a tak sa kládla otázka: Môže v katolíckej obci mŕtvy evanjelik byť pochovaný vedľa katolíkov? A môžu na ich pohrebe zvoniť katolícke zvony? Konflikt v industrializovanej obci bol veľmi ostrý. Veď obecný úrad bol v rukách liberálov, ale farskú radu ovládali konzervatívci.
Keď 30. septembra 1867 zomrela evanjelická manželka prezidenta jednej korporácie, miestny farár navrhol, aby bola pochovaná na evanjelickom cintoríne v obci Baar, vzdialenej od Ägeri niekoľko kilometrov, alebo na katolíckom cintoríne, na mieste, vyhradenom pre evanjelikov. Vôbec neprichádzalo do úvahy, aby bola pochovaná v rade katolíckych hrobov, pretože to kanonické právo nedovoľovalo. V obci žijúci a vysoko vážený vdovec sa obrátil na obecný úrad. Ten rozhodol, aby evanjelička bola pochovaná na riadnom cintoríne. Liberálom sa zdalo „že by to nebolo humánne ešte aj po smrti tiahnuť hranicu medzi katolíkmi a evanjelikmi“. Dva roky potom obecný úrad vydal nariadenie, že evanjelici budú pochovávaní v rade s katolíkmi.
Ako dôsledok dogmatizácie pápežskej neomylnosti boli koncom roku 1870 aj v kantóne Zug posilnení pravičiari. Kantonálna vláda, verná pápežovi, v roku 1871 zrušila rozhodnutie liberálneho obecného úradu v Ägeri a pripojila sa k miestnemu farárovi. Liberálny obecný úrad to nazval „zneužívaním moci“, pričom povedal, že „ešte aj po smrti sa šíri štvavá intolerancia medzi vyznaniami, aby evanjelici ešte aj po smrti putovali do inej obce, a tam konečne ich z prachu a popola pozostávajúce telo mohli konečne nechať zmeniť na prach a popol“. Totálna revízia federálnej ústavy v roku 1874 rozhodla o neutralite vyznaní v celom federálnom štáte, a aj o oficiálnych cintorínoch.
Lenže nová liberálno-sekulárna ústava nič nehovorila o vyzváňaní zvonov a užívaní kostolov pri pohreboch. A tak, v Unterägeri (Dolné Ägeri) po bojoch o hroby nastal boj o zvony. (Tzv. „vojna o kľučku na dverách kostola“.) 17. apríla 1878 bol síce jeden sluha, ktorý pracoval v maštali, pochovaný v rade medzi katolíkmi, ale farská rada rozhodla, že pri pohreboch zomrelých iného vyznania nesmú zvoniť žiadne zvony. Aby zabránili použitiu kostola na pohreb, kostolník dokonca mal odstrániť kľučku. Vtedajšie noviny „Zuger Volksblatt“ (Ľudové listy kantóna Zug) sa vysmievali: „Šťastná obec Unterägeri, že tvoje zvony znakom len kresťanskej, nie katolíckej, lásky neboli zneuctené.“
Obec potom rozhodla príspevok na odvodnenie kostola a cintorína platiť len vtedy, keď sa bude zvoniť aj mŕtvym evanjelikom. Katolícka cirkevná rada namietala, že evanjelické pohreby na katolíckom cintoríne urážajú katolícke cítenie. Dovolila, aby na pohrebe evanjelikov zvonil najmenší zvon. Na obecnom zasadaní sa potom presadili liberáli s niekoľkými rozumnými konzervatívcami. A tak obec Ägeri bola prvá v kantóne Zug, v ktorej katolíci a protestanti po smrti boli úplne rovnoprávni. Kaskáda „boja hrobov“, „boja zvonov“ a „vojna o kľučku dverí kostola“ skončila v roku 1887 veľmi divne: Cirkevná rada zakázala, aby truhla s mŕtvym evanjelikom mohla byť počas kázne položená na schodoch pred vchodom do katolíckeho kostola.
V čase, keď sa to stalo, žilo v Unterägeri 50 protestantov a v celom kantóne 1403. To zodpovedalo 6 percentám všetkých obyvateľov. Aj keď išlo o taký malý počet, od roku 1876 boli katolíci a protestanti rovnoprávni. Lenže na to bolo potrebné slovo mocnej federálnej rady, teda vlády, ktorá kantón prinútila vzdať sa uprednostňovania katolíckeho vyznania. Súčasný podiel moslimov v kantóne Zug je približne taký istý, ako bolo vtedy protestantov. Stará výčitka znela „to je katolícke“, dnes sa hovorí, „to je kresťanské“.